referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Elvíra
Štvrtok, 21. novembra 2019
Rusko v 16. storočí a vláda Ivana IV. Hrozného
Dátum pridania: 18.01.2011 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: orfeus18
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 326
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 6.6
Priemerná známka: 3.00 Rýchle čítanie: 11m 0s
Pomalé čítanie: 16m 30s
 
Dobytie Kazane

Podmanenie rozsiahleho územia bývalej Kyjevskej Rusi Tatármi a vazalská závislosť Moskovskej Rusi na nich v 13. – 15. storočí, ovplyvnila osud Ruska viac, ako Európu. Hlavné sily Tatárov nikdy neovládli strednú Európu, ale sústredili sa v rozsiahlych oblastiach Ruska. Osud veľkej tatárskej ríše v 14. a 15. storočí bol rovnaký, ako osud ostatných kmeňových štátov. Džingischánove impérium sa začalo za jeho nástupcu rozpadať. Od polovice 15. storočia sa Zlatá horda člení na rad chanátov – kazaňský, astrachaňský, sibírsky, krymský a Nogajskú hordu. Kazaňský chanát sa rozprestieral na území stredného toku Volgy. Už za vlády Ivana III. a Vasileja III. sa v Kazani striedali víťazstvá stúpencov Moskvy a Krymu. Osud Kazaňkého chanátu bol už na začiatku 16. storočia rozhodnutý, ale Vasilej III. zomrel skôr, než mohol Kazaň ovládnuť. Odklad dobytia Kazane, ktorý súvisel s neplnoletosťou Ivana IV. bol ukončený roku 1547, keď sa mladý cár ujal vlády. Kazaň bola dobytá v auguste 1552. Nikto z obrancov neprežil. Nažive ostal len chán Jediger a niekoľko tatarských kniežat, ktoré Ivan IV. odviedol do Moskvy ako zajatcov.

Vyplienením Kazane boj neskončil. V ďalších štyroch rokoch nasledovalo masové vraždenie, ktoré viedlo takmer k vyľudneniu. Zvyšok obyvateľstva bolo privedené do lona pravoslávnej cirkvi. V priebehu jednej generácie bol kazaňský chanát celkom poruštený. Tatarský štát bol nielen porazený, ale aj doslova vyhubený.
Likvidácia Kazane mala pre Rusko ďalekosiahle následky. Otvorila sa mu cesta na juh, ku Kaspickému moru a taktiež sa mu uvoľnili ruky pre aktívnu politiku na západe. Aj tu malo Rusko nebezpečného nepriateľa. Bolo ním Livonsko. Neúspechy v livonských vojnách priviedli Ivana IV. k presvedčeniu, že k upevneniu moci v štáte je potrebné zlomiť moc bojarov a kniežat. Rusko podľa neho môže byť silným a mocným štátom len vtedy, keď bude mať autoritatívnu centrálnu vládu – samoderžaviu. Aby ju mohol vybudovať rozhodol sa podlomiť silu bojarskej opozície tým, že ju zbavil pozemkového majetku. Starú pozemkovú držbu votčinu nahradil opričninou. Jej podstatou bolo to, že všetky šľachtické statky – votčiny, boli priamo podriadené cárskej moci a zmenené na údely. Príslušníci feudálnej aristokracie boli z týchto pozemkov vysídlení na tzv. zemštinu, bola to pôda, ktorá nebola priamym cárskym údelom a ležala v odľahlých oblastiach. Opričnina tak zahŕňala najúrodnejšiu pôdu. Bolo zriadené aj opričné vojsko, zložené zo služobníctva šľachty, ktoré bolo v zásade vojensko-politickým zborom.

Zavádzanie opričniny bolo sprevádzané obrovským terorom, popravami, mučením, násilným zatváraním do kláštorov a vysídľovanie príslušníkov aristokracie do kazaňskej zeme. Teror vyvolal hromadné úteky za hranice (napr. do Poľska, Litvy a Švédska). Opričnina sa podľa cárových predstáv mala stať nástrojom k posilneniu moci Ruska, ale jej výsledky boli opačné. Rusko priviedla do obrovskej krízy. Sám Ivan bol nútený opričninu odvolať (r. 1572). Výsledkom opričného experimentu bol zrod novej pozemkovej aristokracie.

Reformy Ivana IV.

Ivan IV. uskutočnil reformy v oblasti správy, práva, vojenstva a hospodárstva. Ich hlavnou úlohou bolo posilnenie ústrednej cárskej moci. Reformy viedli k stabilizácii politického života štátu, čo sa prejavilo aj v zahraničnej politike. Začiatkom roku 1549 sa okolo cára vytvorila kompromisná vláda z oboch predstaviteľov feudálnej triedy. Nová vláda predložila svoj program vo februári 1549 na prvom sneme v ruských dejinách na tzv. „sneme zmierenie“. Zúčastnili sa na ňom predstavitelia bojarskej duny, duchovenstva a služobnej šľachty. Ruské zemské snemy slúžili ako poradné orgány a ako opora realizácie zámerov cára.
Snem začal prejavom cára, ktorý obvinil bojarov za zneužívanie moci a násilie v dobe jeho neplnoletosti, ale zároveň vyzval zhromaždených ku spolupráci na upevnenie moci v štáte. Bolo prijaté rozhodnutie, podľa ktorého bola služobná šľachta vynechaná zo súdnej právomoci bojarov a bola priamo podriadená ústrednej moci. Prijali uznesenie vypracovať nový zákonník. Zákonník z roku 1550 realizoval cárove návrhy.

Reforma vojska – prijaté ustanovenie jediného veliteľa s nedeliteľnou právomocou. V prvej polovici 16. storočia vzrastal v ruskom vojsku počet vojakov vyzbrojených strelnou zbraňou. V roku 1550 bolo reorganizované na strelecké vojsko. Vojaci boli odmeňovaní pravidelným platom a pôdou. Tú dostali kolektívne, ale každý obrábal svoj diel individuálne. V tej dobe k stálemu vojsku patrili kozáci. Koncom 16. storočia ruský cár a jeho vláda disponovala stálou armádou 100 000 vojakov.
Reforma cirkvi bola zameraná na nadmerné pozemkové vlastníctvo cirkvi. Vláda súhlasila s likvidáciou pozemkového vlastníctva kláštorov a cirkevných inštitúcií. Presadila to, že kláštorom bolo zakázané získavať novú pôdu bez súhlasu cára.
Reforma zdanenia pozemkového vlastníctva - zavádzala sa postupne, najprv v centrálnych oblastiach ruského štátu. Ako základ zdanenia sa zaviedla „veľká socha“. Reforma mala triedny charakter a rozloha „sochy“ kolísala.
Ďalšie reformy sa týkali reorganizácie vlády a orgánov ústrednej správy, tzv. príkazov. (Napr.: príkaz „Posolskij“- zaoberal sa otázkami zahraničnej politiky, „Zemskij príkaz“ – plnil policajnú funkciu, „Streleckij príkaz“ – zaoberal sa záležitosťami streleckého vojska a pod.)
Reforma miestnej správy. Od roku 1555 na celom území Ruska začala fungovať tzv. „gubná“ správa a súdy na čele so starostami, volenými z miestnej šľachty. Tým sa obmedzila právomoc feudálnej aristokracie. Sudcovia boli volení z radu remeselníckeho a kupeckého obyvateľstva miest a zo zámožného roľníctva. V rukách týchto inštitúcií bolo nižšie súdnictvo a výber štátnych daní. V roku 1556 bol vydaný nový „Služobný rád“, ktorým všetci vlastníci pôdy boli zaviazaní vojenskou službou.

K dramatickému vrcholu hrôzovlády Ivana IV. došlo v novembri 1581. O tom, čo sa vtedy v cárskej rodine stalo sa zachovali dve verzie. Podľa prvej z nich došlo medzi cárom a jeho následníkom cárovičom Ivanom ku konfliktu. Cárovič najprv odmietal uzavrieť mier s poľským kráľom Báthorym a žiadal, aby ho cár poslal na čele vojska oslobodiť Pskov. Ivan Hrozný ho v záchvate zúrivosti smrteľne zranil svojím cárskym žezlom.
Podľa druhej verzie, cár vstúpil do komnaty svojej tehotnej nevesty a začal ju biť, že je príliš jednoducho oblečená. Cárovič Ivan sa zastal svojej manželky a zúrivý cár ho smrteľne zranil. Ivan Hrozný sa celé dni a noci modlil a plakal, ale cárovič po štyroch dňoch zomrel. Cár sa chcel vzdať trónu a odísť do kláštora, aby konal pokánie, ale vrátiť život synovi už nemohol.
Zavraždením následníka trónu Ivan Hrozný priblížil koniec svojej dynastie. Po smrti cároviča Ivana mu zostal ešte mladší syn Fjodor – slabý telom aj duchom. Ivan IV. Hrozný vyhlásil na smrteľnej posteli svojho syna Fjodora za neschopného vlády. Preto mu ustanovil vládnu komisiu, ktorá mala vládnuť za neho.

 
späť späť   1  |   2   
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.