Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Mária Terézia

Narodila sa 13. mája 1717 ako najstaršia dcéra rakúskeho cisára Karola VI. a jeho manželky Alžbety Kristíny Brunšvickej. Pokrstená bola ako Mária Terézia Walburga Amália Kristína. Po smrti svojho staršieho brata Leopolda, ktorý zomrel ako 7-mesačný ešte pred jej narodením a ďalší vytúžený syn stále neprichádzal, vyhlásil cisár tzv. Pragmatickú sankciu, v ktorej uznával i ženské následníctvo trónu. Zároveň sa, za cenu mnohých ústupkov, snažil, aby Máriu Teréziu akceptovali ako panovníčku i ostatné európske štáty.

Od malička bola veľmi učenlivá a snaživá. Vychovávali ju a vzdelávali jezuiti, najmä čo sa týkalo náboženských oblastí, ale taktiež mala výborné poznatky z oblasti histórie, latinčiny, francúzštiny a nemčiny. Ani umenie jej nebolo cudzie, venovala sa maľovaniu, tancu a hudbe. Na zámku v Brandýse nad Labem sa zoznámila s o deväť rokov starším, lotrinským vojvodom Františkom Štefanom. Vzali sa, keď mala devätnásť rokov a svadba sa konala v Augustiánskom kostole vo Viedni. Panovníčkin manžel František Štefan Lotrinský mimoriadne žiarlil na jej najvplyvnejšieho poradcu Václava Antona Kounica. Bol to mladý, elegantný vdovec, ktorému vďaka mimoriadnym schopnostiam cisárovná všeličo prepáčila. Mal na jej politické rozhodnutia oveľa väčší vplyv, ako manžel. Mária Terézia svojmu mužovi prenechala iba vplyv na hospodársku politiku. Avšak Mária Terézia svojho manžela milovala už od detstva a je všeobecne známe, že mu porodila šestnásť detí.

Po smrti svojho otca v roku 1740, sa Mária Terézia stala panovníčkou nad habsburskými územiami. Jej celý titul bol Mária Terézia, cisárovná Svätej ríše rímskej nemeckého národa, Kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, arcivojvodkyňa Rakúska, vojvodkyňa Parmy a Piacenzy a veľkovojvodkyňa Toskánska. V roku 1940 bola korunovaná v Štefánskom dóme vo Viedni za rakúsku arcivojvodkyňu. Svoju politickú kariéru odštartovala práve v Prešporku. Ohromná korunovácia uhorskej kráľovnej sa konala 25. júna 1741 v Dóme sv. Martina. Bolo to tesne po narodení jej štvrtého dieťaťa. Keďže bola v druhom stave museli sa na odporúčanie lekárov korunovačné slávnosti oddialiť, pretože sa obávali, že mladá dvadsaťtriročná budúca panovníčka nevydrží útrapy zdĺhavého ceremoniálu. A tak sa korunovácia odohrala necelé tri mesiace po narodení následníka trónu korunného princa Jozefa. Bola to veľkolepá korunovácia prvej panovníčky v dejinách Uhorska. Mária Terézia si za korunovačné mesto zvolila Bratislavu preto, aby získala podporu uhorskej šľachty proti odporcom Pragmatickej sankcie. Bratislavský hrad sa stal kráľovskou rezidenciou a mesto dosiahlo za dvesto rokov, čo bolo metropolou uhorského kráľovstva, najväčší rozmach. O dva roky neskôr bola korunovaná v Prahe za českú kráľovnou.

Panovníci susedných krajín sa domnievali, že budú môcť využiť neskúsenosť mladej panovníčky a rozdelia si jej ríšu medzi seba. Bavorský kurfirst a zároveň švagor Márie Terézie, Karol Albrecht si uplatňoval nárok na Česko a časť Rakúska. Pruský kráľ Fridrich II. na Sliezsko a španielsky kráľ Filip V. na talianske dŕžavy. V prvej sliezskej vojne (1740 – 1742) utrpela armáda Márie Terézie viaceré porážky a teda následne musela odstúpiť Sliezsko a Kladsko. V nasledujúcom roku sa jej podarilo obsadiť Česko, Horné Rakúsko a Bavorsko. V druhej sliezskej vojne (1744 – 1754) sa Prusko zmocnilo Prahy. Vojna sa skončil uzavretím mieru v Drážďanoch 25. decembra 1745. Fridrich II. uznal manžela Márie Terézie za rímsko-nemeckého cisára a definitívne za to získal Sliezsko. Vojnu o rakúske dedičstvo ukončilo uzavretie mierovej zmluvy v Aachene v októbri 1748. Mária Terézia získala späť rakúske Nizozemsko (Belgicko) a medzinárodne bola uznaná pragmatická sankcia.

Počas týchto vojen sa presvedčila o nutnosti mierového spolužitia. Uprednostňovala diplomatické kroky pred ozbrojenými, vďaka čomu získala Halič a Bukovinu. Hoci Mária Terézia pôsobila v čase svojho vládnutia konzervatívne, jej reformy pripravili krajinu na príchod modernej doby. Počas vojen o svoje dedičstvo získala politické skúsenosti a začala si uvedomovať nevyhnutnosť reforiem. Využívala myšlienky osvietenstva, podľa ktorých môže panovník vhodnými zákonmi zlepšiť situáciu štátu, občanov a zabezpečiť spoločenský pokrok. Podarilo sa jej uskutočniť v krajine hlboké reformy, ktoré sa týkali mnohých oblastí.

Vojny o rakúske dedičstvo ukázali slabosť ríše. Monarchia zaostávala hlavne hospodársky. Hospodárskymi reformami chcela priblížiť habsburskú monarchiu západným, vyspelejším krajinám. Veľký rozsah nadobudli hlavne v Čechách, kde prekvitali manufaktúry a obchod. Zavádzala jednotnú menu, váhy, podnecovala budovanie a udržiavanie ciest. Tereziánske toliare boli vyhľadávané v celej Európe, vo Viedni vydávala prvé papierové peniaze v strednej Európe. Taktiež dala vypracovať súpis pozemkovej držby, ktorý vošiel do dejín ako tereziánsky kataster.

Azda za jej najvýznamnejšiu reformu môžeme považovať tereziánsky urbár. Bolo to nariadenie, ktoré určilo veľkosť poddanskej závislosti, na základe ktorej ustanovil povinnosti poddaných voči zemepánovi. Tak sa zo súkromno-právneho vzťahu medzi zemepánom a poddaným stal verejnoprávny vzťah, čím sa zlepšilo sociálne postavenie poddaných.

Reformami v štátnej správe sa snažila o jej zjednotenie a upevnenie moci panovníka na úkor moci stavov. Obmedzovala početnosť orgánov v jednotlivých krajinách, najmä v Čechách. Politické dianie sa v Uhorsku odohrávalo predovšetkým na území Slovenska. V Bratislave sídlili uhorské ústredné úrady, tu sa konali snemy, tu sa konali mocenskopolitické zápasy medzi panovníčkou a šľachtou. S uhorskou šľachtou Mária Terézia spočiatku vychádzala korektne. Sľúbila jej zachovať stáročne výsady (snem, stolice, nezdaniteľnosť), nereformovať život v Uhorsku. Za to jej šľachta sľúbila vernosť, peniaze i 100 000 mužov pre armádu vo vojne s Pruskom. Keď sa však rozhodla i v Uhorsku právomoc šľachty obmedziť, táto sa proti politike kráľovnej postavila. Preto v roku 1764 prestala zvolávať uhorské snemy a vládla i tu prostredníctvom nariadení. Pre neochotu a odpor šľachty sa jej však v Uhorsku reformy darilo uskutočniť len čiastočne.

Zreorganizovala armádu, postarala sa o pravidelný žold a stravovanie vojakov, založila vojenskú akadémiu. Nechala vydať nové výcvikové a služobné nariadenia pre jednotlivé oblasti armády a takisto nariadila používanie uniforiem.

Medzi obyvateľstvom habsburských krajín boli stále hlboko zakorenené stredoveké povery a tradície, ktoré pramenili z nevzdelanosti širokých ľudových vrstiev. Vďaka reforme súdnictva Mária Terézia zakázala vynášať rozsudky nad čarodejnicami, zmiernili sa telesné tresty a zrušila stredoveké mučenie. Vydala aj nový jedntotný občiansky zákonník Lex Teresiana, podľa ktorého platilo, že pred súdmi sú všetci občania formálne rovní a poddaný mal právo na obhajcu.

Ako jedna z posledných oblastí reforiem prišlo v roku 1774 na rad školstvo. Školstvo bolo dlhé obdobie v rukách jezuitov. V roku 1773 však pápež Kliment XIV. Jezuitský rád zrušil. Vyšiel Všeobecný školský poriadok, ktorého hlavným autorom bol Ignác Felbiger. Najdôležitejším krokom celej reformy bolo zavedenie povinnej šesťročnej školskej dochádzky pre deti od 6 do 12 rokov. Možnosť chodiť do školy dostali po prvýkrát aj dievčatá, ktoré dovtedy nemali takmer žiadnu možnosť vzdelávania. Všeobecný školský poriadok rozlišoval tri druhy ľudových škôl: triviálne, hlavné a normálne. Deti z chudobných rodín boli oslobodené od platenia školného. Jednotriedne triviálne školy boli pri sídlach farských kostolov. Deti sa v nich od jedného učiteľa učili čítať, písať, počítať a náboženstvo. V mestách pribúdala výučba znalostí potrebných pre remeslo. Poriadok nepoznal žiadne sankcie za porušovanie dochádzky. Deti na vidieku mali úľavy v letných mesiacoch počas vrcholiacej žatvy. V krajských mestách boli štvortriedne hlavné školy. Štyria učitelia tu okrem trivia vyučovali náboženstvo, latinčinu, dejepis, prírodopis, zemepis, sloh, geometriu, kreslenie a základy hospodárstva. Na ľudové školy nadväzovali 4-ročné latinské gramatické školy. Tu sa kládol dôraz na vyučovanie latinčiny, nemčiny a dejepisu. Po ich absolvovaní pokračovali vybraní žiaci v dvojročnom štúdiu na gymnáziách. Kto mal záujem študovať na univerzite, postúpil po skončení gymnázia na dvojročné lýceum, kde sa venovala pozornosť štylistike, rétorike, filozofii, gréčtine, matematike a fyzike.

V roku 1767 Viedeň zasiahla ťažká epidémia čiernych kiahní, ktoré pochovali jej šestnásťročnú princeznú Josefu Gabrielu. Svoje päťdesiate narodeniny v roku 1767 oslávila Mária Terézia v tichosti. Zo šestnástich živo narodených detí jej šesť zomrelo. Nemala už síl znášať ďalšie rany osudu, napriek tomu však našla v sebe ešte dosť energie ovplyvňovať ďalších trinásť rokov stredoeurópsku politiku. Úplne vyčerpaná zomrela Mária Terézia 29. novembra 1780 vo veku 63 rokov. Krajine začal vládnuť jej syn Jozef II..


Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk