referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Daniel
Nedeľa, 21. júla 2019
Rakúski Habsburgovci
Dátum pridania: 18.01.2011 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: orfeus18
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 322
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 9.6
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 16m 0s
Pomalé čítanie: 24m 0s
 

Prvopočiatky rodu sú zahalené tajomstvom. Ich pôvod vraj siaha až do dejín starého Ríma a rímski cisári, akými bol Gaius lulius Caesar či Nero, sú príbuznými ich predkov. Ba vraj až kdesi do starej Troje idú habsburské korene. Samozrejme sa ukázalo, že všetky tieto listiny sú falošné, a teda nepravdivé. Najstarší Habsburgovia boli obyčajní, nie veľmi majetní grófi, ktorých panstvo sa rozkladalo na dnešnej švajčiarsko-nemeckej hranici. Zásluhou šťastia sa však stali známi a slávni takmer z večera do rána.

Až v 18. storočí nastal seriózny výskum dejín rodu. František Jakub Hergott začal rod odvodzovať od alamanského vojvodu Eticha, ktorý žil v 7. storočí a pokladal ho za prapredka nielen habsburského ale i lotrinského rodu. Naproti tomu Fridolin Kopp dokazoval, že s určitosťou možno považovať za prapredka rodu istého Guntrama zv. Bohatý. Podľa neho je isté, že predkovia rodu boli alamanského pôvodu a mali panstvá v Alsasku, Švábsku a severnom Švajčiarsku. Jeho úvahy potvrdzovali i tzv. Acta Murensia, zbierky spisov kláštora Muri z polovice 12. storočia objavených v r. 1618, v ktorých tamojší mnísi zapísali genealógiu zakladateľov habsburského rodového kláštora. Na základe tohto prameňa možno habsburský rod odvodzovať od spomenutého Guntrama († 26. marec 973). Syn Guntrama Lanzelin I., a argavský gróf († asi 1007) mal početné potomstvo. Syn Lanzelina a Guntramov vnuk, klettgavský gróf Ratbod († asi 1045) založil v r. 1020 kláštor Muri a jeho brat Rudolf založil kláštor Ottmarsheim v Hornom Alsasku. Tretí z tejto zakladateľskej generácie Werner, štrasburský biskup († 28. október 1028), ich brat, založil na sútoku riek Aary a Reussy hradisko Habichtsburg alebo Habsburg (Jastrabí hrad), po ktorom sa potom rod pomenoval.

Radebotov vnuk Otto II. († 8. november 1111) ako prvý člen rodu začal používať prídomok gróf z Habsburgu. Jeho syn Werner II. († 19. august 1167) bol landgrófom v Hornom Alsasku, a tento titul prešiel na jeho syna Albrechta III. zv. Bohatý († 25. november 1199). Tomu sa v r. 1172 podarilo získať do vlastníctva majetky po vymrelom rode Lenzburgovcov v Sempachu a i.
V 12. storočí sa dokázateľne zúčastnili v krížových výpravách do Svätej krajiny.
V týchto vojnách bola nemecká šľachta zdecimovaná a majetok vymretých rodov prechádzal na tých šťastnejších. Medzi nich patrili aj Habsburgovci. Ich cieľom bolo nepochybne zlúčiť obe panstvá v Alsasku a Švajčiarsku.

Ústredná moc v Nemecku začala v 13. storočí upadať. Mocné šľachtické rody v jednotlivých krajinách sa zariadili podľa svojho a neželali si cisára, ktorý by ich obmedzoval. Nastalo obdobie bojov o trón, rýchleho striedania cisárov a z toho plynúceho úpadku ich moci.
Prvý, čo na seba upozornil, bol až v 13. storočí Rudolf, ktorý sa stal nemeckým kráľom.

Rudolf I. 1273 – 1291 kráľ - v roku 1273 ho zvolili kurfirsti za nemeckého kráľa. Bol neznámy, bez veľkých prostriedkov a majetkov a nemal mocenské ambície. Zdedil však rozsiahle majetky v západnom Švajčiarsku a vrodenou šetrnosťou a dobrým spravovaním svojho majetku nahromadil prostriedky, za ktoré skupoval majetky v okolí. Rudolf nezjednotil svoje alsaské a švajčiarske panstvá, čo sa mu neskôr stalo osudným. Územie bazilejského biskupa naďalej rozdeľovalo habsburské dŕžavy. Útokom na biskupský majetok by bol proti sebe poštval mocných cirkevných hodnostárov a ani začlenenie ríšskych miest do habsburského teritória by sa nebolo stretlo s porozumením. Rozšírenie rodových dŕžav v Porýní zatiaľ nebolo možné. Nemeckí kurfirsti si ho predsa nezvolili preto, aby rozširoval habsburské panstvo. Chceli kráľa mocného, aby obnovil v ríši poriadok a potvrdil im všetky získané územia, ktoré v bezvládi nadobudli, ale nie zas natoľko, aby im ich zobral.

Rudolf si prezieravo zabezpečil pápežovu podporu. Sľúbil mu krížovú výpravu do Svätej krajiny, pomoc cirkvi v Nemecku a najmä že sa nebude pliesť do mocenských bojov v Taliansku. Keď mal zvolený kráľ Rudolf prijať hold nemeckých kniežat a potvrdiť im léna, chýbalo mu ríšske žezlo. Vtedy vraj zložil zo steny kríž a vyhlásil, že to je znamenie, ktoré vykúpilo svet, a preto bude jeho žezlom. Rudolf pochopil, že ak chce natrvalo udržať kráľovský titul pre Habsburgovcov, musí založiť solídny rodový majetok. Ale v Porýní ho získať nemohol. Jediná voľná cesta viedla na východ. S českým kráľom Přemyslom Otakarom II. sa dostal do konfliktu, ktorý mu umožnil vytvoriť si vlastné územie na východe. Prěmysl sa zmocnil Babenberského dedičstva, ale to Rudolf spochybnil a v roku 1276 mu ich odňal. Už v roku 1273 vyhlásil obnovenie všeobecného ríšskeho mieru a zrušil všetky clá zavedené od doby Fridricha II. Rudolf Habsburský si zabezpečil autoritu, zvíťazil v boji proti Přemyslovi aj bez pomoci kniežatstiev, vysporiadal sa s lúpežnými rytiermi a budoval vlastnú dŕžavu v dnešnom Rakúsku. Základný problém, s ktorým sa Rudolfova vláda musela vyrovnávať spočíval v extrémnej veľkosti rímsko-nemeckej ríše v porovnaní s ostatnými zemami. V dôsledku toho mohol panovník uskutočňovať svoju politiku len obmedzene. Väčšinou len reagoval na požiadavky a priania ostatných. Preto chcel kráľ posilniť svoju mobilitu tým, že cestoval po ríši, aby svoju vládu uplatnil na miestach spolu s regionálnymi alebo lokálnymi držiteľmi moci. Avšak toto kráľovstvo na cestách ešte nemalo za Rudolfa žiadnu alternatívu. Základné problémy, s ktorými sa musela kráľovská moc vyrovnávať bola ríšska správa a slobodné volebné právo - kráľ po svojom zvolení síce získal vládu nad ríšskymi statkami, ale nestal sa aj ich vlastníkom. Najnaliehavejšie bolo ukľudniť pomery v ríši, ktorá sa kvôli vojnám a nezhodám mocných nachádzala v chaotickom stave. Rudolf zaviedol ríšske fojstvá – administratívne spojenie ríšskych stavov, na ich čele stál zemský fojt, ktorý vyberal dane, menoval úradníkov, mal na starosti ochranu kláštorov a židov, zaistenie mieru a vojenskú pomoc. Ďalšia bitka na Moravskom poli roku 1278 rozhodla v prospech dynastie Habsburgovcov. Rudolf už nemal v Nemecku takú popularitu ako v čase svojho zvolenia a Přemysl potreboval len čas, aby utvoril alianciu s Poliakmi. Smrťou Přemysla sa vojna skončila. Rudolf využil toto víťazstvo dôkladnejšie. Aby Přemyslovi dokázal, že sa už naňho nehnevá, zorganizoval sobáš svojej dcéry s Přemyslovým synom. Rudolfova dcéra Jutta sa stala nevestou českého korunného princa Václava a do vena dostala celé rakúske územie severne od Dunaja. Rudolf ako cisár svojou sobášnou politikou veľmi prispel k rozšíreniu habsburských rodových dŕžav. Vydajom svojich dcér uzavrel príbuzenské vzťahy s poprednými kráľovstvami - českým (Guta), uhorským (Klemencia), s vojvodstvami bavorským (Matilda a Katarína) a saským (Agnesa) i s brandenburským markgrófskym rodom (Hedviga). V roku 1282 venoval pozemky synovi Albrechtovi, ktorý sa po otcovej smrti v roku 1291 prebojoval na nemecký trón až sedem rokov po otcovej smrti.

Albrecht I. vládol od roku 1298 do roku 1308. Albrecht I. svojím sobášom s Alžbetou, dcérou Meinharda II. Gorického získal do dedičského užívania korutánske vojvodstvo. Viedol úspešnú ríšsku politiku, upevnil vnútornú moc. Kurfirsti však neboli spokojní s jeho vládou.
Ďalšiu mocenskú politiku Habsburgovcov skrížili v Nemecku, Luxemburgovci, čím sa sľubný nástup tohto rodu do európskych dejín na čas prerušil. Habsburgovci sa v Nemecku nevzdali bez boja. Znova sa pokúsili preniknúť na nemecký trón. Prehraná bitka pri Mühldorfe zmarila ich plány a nastupujúca vláda Luxemburgovcov v Nemecku ich odsúdila na „malú" politiku v rodových alpských dŕžavách.

Albrecht II. 1438 – 1439 kráľ, nastúpil na rímsko-nemecký trón po Žigmundovej smrti v roku 1438. Až on po smrti svojich bratov i synovcov, pochádzajúcich z manželstva jeho brata Otta, Henricha II. a Leopolda II., spojil a rodovým zákonom 25. november 1355 stanovil nedeliteľnosť rodových dŕžav. Získal tak vládu v Nemecku a titul rímskeho cisára. Za Albrechtovho života sa na obranu Európy proti tureckému nebezpečenstvu dôraznejšie postavili aj Habsburgovci. Albrecht začal zhromažďovať vojsko na útok cez Dunaj, ale v tábore pri Futaku sa pravdepodobne nakazil morom a na ceste do Viedne zomrel v Komárne.

 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Zdroje: KRIEGER, Karl-Friedrich. Habsburkové ve středověku. Od Rudolfa I. (1218-1291) do Fridricha III. (1415-1493).Praha : Argo, 2003, str. 254, ISBN 80-7203-453-7, STREISAND, Joachim. Německé dějiny. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1974, str.350, KUČERA, Matúš. Cesta dejinami. Novoveké Slovensko. Bratislava : PERFEKT, 2004, str. 254, ISBN 80-8046-257-7, GALANDAUER, Jan – HONZIK, Miroslav. Osud trónu Habsburského. Bratislava : Obzor, 1987, str. 388, WEISSENSTEINER, Friedrich. Veľkí panovníci Habsburského rodu. 700 rokov európskych dejín. Bratislava : Ikar, 2005, str. 335, ISBN 80-51-1179-0
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.