referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Kristián
Sobota, 19. októbra 2019
Rusko v 14. a 15. storočí
Dátum pridania: 18.01.2011 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: orfeus18
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 764
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 13.8
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 23m 0s
Pomalé čítanie: 34m 30s
 

Tatársko – mongolská nadvláda v Rusku

Avšak skôr než k tomu došlo, zaútočili Mongoli na Polovcov (Kumánov), žijúcich medzi dolným tokom Dnepru a Donom. Polovci nedokázali čeliť obrovskej sile Mongolov a mnohí utiekli pod ochranu Kyjeva. V máji r. 1223 sa schádzajú v Kyjeve ruské kniežatá a rozhodujú sa, či je lepšie zaútočiť na Mongolov v krajine Polovcov alebo sa im brániť na vlastnom území. A tak sa vojsko väčšiny kniežat, pod velením Mstihlava Haličského sústreďuje pri ústí rieky Chortice na dolnom toku Dnepra. V stretnutí s predsunutým oddielom Mongolov dosiahli kniežatá ľahké víťazstvo. Podnietení týmto úspechom sa celé vojsko - ku ktorému sa pripojili aj Polovci - vydalo ďalej, proti dovtedy neznámemu nepriateľovi. Po 9 dňoch pochodu narážajú kniežatá na rieke Kalke na Mongolov. Z asi 40 000 vojska sa zachránil len každý desiaty. Mongoli zabíjali každého, kto im padol do rúk. Pre 3 zajaté kniežatá vybrali smrť, ktorá sa stala súčasťou oslavy víťaznej bitky - boli zadusení pod doskami, na ktorých pri hostine sedeli víťazi.

V tej dobe však osudový význam bitky na rieke Kalke ešte nikto netušil. Mongoli, ktorí po víťaznej bitke vyplienili oblasť dolného Podnepria, sa náhle stiahli späť do stredoázijských stepí, vzdialených cez 2 000 km. Bojovní kočovníci však zámer svojho veľkého chána preniknúť ďalej na západ neopustili. Aj keď sa Džingischánova ríša po jeho smrti rozdelila medzi jeho 4 synov, zostávala veľkým vojenským táborom, ale už etnicky značne heterogénnym. Prevládali turkutské kmene a ich jazyk prebrali aj Mongoli (v turkutskom jazyku - Tatári). V r. 1237 vpadli Tatári pod vedením Bátúa na Rus, rozdelenú na množstvo kniežacích údelov. Pri Voroneži porazili spojené vojsko rjazaňského, muromského a pronského kniežaťa a ovládli Riazaň. Krátko nato im podľahol vladimírske knieža a padla Moskva. V r. 1238 bola vyplienená Suzdaľ, Vladimír a ďalšie mestá severovýchodnej Rusi a Tatári odtiahli s korisťou do svojich ulusov. Už v r. 1239 sa však vracajú a prenikajú ďalej na západ. Dobyli Perejaslavl Južnyj, Černigov, Gluchov a v r. 1240 spustošili Kyjev.

Toto ťaženie (1237 - 1242) skončilo podrobením celej Rusi. V polovici 13. st. tak vznikol pod vládou Bátúa veľký tatársky chanát, v ruských letopisoch známy ako Zlatá horda. Ich hlavným mestom bol Saraj - Batú (na dolnom toku Volgy, blízko Astrachanu). Sem sa vracia v r. 1242 víťazný Bátú zo svojho ťaženia a odtiaľto vysiela baskakov, vojenských veliteľov vymáhajúcich dane v dobytých územiach. Pre Rusko začalo kruté obdobie tatárskej nadvlády. Vyberanie daní bolo tiež prvým a väčšinou hlavným cieľom chánov Zlatej Hordy. Do ruských kniežatstiev boli poslaní „počítatelia“ (vyčislenniki), aby nikto neunikol plateniu vychodu, tatárskej dane. Jediným mestom, ktoré priamo neohrozovali Tatári bol Novgorod, pretože mesto bolo obklopené takmer nepriepustnými bažinami. Novgorod síce platil Tatárom dane, nie však priamo, ale prostredníctvom hlavného vyberača daní pre hordu - veľkého moskovského kniežaťa, ktorý bol v zmysle dávnej tradície, ktorá sa ustálila už v dobách Kyjevskej Rusi, zároveň kniežaťom Novgorodu a menoval tu svojho zástupcu (väčšinou svojho syna). Oslobodená bola len cirkev, ktorej za to bolo uložené „modliť sa za chána“, ktorý - hoc sám pohan - bol zrejme presvedčený, že si proti sebe netreba postaviť „kresťanských šamanov“, pravoslávnych popov.

Ruské kniežatá sa stali vazalmi chána Zlatej Hordy. Vláda chánov Zlatej Hordy však neovplyvnila len základné politické predstavy moskovských veľkých kniežat a neskôr cárov. Znamenala zároveň aj násilné prerušenie a pretrhanie kultúrnych, politických i obchodných stykov Rusi s Európou a jej posun zo západu na východ. Kultúrne a hospodársky vyspelejšia Rus bola na dlho hodená späť a podrobená barbarskej moci kočovných a polokočovných kmeňov.

Horda už od konca 13. st. ocenila výhody ovládania dobytých území vyberanie daní prostredníctvom miestnych vládcov. Tí zaručovali tatárskym chánom trvalý príliv striebra a darov, zatiaľ čo baskakovia narážali na odpor všade kam prišli. Z ruských údelných vládcov sa pri výbere tatárskej dane trvalo a najlepšie osvedčovali moskovské kniežatá, ktoré sa v 13. - 14. st. postupne stali hlavnými vyberačmi daní pre Hordu. Ruské kniežatá mohli držať svoje údely len so súhlasom Hordy a museli sa preto uchádzať v Saraji u tatárskeho chána o jarlyk (dekrét na titul veľkého kniežaťa) na svoje kniežatstvo. Chánsky jarlyk, ale nebol zadarmo najdrahší bol práve titul veľkého kniežaťa, ktorý zo všetkých záujemcov získal ten, kto zaplatil najviac. A tým bol spravidla moskovský knieža.

Ivan Danilovič

Prvým z moskovských kniežat, ktorý dosiahol jarlyk na titul veľkého kniežaťa, bol Ivan Danilovič, volaný Kalita (1328 - 1340). Podivná prezývka tohto kniežaťa (kalita - mešec) nebola odvodená od jeho povestnej šporovlivosti až držgrošstva, ale od toho, že vraj vždy nosil pri sebe mešec, z ktorého rozdával milodary chudobe. Iste to však bol len zlomok z toho, čo ako vyberač tatárskej dane z ruských krajín sústredil. Svojou službou a častými cestami k chánovi - vždy zásobený striebrom a darmi - dosiahol to, že ustali nájazdy tatárskych vyberačov a Moskva sa po 40 rokoch tešila usporiadanej vláde. Kalita pripojil k svojmu kniežatstvu časť rostovského údelu a dosiahol to, že sa v Moskve trvalo usídlil i metropolita pravoslávnej cirkvi. Moskva tým významne posilnila svoje postavenie medzi ostatnými mestami severovýchodnej Rusi. Svoje mesto dal Kalita obohnať dubovou stenou (1339) a obnovil Kremnik - Kremeľ.
Kalitov nástupca, knieža Simeon zvaný Hrdý (1340 - 1353) tiež získal v Horde jarlyk na titul veľkého kniežaťa, pretože dokázal zaplatiť najviac. Bol prvým moskovským kniežaťom, ktorý používal titul „veľké knieža Rusi“.

Nakoniec aj v Saraji pochopili, že rastúca moc moskovských kniežat môže byť pre Hordu nebezpečná, a preto sa niektorí cháni snažili oslabiť ju. Už bolo neskoro. Keď v r. 1364 chán Azis dal jarlyk na veľké kniežatstvo suzdaľskému kniežaťu Dimitrijovi, odpovedal, že chánov jarlyk neprijíma a chce zostať s moskovským kniežaťom v priateľstve. Vedel čo robí - moc moskovského kniežaťa bola blízka a chán Azis ďaleko. Suzdaľský Dimitrij sa miesto nebezpečnej snahy o získanie titulu veľkého kniežaťa s moskovským kniežaťom radšej zblížil (vydal zaňho svoju dcéru).

 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.