Prvopočiatky rodu sú zahalené tajomstvom. Ich pôvod vraj siaha až do dejín starého Ríma a rímski cisári, akými bol Gaius lulius Caesar či Nero, sú príbuznými ich predkov. Ba vraj až kdesi do starej Troje idú habsburské korene. Samozrejme sa ukázalo, že všetky tieto listiny sú falošné, a teda nepravdivé. Najstarší Habsburgovia boli obyčajní, nie veľmi majetní grófi, ktorých panstvo sa rozkladalo na dnešnej švajčiarsko-nemeckej hranici. Zásluhou šťastia sa však stali známi a slávni takmer z večera do rána.

Až v 18. storočí nastal seriózny výskum dejín rodu. František Jakub Hergott začal rod odvodzovať od alamanského vojvodu Eticha, ktorý žil v 7. storočí a pokladal ho za prapredka nielen habsburského ale i lotrinského rodu. Naproti tomu Fridolin Kopp dokazoval, že s určitosťou možno považovať za prapredka rodu istého Guntrama zv. Bohatý. Podľa neho je isté, že predkovia rodu boli alamanského pôvodu a mali panstvá v Alsasku, Švábsku a severnom Švajčiarsku. Jeho úvahy potvrdzovali i tzv. Acta Murensia, zbierky spisov kláštora Muri z polovice 12. storočia objavených v r. 1618, v ktorých tamojší mnísi zapísali genealógiu zakladateľov habsburského rodového kláštora. Na základe tohto prameňa možno habsburský rod odvodzovať od spomenutého Guntrama († 26. marec 973). Syn Guntrama Lanzelin I., a argavský gróf († asi 1007) mal početné potomstvo. Syn Lanzelina a Guntramov vnuk, klettgavský gróf Ratbod († asi 1045) založil v r. 1020 kláštor Muri a jeho brat Rudolf založil kláštor Ottmarsheim v Hornom Alsasku. Tretí z tejto zakladateľskej generácie Werner, štrasburský biskup († 28. október 1028), ich brat, založil na sútoku riek Aary a Reussy hradisko Habichtsburg alebo Habsburg (Jastrabí hrad), po ktorom sa potom rod pomenoval.

Radebotov vnuk Otto II. († 8. november 1111) ako prvý člen rodu začal používať prídomok gróf z Habsburgu. Jeho syn Werner II. († 19. august 1167) bol landgrófom v Hornom Alsasku, a tento titul prešiel na jeho syna Albrechta III. zv. Bohatý († 25. november 1199). Tomu sa v r. 1172 podarilo získať do vlastníctva majetky po vymrelom rode Lenzburgovcov v Sempachu a i.
V 12. storočí sa dokázateľne zúčastnili v krížových výpravách do Svätej krajiny.
V týchto vojnách bola nemecká šľachta zdecimovaná a majetok vymretých rodov prechádzal na tých šťastnejších. Medzi nich patrili aj Habsburgovci. Ich cieľom bolo nepochybne zlúčiť obe panstvá v Alsasku a Švajčiarsku.

Ústredná moc v Nemecku začala v 13. storočí upadať. Mocné šľachtické rody v jednotlivých krajinách sa zariadili podľa svojho a neželali si cisára, ktorý by ich obmedzoval. Nastalo obdobie bojov o trón, rýchleho striedania cisárov a z toho plynúceho úpadku ich moci.
Prvý, čo na seba upozornil, bol až v 13. storočí Rudolf, ktorý sa stal nemeckým kráľom.

Rudolf I. 1273 – 1291 kráľ - v roku 1273 ho zvolili kurfirsti za nemeckého kráľa. Bol neznámy, bez veľkých prostriedkov a majetkov a nemal mocenské ambície. Zdedil však rozsiahle majetky v západnom Švajčiarsku a vrodenou šetrnosťou a dobrým spravovaním svojho majetku nahromadil prostriedky, za ktoré skupoval majetky v okolí. Rudolf nezjednotil svoje alsaské a švajčiarske panstvá, čo sa mu neskôr stalo osudným. Územie bazilejského biskupa naďalej rozdeľovalo habsburské dŕžavy. Útokom na biskupský majetok by bol proti sebe poštval mocných cirkevných hodnostárov a ani začlenenie ríšskych miest do habsburského teritória by sa nebolo stretlo s porozumením. Rozšírenie rodových dŕžav v Porýní zatiaľ nebolo možné. Nemeckí kurfirsti si ho predsa nezvolili preto, aby rozširoval habsburské panstvo. Chceli kráľa mocného, aby obnovil v ríši poriadok a potvrdil im všetky získané územia, ktoré v bezvládi nadobudli, ale nie zas natoľko, aby im ich zobral.

Rudolf si prezieravo zabezpečil pápežovu podporu. Sľúbil mu krížovú výpravu do Svätej krajiny, pomoc cirkvi v Nemecku a najmä že sa nebude pliesť do mocenských bojov v Taliansku. Keď mal zvolený kráľ Rudolf prijať hold nemeckých kniežat a potvrdiť im léna, chýbalo mu ríšske žezlo. Vtedy vraj zložil zo steny kríž a vyhlásil, že to je znamenie, ktoré vykúpilo svet, a preto bude jeho žezlom. Rudolf pochopil, že ak chce natrvalo udržať kráľovský titul pre Habsburgovcov, musí založiť solídny rodový majetok. Ale v Porýní ho získať nemohol. Jediná voľná cesta viedla na východ. S českým kráľom Přemyslom Otakarom II. sa dostal do konfliktu, ktorý mu umožnil vytvoriť si vlastné územie na východe. Prěmysl sa zmocnil Babenberského dedičstva, ale to Rudolf spochybnil a v roku 1276 mu ich odňal. Už v roku 1273 vyhlásil obnovenie všeobecného ríšskeho mieru a zrušil všetky clá zavedené od doby Fridricha II. Rudolf Habsburský si zabezpečil autoritu, zvíťazil v boji proti Přemyslovi aj bez pomoci kniežatstiev, vysporiadal sa s lúpežnými rytiermi a budoval vlastnú dŕžavu v dnešnom Rakúsku. Základný problém, s ktorým sa Rudolfova vláda musela vyrovnávať spočíval v extrémnej veľkosti rímsko-nemeckej ríše v porovnaní s ostatnými zemami. V dôsledku toho mohol panovník uskutočňovať svoju politiku len obmedzene. Väčšinou len reagoval na požiadavky a priania ostatných. Preto chcel kráľ posilniť svoju mobilitu tým, že cestoval po ríši, aby svoju vládu uplatnil na miestach spolu s regionálnymi alebo lokálnymi držiteľmi moci. Avšak toto kráľovstvo na cestách ešte nemalo za Rudolfa žiadnu alternatívu. Základné problémy, s ktorými sa musela kráľovská moc vyrovnávať bola ríšska správa a slobodné volebné právo - kráľ po svojom zvolení síce získal vládu nad ríšskymi statkami, ale nestal sa aj ich vlastníkom. Najnaliehavejšie bolo ukľudniť pomery v ríši, ktorá sa kvôli vojnám a nezhodám mocných nachádzala v chaotickom stave. Rudolf zaviedol ríšske fojstvá – administratívne spojenie ríšskych stavov, na ich čele stál zemský fojt, ktorý vyberal dane, menoval úradníkov, mal na starosti ochranu kláštorov a židov, zaistenie mieru a vojenskú pomoc. Ďalšia bitka na Moravskom poli roku 1278 rozhodla v prospech dynastie Habsburgovcov. Rudolf už nemal v Nemecku takú popularitu ako v čase svojho zvolenia a Přemysl potreboval len čas, aby utvoril alianciu s Poliakmi. Smrťou Přemysla sa vojna skončila. Rudolf využil toto víťazstvo dôkladnejšie. Aby Přemyslovi dokázal, že sa už naňho nehnevá, zorganizoval sobáš svojej dcéry s Přemyslovým synom. Rudolfova dcéra Jutta sa stala nevestou českého korunného princa Václava a do vena dostala celé rakúske územie severne od Dunaja. Rudolf ako cisár svojou sobášnou politikou veľmi prispel k rozšíreniu habsburských rodových dŕžav. Vydajom svojich dcér uzavrel príbuzenské vzťahy s poprednými kráľovstvami - českým (Guta), uhorským (Klemencia), s vojvodstvami bavorským (Matilda a Katarína) a saským (Agnesa) i s brandenburským markgrófskym rodom (Hedviga). V roku 1282 venoval pozemky synovi Albrechtovi, ktorý sa po otcovej smrti v roku 1291 prebojoval na nemecký trón až sedem rokov po otcovej smrti.

Albrecht I. vládol od roku 1298 do roku 1308. Albrecht I. svojím sobášom s Alžbetou, dcérou Meinharda II. Gorického získal do dedičského užívania korutánske vojvodstvo. Viedol úspešnú ríšsku politiku, upevnil vnútornú moc. Kurfirsti však neboli spokojní s jeho vládou.
Ďalšiu mocenskú politiku Habsburgovcov skrížili v Nemecku, Luxemburgovci, čím sa sľubný nástup tohto rodu do európskych dejín na čas prerušil. Habsburgovci sa v Nemecku nevzdali bez boja. Znova sa pokúsili preniknúť na nemecký trón. Prehraná bitka pri Mühldorfe zmarila ich plány a nastupujúca vláda Luxemburgovcov v Nemecku ich odsúdila na „malú" politiku v rodových alpských dŕžavách.

Albrecht II. 1438 – 1439 kráľ, nastúpil na rímsko-nemecký trón po Žigmundovej smrti v roku 1438. Až on po smrti svojich bratov i synovcov, pochádzajúcich z manželstva jeho brata Otta, Henricha II. a Leopolda II., spojil a rodovým zákonom 25. november 1355 stanovil nedeliteľnosť rodových dŕžav. Získal tak vládu v Nemecku a titul rímskeho cisára. Za Albrechtovho života sa na obranu Európy proti tureckému nebezpečenstvu dôraznejšie postavili aj Habsburgovci. Albrecht začal zhromažďovať vojsko na útok cez Dunaj, ale v tábore pri Futaku sa pravdepodobne nakazil morom a na ceste do Viedne zomrel v Komárne.

Fridrich III. 1440 – 1493 kráľ; cisár od r. 1452, súperil s Jurajom Poděbradským a Matejom Korvínom. V roku 1452 bol v Ríme korunovaný za cisára. Jeho vláda znamenala úpadok cisárskej moci v ríši. Svetské i duchovné kniežatá a aj nižšia šľachta si robili, čo chceli. V celom Nemecku sa bojovalo a každý si presadzoval právo mocou. Fridrich do rozháraných nemeckých pomerov veľmi ne¬zasahoval. Skôr sa staral o rodové habsburské dŕžavy ako o Svätú ríšu rímsku.

Fridrichov nástupca Maximilián I., ktorý sa tiež stal nemeckým kráľom v rokoch 1486 – 1519 a rímskym cisárom od r. 1508 sa už venoval iba západoeurópskej politike. Pochopil, že na východe nemá proti Jagelovcom nádej na úspech, a preto sa o to usilovnejšie presadzoval v politickom dianí v Nemecku, Taliansku a Francúzsku. Maximilián sa usiloval posilniť si v roztrieštenom Nemecku panovnícku moc. Na ríšskom sneme vo Wormse síce presadil vyhlásenie „večného" krajinského mieru, ale centrálnu moc neupevnil. Jeho autorite v ríši neprospel ani ďalší debakel vo vojne so Švajčiarmi. Maximilián sa preslávil ako geniálny organizátor dynasticky výhodných sobášov. Z nich, a nie z vojen a diplomatických rokovaní, vznikla neskoršia moc rodu. Nevedel, ako sa má postaviť k Martinovi Lutherovi a ani sa nestihol vyjadriť. Maximilián zanechal svojim dedičom, vnukom Karolovi a Ferdinandovi, obrovskú ríšu a náboženský spor, ktorého riešenie uvrhlo Európu nasledujúcich stopäťdesiat rokov do hlbokej duchovnej a politickej krízy. Ale zároveň im zanechal, a to bol jeho najosobnejší odkaz, aj celú kopu dlhov.

Karol V. 1519 – 1556 kráľ; cisár od 1530. Karol V. bol posledný rímsko-nemecký cisár, ktorý nemal stále sídlo. Bol ustavične v sedle, na nosidlách alebo na lodi, prechádzal z jednej krajiny do druhej, z jednej vojnovej výpravy do ďalšej, zo zasadania ríšskeho snemu v Nemecku na konferenciu v Španielsku.
Za cisára Maximiliána sa položil základ ríšskej reformy. Ale mnoho otázok zostalo otvorených. Cisár chcel prerokovať tieto otázky na ríšskom sneme, ktorý zvolal na koniec januára 1521 do Wormsu. Hlavnou témou bol postoj k tézam Martina Luthera.
Vo verejnej dišpute s katolíckymi teológmi a v publikáciách sa Luther čoraz väčšmi vzďaľoval od starej cirkvi, kontúry jeho novej teológie boli čoraz viditeľnejšie.
Rím sa bránil. Podľa starého zvyku by musel cisár po pápežovom vyrieknutí kliatby nad Lutherom, ktoré nasledovalo v januári 1521, uvaliť naňho aj ríšsku kliatbu, čo spočiatku aj zamýšľal. Ale stavy sa vyslovili proti. Dňa 6. marca 1521 dostal Luther cisárovu žiadosť, aby prišiel do Wormsu. Napriek výstrahám z niekoľkých strán sa reformátor rozhodol pozvanie prijať. Na druhý deň mal potom prvé vystúpenie pred cisárom. Cisárovi, ktorý nerozumel po nemecky ani slovo a nevedel ani latinčinu, prekladali Lutherovu reč do francúzštiny. Až nasledujúci deň zareagoval pred ríšskym snemom stanoviskom, ktoré v nočných hodinách napísal vlastnou rukou. Bolo to osobné vyznanie viery, kde zakázal protestantskú cirkev.
Najvyššia svetská autorita vypovedala po duchovnom rozkole vojnu rozkolu vo viere. Začala sa epocha náboženských vojen.

Ferdinand I. 1556 – 1564 cisár od r. 1556, kráľ od r. 1531 ako zástupca Karola V. Ferdinandova vláda sa vyznačovala raz zastretejším, inokedy otvorenejším bojom so stavmi a protestantmi.

Maximilián II. 1564 – 1576 kráľ a cisár, bol jedným z najtolerantnejších predstaviteľov dynastie Habsburgovcov, nastal pokoj. V habsburskom súštátí sa opäť panovník delil o moc so stavmi, a tak vznikala feudálna stavovská monarchia. Maximilián si nepočínal v zahraničnej politike obratne. Zdanlivé prímerie medzi panovníkom a stavmi pokračovalo aj na začiatku vlády jeho nástupcu
Rudolfa II. 1576 – 1611 kráľ a cisár. Vydanie Majestátu bolo predsa len dôležitým víťazstvom protestantskej stavovskej opozície. Najdôležitejšie bolo zriadenie tzv. defenzorov, 24-členného zboru zástupcov pánov, rytierov a kráľovských miest, ktorí mali dohliadať na dodržiavanie Majestátu (stal sa krajinským zákonom). Dôležité bolo ustanovenie, že za politické previnenie sa nemajú konfiškovať stavovské majetky. Teda okrem práva vzbúriť sa a vyhnať panovníka si stavovská opozícia zabezpečila všetky rozhodujúce práva a slobody. Ale v najbližšej budúcnosti sa malo ukázať, že Rudolfov Majestát a skutočná moc, sú dve rozdielne veci. Hoci Rudolf tajne uisťoval Rím a Madrid, že to s Majestátom nemyslí vážne a že ho odvolá, nikto mu už neveril. So starnúcim, duševne neveľmi normálnym Rudolfom sa do rozhodujúceho boja proti stavom ísť nedalo.

Matej II. 1612 – 1619 kráľ a cisár.

Ferdinand II. 1619 – 1637 kráľ a cisár. Ferdinand II. chcel dosiahnuť absolútnu moc panovníka v krajine a plný dôvery vo Valdštejnovu armádu sa pokúsil o vrátenie kedysi cirkevného pozemkového majetku. Tým však vyvolal novú fázu vojny, švédske vojsko sa vylodilo v Nemecku a rozpútala sa celoeurópska vojna, ktorej konca sa cisár nedožil. Tridsaťročnú vojnu ukončil Vestfálskym mierom, podpísaným v roku 1648. Rokovania o týchto zmluvách sa viedli v rokoch 1644 - 1648 v Münsteri a Osnabrücku. Dosiahol ním mier v Münsteri 30. január 1648, medzi Španielskom a Spojenými nizozemskými provinciami, ukončil osemdesiatročnú vojnu. Tento mier bol potvrdený 24. októbra vo vestfálskom mieri v užšom zmysle, mier medzi rímskonemeckým cisárom a ríšskymi stavmi na jednej strane a Francúzskom so spojencami na strane druhej a mier v Osnabrücku 24. október 1648, medzi rímskonemeckým cisárom a ríšskymi stavmi na jednej strane a Švédskom so spojencami na strane druhej. Cisárska moc v rímskonemeckej ríši bola týmto mierom značne oslabená v prospech stavov, ríša sa definitívne roztrieštila, najvýznamnejšími rímskonemeckými štátmi boli Bavorsko a Brandenbursko.

Ferdinand III. 1637 – 1657 kráľ a cisár (v r. 1653 - 1654 ako spolukráľ Ferdinand IV.) Habsburská ríša musela čeliť: Turkom na juhu a Francúzom na západe. Turci ovládali väčšinu Uhorska a neprestajne ohrozovali Dolné Rakúsko, Moravu a ďalšie časti habsburskej ríše. Podporovalo ich Francúzsko, ktorého veľký panovník Ľudovít XIV., kráľ slnko, chcel ovládnuť nemeckú ríšu. Okrem Habsburgovcov nemal Ľudovít XIV. iného významného protivníka. Veď to, čomu sa hrdo hovorilo Svätá ríša rímska nemeckého národa, bola triešť asi 300 štátov a štátikov neschopných zorganizovať spoločnú akciu. Ťarcha brániť „ríšu" ležala teda na cisárovi, a ním sa stal roku 1658 Leopold Habsburský

Leopold I. 1658 – 1705 kráľ a cisár. Leopold I. sa nenarodil panovníkom. Druhý najstarší syn cisára Ferdinanda III. z manželstva s Máriou Annou Španielskou bol určený pre duchovný stav. Keď mal Leopold štrnásť rokov, jeho príprava za kňaza sa náhle skončila. V roku 1654 nečakane zomrel na kiahne starší brat určený za následníka trónu. Osud urobil závažné rozhodnutie. Dňa 18. júla 1658 Leopolda I. zvolili za „rímskeho cisára nemeckého národa“. Čakal ho bezprostredne nový veľký konflikt s Turkami. Mierumilovný cisár to vzal na vedomie veľmi nerád. Jeho armáda nebola na ťaženie so silnejšou tureckou vojenskou mocou dobre vyzbrojená. Potreboval pomoc. Leopold I. zvolal do Regensburgu ríšsky snem a osobne sa usiloval získať naliehavú pomoc. Ríšske kniežatá sa až po zdĺhavých rokovaniach dali prehovoriť, že prispejú svojou hrivnou. V apríli 1663 sultán vyhlásil vojnu a na jar nasledujúceho roka sa začala turecká ofenzíva. Situácia sa vyhrotila v roku 1683. Turci vtrhli do Rakúska a zaútočili na Viedeň. Blížila sa pomoc. V Európe si uvedomili, že pádom Viedne by boli ohrozené ďalšie rozsiahle územia. Rakúske vojsko posilnili jednotky z Bavorska, Švábska a Saska, ale hlavnú pomoc priviedol poľský kráľ Ján Sobieski. Zaútočil 12. septembra na čele zjednotených vojsk. Turci nevydržali nápor a bezhlavo zutekali. Stratili ťažkú výzbroj, zásoby a utrpeli obrovské straty. Viedeň bola zachránená.
Cisár Leopold I. zomrel 5. mája 1705 po štyridsiatich siedmich rokoch vládnutia.Jozef I. 1705 - 1711 kráľ a cisár zomrel na kiahne.

Karol VI. 1711 – 1740 kráľ a cisár. Dňa 12. októbra 1711 Habsburga jednohlasne zvolili za rímsko-nemeckého cisára, 22. 12. nasledovala vo Frankfurte nad Mohanom korunovácia, 12. 1. 1712 vstúpil ako nový panovník so štábom španielskych poradcov do viedenského Hofburgu. Výmena moci a vlády sa skončila. Vydal príkaz vypracovať dokument, ktorý mal zaručiť udržanie koruny v rodine aj po vymretí mužského potomka. 19. apríla 1713 zvolal všetkých do tajnej radnej miestnosti Hofburgu na slávnostný akt. Karol VI. oboznámil najbližších spolupracovníkov najprv s dedičnou úpravou z roku 1703, s „pactum mutuae successionis". Potom vydal vyhlásenie, ktoré ako Sanctio Pragmatica, pragmatická sankcia vošlo do dejín a od tej chvíle až po jeho smrť podstatne určovalo spočiatku jeho domácu a neskôr i zahraničnú politiku. Bod jeden stanovil, že ak cisár nebude mať mužského dediča, prejde dedičné právo primogenitúry z mužskej na ženskú líniu, a to najprv na očakávané cisárove dcéry, potom na dcéry Jozefa I. a napokon, po vymretí všetkých týchto línií, na dcéry Leopolda I. Jozefove dcéry boli teda na rozdiel od dedičnej následnosti z roku 1703 zaradené za budúce ženské potomstvo vládnuceho monarchu. Druhá dôležitá zásada pragmatickej sankcie sa týkala jednoty habsburského majetku. Karol VI. vyhlásil, že teritoriálne, hospodársky, právne a kultúrne také rozdielne časti jeho ríše „indivisibiliter ac inseperabiliter", majú zostať nedeliteľné a nerozdeliteľné. Mali predstavovať „totum", celok.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rakúski Habsburgovci