Ferdinand III. 1637 – 1657 kráľ a cisár (v r. 1653 - 1654 ako spolukráľ Ferdinand IV.) Habsburská ríša musela čeliť: Turkom na juhu a Francúzom na západe. Turci ovládali väčšinu Uhorska a neprestajne ohrozovali Dolné Rakúsko, Moravu a ďalšie časti habsburskej ríše. Podporovalo ich Francúzsko, ktorého veľký panovník Ľudovít XIV., kráľ slnko, chcel ovládnuť nemeckú ríšu. Okrem Habsburgovcov nemal Ľudovít XIV. iného významného protivníka. Veď to, čomu sa hrdo hovorilo Svätá ríša rímska nemeckého národa, bola triešť asi 300 štátov a štátikov neschopných zorganizovať spoločnú akciu. Ťarcha brániť „ríšu" ležala teda na cisárovi, a ním sa stal roku 1658 Leopold Habsburský
Leopold I. 1658 – 1705 kráľ a cisár. Leopold I. sa nenarodil panovníkom. Druhý najstarší syn cisára Ferdinanda III. z manželstva s Máriou Annou Španielskou bol určený pre duchovný stav. Keď mal Leopold štrnásť rokov, jeho príprava za kňaza sa náhle skončila. V roku 1654 nečakane zomrel na kiahne starší brat určený za následníka trónu. Osud urobil závažné rozhodnutie. Dňa 18. júla 1658 Leopolda I. zvolili za „rímskeho cisára nemeckého národa“. Čakal ho bezprostredne nový veľký konflikt s Turkami. Mierumilovný cisár to vzal na vedomie veľmi nerád. Jeho armáda nebola na ťaženie so silnejšou tureckou vojenskou mocou dobre vyzbrojená. Potreboval pomoc. Leopold I. zvolal do Regensburgu ríšsky snem a osobne sa usiloval získať naliehavú pomoc. Ríšske kniežatá sa až po zdĺhavých rokovaniach dali prehovoriť, že prispejú svojou hrivnou. V apríli 1663 sultán vyhlásil vojnu a na jar nasledujúceho roka sa začala turecká ofenzíva. Situácia sa vyhrotila v roku 1683. Turci vtrhli do Rakúska a zaútočili na Viedeň. Blížila sa pomoc. V Európe si uvedomili, že pádom Viedne by boli ohrozené ďalšie rozsiahle územia. Rakúske vojsko posilnili jednotky z Bavorska, Švábska a Saska, ale hlavnú pomoc priviedol poľský kráľ Ján Sobieski. Zaútočil 12. septembra na čele zjednotených vojsk. Turci nevydržali nápor a bezhlavo zutekali. Stratili ťažkú výzbroj, zásoby a utrpeli obrovské straty. Viedeň bola zachránená.
Cisár Leopold I. zomrel 5. mája 1705 po štyridsiatich siedmich rokoch vládnutia.Jozef I. 1705 - 1711 kráľ a cisár zomrel na kiahne.
Karol VI. 1711 – 1740 kráľ a cisár. Dňa 12. októbra 1711 Habsburga jednohlasne zvolili za rímsko-nemeckého cisára, 22. 12. nasledovala vo Frankfurte nad Mohanom korunovácia, 12. 1. 1712 vstúpil ako nový panovník so štábom španielskych poradcov do viedenského Hofburgu. Výmena moci a vlády sa skončila. Vydal príkaz vypracovať dokument, ktorý mal zaručiť udržanie koruny v rodine aj po vymretí mužského potomka. 19. apríla 1713 zvolal všetkých do tajnej radnej miestnosti Hofburgu na slávnostný akt. Karol VI. oboznámil najbližších spolupracovníkov najprv s dedičnou úpravou z roku 1703, s „pactum mutuae successionis". Potom vydal vyhlásenie, ktoré ako Sanctio Pragmatica, pragmatická sankcia vošlo do dejín a od tej chvíle až po jeho smrť podstatne určovalo spočiatku jeho domácu a neskôr i zahraničnú politiku. Bod jeden stanovil, že ak cisár nebude mať mužského dediča, prejde dedičné právo primogenitúry z mužskej na ženskú líniu, a to najprv na očakávané cisárove dcéry, potom na dcéry Jozefa I. a napokon, po vymretí všetkých týchto línií, na dcéry Leopolda I. Jozefove dcéry boli teda na rozdiel od dedičnej následnosti z roku 1703 zaradené za budúce ženské potomstvo vládnuceho monarchu. Druhá dôležitá zásada pragmatickej sankcie sa týkala jednoty habsburského majetku. Karol VI. vyhlásil, že teritoriálne, hospodársky, právne a kultúrne také rozdielne časti jeho ríše „indivisibiliter ac inseperabiliter", majú zostať nedeliteľné a nerozdeliteľné. Mali predstavovať „totum", celok.
