Hospodársky a sociálny vývoj Ruska
Samostatný ruský štát rýchle vykročil na cestu hospodárskej obnovy. Začalo sa rozvíjať poľnohospodárstvo, ktoré sa stalo hlavným zdrojom obživy pre široké vrstvy obyvateľov. V súvislosti s tým stúpla úloha obchodu jednak s potravinami, ale aj s ostatným tovarom. Zmeny v poľnohospodárstve priniesli zmeny v systéme a charaktere pozemkovej držby. V druhej polovici 15. storočia sa vytvorili 2 typy držby. Prvá z nich bola votčina – rodové, dedičné vlastníctvo pôdy. Boli to statky šľachty, kniežat a cirkvi. Druhým typom bolo tzv. pomestie – pozemková držba, ktorá bola dopredu daná zmluvou a to buď na doživotie alebo na dobu výkonu v nejakej službe, najčastejšie vojenskej. Pozemky boli nepredajné, nezameniteľné a nesmeli sa dediť. Nadobudnutím pomestí vznikla zo strednej a drobnej šľachty, ale aj z neurodzených osôb služobná šľachta, ktorá sa stala hlavnou oporou kniežacej moci.
Až do polovice 16. storočia mali ruské mestá čisto poľnohospodársky ráz. V druhej polovici 16. storočia sa začína uplatňovať obchod a remeslá. Na zmene hospodárskeho charakteru ruských miest sa podieľal stúpajúci význam diaľkového obchodu a to najmä s východom, s Turkami a Tatármi. Tento obchod prevažoval nad obchodom s Európou. Na západe malo Rusko úzke obchodné styky s Pobaltím, Litvou a Poľskom. Obchodné styky s Európou začali prudko vzrastať až po založení nového ruského prístavu Archangeľsk roku 1584, ktorý bol až do založenia Petrohradu jediným prístavom spájajúci Rusko so západom európskeho kontinentu. Pri rozvoji remeselnej výroby zohrával dôležitú úlohu aj samotný štát, ktorý si bol vedomý dôležitosti remesla pre svoje potreby. Vysokú úroveň dosiahlo kovolejárstvo, na ňom mala veľký záujem armáda, pretože budovala silné delostrelectvo. Napriek tomuto celkovému rozvoju si mestá v Rusku nikdy nevydobyli také postavenie ako mestá v západnej Európe.
Cirkev a náboženské pomery
Ani v Rusku sa na počiatku raného novoveku nevyhli snahy o cirkevné reformy. Prvé pokusy o reformu sa objavujú na prelome 15. a 16. storočia a nadväzujú na kacírske hnutia. Do pozornosti sa dostáva učenie o sv. Trojici, jedno zo základných a pritom najťažšie pochopiteľných cirkevných dogiem. Proti reformným prúdom sa ostro postavila skupina konzervatívnych kňazov, na čele stál novgorodský biskup Gennadij, spojená taktiež s moskovským veľkokniežacím dvorom. Táto skupina zastávala nedotknuteľnosť všetkých cirkevných dogiem, taktiež zastávala myšlienku práva cirkvi na duchovnú aj svetskú moc. V tejto skupine sa zrodila idea Moskvy ako tretieho Ríma. Názory skupiny sa plne presadili v ruskej cirkvi, pretože vyhovovali snahám o centralizáciu moci.
Politický vývoj ruského štátu
Medzi moskovským panovníkom sa v priebehu 14. a 15. storočia utváral vzťah podobný tomu, ako v európskych krajinách. Veľké bojarské a kniežacie rody boli oporou a zároveň aj odporcom moskovskej dynastie.
Po smrti Ivana III. (1505), ktorý zohral dôležitú úlohu vo vytváraní jednotného ruského štátu, nastúpil na trón jeho syn Vasilij III. (1505 - 1533). Tak ako Ivan III. aj Vasilij III. za svoj hlavný cieľ považoval dovŕšiť zjednocovanie ruských zemí a upevniť poriadok v štáte. Jeho politika bola úspešná. V roku 1510 bol k Moskve pripojený Pskov a v roku 1521 aj Rjazaňské kniežactvo. V roku 1533 Vasilij III. náhle zomrel. Pred smrťou vyhlásil za panovníčku Jelenu Glinskú a na dobu, kým jeho syn Ivan IV. nedosiahne plnoletosť (mal sotva 3 roky), vytvoril regentskú radu z najspoľahlivejších osôb. Ambiciózna Jelena Glinská už v roku 1534 regentskú radu zrušila a prevzala moc priamo do svojich rúk. Tým sa začalo obdobie bojarskej vlády – doba bojarských sprisahaní, intríg, mestských povstaní a šľachtických nepokojov. (Bojari boli to príslušníci najvyššej spoločenskej vrstvy.) Je potrebné spomenúť, že proti Ivanovi nevzniklo žiadne sprisahanie. Od útleho detstva bol svedkom brutality mocenského boja. Ako 13-ročný dal roztrhať psom prvého veľmoža ríše Andreja Šujského, ktorý bol účastníkom jedného z mnohých sprisahaní a sám sa na to prizeral. Moskovskí bojari vychovávali svojho panovníka tak, že nakoniec považoval krv, mučenie a popravy za samozrejmosť, hlavnú a rozhodujúcu súčasť svojej vlády.
Vláda Ivana IV. Hrozného
Ivan IV. Hrozný bol nepochybne stelesnením despotizmu a tyranie ruského samoderžavia. V troch rokoch stratil otca a v ôsmich matku, bol vychovávaný v období bojarskej vlády. Príliš dlho žil v prostredí intríg a sprisahaní, aby neostal tým všetkým ovplyvnený. Ivan IV. bol obdarený nevšedným rozumom a na tú dobu aj mimoriadnym vzdelaním, ktoré sa v ňom spájali s krajnou neviazanosťou a krutosťou. Bol diktátorský, drsný a chorobne podozrievavý a už ako malý chlapec naháňal bojarom zo svojho okolia strach. V roku 1547 sa sedemnásťročný Ivan vyhlásil za cára a ujal sa vlády. Mladý cár nevládol sám, ale s tzv. Vybranou radou, v ktorej zaujal popredné miesto jeho spovední Silvester a jeho komorník Adašev. Jeho vláda vyšla v ústrety požiadavkám širokých vrstiev vládnucej triedy, najmä šľachte a priviedla rad veľkých sociálnych a politických reforiem, zameraných na likvidáciu dôsledkov bojarskej vlády.
