Rusko v 16. storočí a vláda Ivana IV. Hrozného

Hospodársky a sociálny vývoj Ruska

Samostatný ruský štát rýchle vykročil na cestu hospodárskej obnovy. Začalo sa rozvíjať poľnohospodárstvo, ktoré sa stalo hlavným zdrojom obživy pre široké vrstvy obyvateľov. V súvislosti s tým stúpla úloha obchodu jednak s potravinami, ale aj s ostatným tovarom. Zmeny v poľnohospodárstve priniesli zmeny v systéme a charaktere pozemkovej držby. V druhej polovici 15. storočia sa vytvorili 2 typy držby. Prvá z nich bola votčina – rodové, dedičné vlastníctvo pôdy. Boli to statky šľachty, kniežat a cirkvi. Druhým typom bolo tzv. pomestie – pozemková držba, ktorá bola dopredu daná zmluvou a to buď na doživotie alebo na dobu výkonu v nejakej službe, najčastejšie vojenskej. Pozemky boli nepredajné, nezameniteľné a nesmeli sa dediť. Nadobudnutím pomestí vznikla zo strednej a drobnej šľachty, ale aj z neurodzených osôb služobná šľachta, ktorá sa stala hlavnou oporou kniežacej moci.

Až do polovice 16. storočia mali ruské mestá čisto poľnohospodársky ráz. V druhej polovici 16. storočia sa začína uplatňovať obchod a remeslá. Na zmene hospodárskeho charakteru ruských miest sa podieľal stúpajúci význam diaľkového obchodu a to najmä s východom, s Turkami a Tatármi. Tento obchod prevažoval nad obchodom s Európou. Na západe malo Rusko úzke obchodné styky s Pobaltím, Litvou a Poľskom. Obchodné styky s Európou začali prudko vzrastať až po založení nového ruského prístavu Archangeľsk roku 1584, ktorý bol až do založenia Petrohradu jediným prístavom spájajúci Rusko so západom európskeho kontinentu. Pri rozvoji remeselnej výroby zohrával dôležitú úlohu aj samotný štát, ktorý si bol vedomý dôležitosti remesla pre svoje potreby. Vysokú úroveň dosiahlo kovolejárstvo, na ňom mala veľký záujem armáda, pretože budovala silné delostrelectvo. Napriek tomuto celkovému rozvoju si mestá v Rusku nikdy nevydobyli také postavenie ako mestá v západnej Európe.

Cirkev a náboženské pomery

Ani v Rusku sa na počiatku raného novoveku nevyhli snahy o cirkevné reformy. Prvé pokusy o reformu sa objavujú na prelome 15. a 16. storočia a nadväzujú na kacírske hnutia. Do pozornosti sa dostáva učenie o sv. Trojici, jedno zo základných a pritom najťažšie pochopiteľných cirkevných dogiem. Proti reformným prúdom sa ostro postavila skupina konzervatívnych kňazov, na čele stál novgorodský biskup Gennadij, spojená taktiež s moskovským veľkokniežacím dvorom. Táto skupina zastávala nedotknuteľnosť všetkých cirkevných dogiem, taktiež zastávala myšlienku práva cirkvi na duchovnú aj svetskú moc. V tejto skupine sa zrodila idea Moskvy ako tretieho Ríma. Názory skupiny sa plne presadili v ruskej cirkvi, pretože vyhovovali snahám o centralizáciu moci.

Politický vývoj ruského štátu

Medzi moskovským panovníkom sa v priebehu 14. a 15. storočia utváral vzťah podobný tomu, ako v európskych krajinách. Veľké bojarské a kniežacie rody boli oporou a zároveň aj odporcom moskovskej dynastie.
Po smrti Ivana III. (1505), ktorý zohral dôležitú úlohu vo vytváraní jednotného ruského štátu, nastúpil na trón jeho syn Vasilij III. (1505 - 1533). Tak ako Ivan III. aj Vasilij III. za svoj hlavný cieľ považoval dovŕšiť zjednocovanie ruských zemí a upevniť poriadok v štáte. Jeho politika bola úspešná. V roku 1510 bol k Moskve pripojený Pskov a v roku 1521 aj Rjazaňské kniežactvo. V roku 1533 Vasilij III. náhle zomrel. Pred smrťou vyhlásil za panovníčku Jelenu Glinskú a na dobu, kým jeho syn Ivan IV. nedosiahne plnoletosť (mal sotva 3 roky), vytvoril regentskú radu z najspoľahlivejších osôb. Ambiciózna Jelena Glinská už v roku 1534 regentskú radu zrušila a prevzala moc priamo do svojich rúk. Tým sa začalo obdobie bojarskej vlády – doba bojarských sprisahaní, intríg, mestských povstaní a šľachtických nepokojov. (Bojari boli to príslušníci najvyššej spoločenskej vrstvy.) Je potrebné spomenúť, že proti Ivanovi nevzniklo žiadne sprisahanie. Od útleho detstva bol svedkom brutality mocenského boja. Ako 13-ročný dal roztrhať psom prvého veľmoža ríše Andreja Šujského, ktorý bol účastníkom jedného z mnohých sprisahaní a sám sa na to prizeral. Moskovskí bojari vychovávali svojho panovníka tak, že nakoniec považoval krv, mučenie a popravy za samozrejmosť, hlavnú a rozhodujúcu súčasť svojej vlády.

Vláda Ivana IV. Hrozného

Ivan IV. Hrozný bol nepochybne stelesnením despotizmu a tyranie ruského samoderžavia. V troch rokoch stratil otca a v ôsmich matku, bol vychovávaný v období bojarskej vlády. Príliš dlho žil v prostredí intríg a sprisahaní, aby neostal tým všetkým ovplyvnený. Ivan IV. bol obdarený nevšedným rozumom a na tú dobu aj mimoriadnym vzdelaním, ktoré sa v ňom spájali s krajnou neviazanosťou a krutosťou. Bol diktátorský, drsný a chorobne podozrievavý a už ako malý chlapec naháňal bojarom zo svojho okolia strach. V roku 1547 sa sedemnásťročný Ivan vyhlásil za cára a ujal sa vlády. Mladý cár nevládol sám, ale s tzv. Vybranou radou, v ktorej zaujal popredné miesto jeho spovední Silvester a jeho komorník Adašev. Jeho vláda vyšla v ústrety požiadavkám širokých vrstiev vládnucej triedy, najmä šľachte a priviedla rad veľkých sociálnych a politických reforiem, zameraných na likvidáciu dôsledkov bojarskej vlády.

Podmanenie rozsiahleho územia bývalej Kyjevskej Rusi Tatármi a vazalská závislosť Moskovskej Rusi na nich v 13. – 15. storočí, ovplyvnila osud Ruska viac, ako Európu. Hlavné sily Tatárov nikdy neovládli strednú Európu, ale sústredili sa v rozsiahlych oblastiach Ruska. Osud veľkej tatárskej ríše v 14. a 15. storočí bol rovnaký, ako osud ostatných kmeňových štátov. Džingischánove impérium sa začalo za jeho nástupcu rozpadať. Od polovice 15. storočia sa Zlatá horda člení na rad chanátov – kazaňský, astrachaňský, sibírsky, krymský a Nogajskú hordu. Kazaňský chanát sa rozprestieral na území stredného toku Volgy. Už za vlády Ivana III. a Vasileja III. sa v Kazani striedali víťazstvá stúpencov Moskvy a Krymu. Osud Kazaňkého chanátu bol už na začiatku 16. storočia rozhodnutý, ale Vasilej III. zomrel skôr, než mohol Kazaň ovládnuť. Odklad dobytia Kazane, ktorý súvisel s neplnoletosťou Ivana IV. bol ukončený roku 1547, keď sa mladý cár ujal vlády. Kazaň bola dobytá v auguste 1552. Nikto z obrancov neprežil. Nažive ostal len chán Jediger a niekoľko tatarských kniežat, ktoré Ivan IV. odviedol do Moskvy ako zajatcov.

Vyplienením Kazane boj neskončil. V ďalších štyroch rokoch nasledovalo masové vraždenie, ktoré viedlo takmer k vyľudneniu. Zvyšok obyvateľstva bolo privedené do lona pravoslávnej cirkvi. V priebehu jednej generácie bol kazaňský chanát celkom poruštený. Tatarský štát bol nielen porazený, ale aj doslova vyhubený.
Likvidácia Kazane mala pre Rusko ďalekosiahle následky. Otvorila sa mu cesta na juh, ku Kaspickému moru a taktiež sa mu uvoľnili ruky pre aktívnu politiku na západe. Aj tu malo Rusko nebezpečného nepriateľa. Bolo ním Livonsko. Neúspechy v livonských vojnách priviedli Ivana IV. k presvedčeniu, že k upevneniu moci v štáte je potrebné zlomiť moc bojarov a kniežat. Rusko podľa neho môže byť silným a mocným štátom len vtedy, keď bude mať autoritatívnu centrálnu vládu – samoderžaviu. Aby ju mohol vybudovať rozhodol sa podlomiť silu bojarskej opozície tým, že ju zbavil pozemkového majetku. Starú pozemkovú držbu votčinu nahradil opričninou. Jej podstatou bolo to, že všetky šľachtické statky – votčiny, boli priamo podriadené cárskej moci a zmenené na údely. Príslušníci feudálnej aristokracie boli z týchto pozemkov vysídlení na tzv. zemštinu, bola to pôda, ktorá nebola priamym cárskym údelom a ležala v odľahlých oblastiach. Opričnina tak zahŕňala najúrodnejšiu pôdu. Bolo zriadené aj opričné vojsko, zložené zo služobníctva šľachty, ktoré bolo v zásade vojensko-politickým zborom.

Zavádzanie opričniny bolo sprevádzané obrovským terorom, popravami, mučením, násilným zatváraním do kláštorov a vysídľovanie príslušníkov aristokracie do kazaňskej zeme. Teror vyvolal hromadné úteky za hranice (napr. do Poľska, Litvy a Švédska). Opričnina sa podľa cárových predstáv mala stať nástrojom k posilneniu moci Ruska, ale jej výsledky boli opačné. Rusko priviedla do obrovskej krízy. Sám Ivan bol nútený opričninu odvolať (r. 1572). Výsledkom opričného experimentu bol zrod novej pozemkovej aristokracie.

Reformy Ivana IV.

Ivan IV. uskutočnil reformy v oblasti správy, práva, vojenstva a hospodárstva. Ich hlavnou úlohou bolo posilnenie ústrednej cárskej moci. Reformy viedli k stabilizácii politického života štátu, čo sa prejavilo aj v zahraničnej politike. Začiatkom roku 1549 sa okolo cára vytvorila kompromisná vláda z oboch predstaviteľov feudálnej triedy. Nová vláda predložila svoj program vo februári 1549 na prvom sneme v ruských dejinách na tzv. „sneme zmierenie“. Zúčastnili sa na ňom predstavitelia bojarskej duny, duchovenstva a služobnej šľachty. Ruské zemské snemy slúžili ako poradné orgány a ako opora realizácie zámerov cára.
Snem začal prejavom cára, ktorý obvinil bojarov za zneužívanie moci a násilie v dobe jeho neplnoletosti, ale zároveň vyzval zhromaždených ku spolupráci na upevnenie moci v štáte. Bolo prijaté rozhodnutie, podľa ktorého bola služobná šľachta vynechaná zo súdnej právomoci bojarov a bola priamo podriadená ústrednej moci. Prijali uznesenie vypracovať nový zákonník. Zákonník z roku 1550 realizoval cárove návrhy.

Reforma vojska – prijaté ustanovenie jediného veliteľa s nedeliteľnou právomocou. V prvej polovici 16. storočia vzrastal v ruskom vojsku počet vojakov vyzbrojených strelnou zbraňou. V roku 1550 bolo reorganizované na strelecké vojsko. Vojaci boli odmeňovaní pravidelným platom a pôdou. Tú dostali kolektívne, ale každý obrábal svoj diel individuálne. V tej dobe k stálemu vojsku patrili kozáci. Koncom 16. storočia ruský cár a jeho vláda disponovala stálou armádou 100 000 vojakov.
Reforma cirkvi bola zameraná na nadmerné pozemkové vlastníctvo cirkvi. Vláda súhlasila s likvidáciou pozemkového vlastníctva kláštorov a cirkevných inštitúcií. Presadila to, že kláštorom bolo zakázané získavať novú pôdu bez súhlasu cára.
Reforma zdanenia pozemkového vlastníctva - zavádzala sa postupne, najprv v centrálnych oblastiach ruského štátu. Ako základ zdanenia sa zaviedla „veľká socha“. Reforma mala triedny charakter a rozloha „sochy“ kolísala.
Ďalšie reformy sa týkali reorganizácie vlády a orgánov ústrednej správy, tzv. príkazov. (Napr.: príkaz „Posolskij“- zaoberal sa otázkami zahraničnej politiky, „Zemskij príkaz“ – plnil policajnú funkciu, „Streleckij príkaz“ – zaoberal sa záležitosťami streleckého vojska a pod.)
Reforma miestnej správy. Od roku 1555 na celom území Ruska začala fungovať tzv. „gubná“ správa a súdy na čele so starostami, volenými z miestnej šľachty. Tým sa obmedzila právomoc feudálnej aristokracie. Sudcovia boli volení z radu remeselníckeho a kupeckého obyvateľstva miest a zo zámožného roľníctva. V rukách týchto inštitúcií bolo nižšie súdnictvo a výber štátnych daní. V roku 1556 bol vydaný nový „Služobný rád“, ktorým všetci vlastníci pôdy boli zaviazaní vojenskou službou.

K dramatickému vrcholu hrôzovlády Ivana IV. došlo v novembri 1581. O tom, čo sa vtedy v cárskej rodine stalo sa zachovali dve verzie. Podľa prvej z nich došlo medzi cárom a jeho následníkom cárovičom Ivanom ku konfliktu. Cárovič najprv odmietal uzavrieť mier s poľským kráľom Báthorym a žiadal, aby ho cár poslal na čele vojska oslobodiť Pskov. Ivan Hrozný ho v záchvate zúrivosti smrteľne zranil svojím cárskym žezlom.
Podľa druhej verzie, cár vstúpil do komnaty svojej tehotnej nevesty a začal ju biť, že je príliš jednoducho oblečená. Cárovič Ivan sa zastal svojej manželky a zúrivý cár ho smrteľne zranil. Ivan Hrozný sa celé dni a noci modlil a plakal, ale cárovič po štyroch dňoch zomrel. Cár sa chcel vzdať trónu a odísť do kláštora, aby konal pokánie, ale vrátiť život synovi už nemohol.
Zavraždením následníka trónu Ivan Hrozný priblížil koniec svojej dynastie. Po smrti cároviča Ivana mu zostal ešte mladší syn Fjodor – slabý telom aj duchom. Ivan IV. Hrozný vyhlásil na smrteľnej posteli svojho syna Fjodora za neschopného vlády. Preto mu ustanovil vládnu komisiu, ktorá mala vládnuť za neho.