Osud hitlerovského Nemecka bol spečatený. Vojská spojencov už stáli pred jeho bránami. Červená armáda obsadila celé poľské územie, úspešne bojovala v Budapešti. Na západe zlomili Briti s Američanmi definitívne nemeckú ofenzívu v Ardenách a rýchlo sa približovali k Rýnu. Veľmoci protinemeckej koalície sa už zaoberali tým, ako postupovať po skončení vojny. Na vyjasnenie názorov a dohodnutie spoločných stratégií mala slúžiť konferencia veľkej trojky, ktorá sa začala pred 60. rokmi - 4. februára 1945 - v letovisku Jalta na Kryme.

Za miesto jej konania zvolil Stalin jaltský palác Livadia. Išlo už o jeho druhé stretnutie s americkým prezidentom Franklinom D. Rooseveltom a britským premiérom Winstonom Churchillom. Rovnako ako počas prvej konferencie v Teheráne, keď presvedčil americkú delegáciu, aby sa ubytovala v budove sovietskeho veľvyslanectva, aj tentoraz bol podrobne informovaný o plánoch svojich hostí.

"Mám tušenie, že Stalin nechce nič iné iba bezpečnosť pre svoju krajinu a myslím si, že ak mu dám všetko, čo môžem a nebudem za to od neho nič žiadať, v šľachetnej vďačnosti sa nepokúsi nič anektovať a bude pracovať pre svet demokracie a mieru," vyjadril sa niekoľko dní pred krymským stretnutím pred poradcami Roosevelt. Aj vďaka tejto naivite amerického prezidenta a márnym Churchillovým námietkam, dosiahol Stalin na schôdzke všetko, po čom túžil.

Ďalšou príčinou bolo, že pre Roosevelta bol kľúčový Stalinov súhlas so vznikom novej svetovej organizácie a zapojenie ZSSR do vojny proti Japonsku. Osud krajín strednej a východnej Európy nebol vtedy ešte v hlavnom zornom poli americkej administratívy. Churchill nedokázal amerického spojenca presvedčiť ani o tom, aby sa ich vojská pokúsili ako prvé doraziť do Berlína.

Najľahšie sa veľká trojka zhodla na termíne zvolania prvého zasadania OSN, ktoré sa malo konať už v apríli. Aj tu dosiahol Stalin ústupky. Anglosaské mocnosti predbežne súhlasili, aby sa členmi stali aj dve najväčšie zväzové republiky, Ukrajina a Bielorusko.

V otázke povojnového usporiadania Nemecka zavrhli pôvodnú myšlienku rozdeliť ho na niekoľko nezávislých štátov. Malo byť podelené na okupačné zóny. Churchill v Jalte presadil, aby sa zóna ušla aj Francúzsku. Stalina upokojilo, že sa tak malo stať na úkor západných veľmocí. Konkrétne riešila nemecké záležitosti až povojnová konferencia veľmocí v Postupime.

Základné princípy postupu spojencov v oslobodených krajinách a v bývalých nemeckých satelitoch boli zhrnuté v Deklarácii o oslobodenej Európe. Mali mať vlády zvolené v demokratických voľbách. Problémom však bolo, že sovietska definícia demokratickej vlády sa s tou západnou vôbec nezhodovala. Ukázali to už najbližšie roky, keď sa v nich pod vplyvom Moskvy utvorili autoritatívne "ľudovodemokratické" režimy.

Najväčším svárom bol podobne ako v Teheráne problém poľských hraníc. Sovieti trvali na svojich územných ziskoch na úkor Poľska z paktu s Hitlerom na začiatku vojny. Proti bol predovšetkým Churchill - veď to bolo práve Poľsko, pre ktoré vyhlásila Británia Nemecku vojnu. Stalin si však znova presadil svoje. Zdôvodnil to tým, že územie Poľska bolo vždy nástupným priestorom pre agresiu proti Rusku. Poľsko malo byť odškodnené časťou nemeckých území na západe a severe.

Roosevelt Stalinovi draho zaplatil aj za budúcu účasť vo vojne proti Japonsku. Vtedy sa o použití atómovej bomby iba špekulovalo, konflikt mal trvať ďalších 18 mesiacov. Časť jaltských dohovorov o Ďalekom východe ostala verejnosti neznáma ešte rok.

A nešlo v nej o málo. Sovietsky zväz si mohol ponechať protektorát v Mongolsku, dostal späť privilégiá, o ktoré prišlo ešte cárske Rusko po vojne s Japonskom v roku 1904. Stalin získal južný Sachalin, Kurilské ostrovy, bez vedomia čínskej vlády nájom prístavu Port Arthur, výsadné práva v prístave Darien a práva na využívanie Východočínskej a Juhomandžuskej železnice.

Jaltská konferencia býva často vnímaná ako delenie sfér vplyvu medzi veľmocami a zárodok studenej vojny. V skutočnosti len potvrdzovala faktické rozloženie síl. Ku konkrétnemu deleniu vplyvu vo východnej Európe prišlo už na moskovskej schôdzke Stalina s Churchillom v októbri 1944. Nedalo sa očakávať, že by sovietsky diktátor stiahol svojich vojakov z obsadených území bez toho, aby "úplnosť dosiahnutého víťazstva zodpovedala úplnosti využitia tohto víťazstva".