januára 1980 na mimoriadnej konferencii ministrov zahraničných vecí Organizácie islamských krajín v pakistanskom Islamabáde zúčastnení odsúdili sovietsku inváziu do Afganistanu a suspendovali členstvo ADR.
Napriek rozdielom v posudzovaní závažnosti afganskych udalostí z hľadiska celosvetovej politiky znamenal vstup sovietskych vojsk jeden dôležitý fakt; sústredenie pozornosti na Afganistan. Tento fakt bol zvlášť dôležtý pre afgánsku opozíciu, ktorá potrebovala materiálnu podporu – existenciou nového nepriateľa v Afganistane, Červenej armády – sa vytvorili predpoklady na jej poskytnutie zo strany Západu a islamských krajín.
Hneď od začiatku sovietskej intervencie sa formovali sily, ktoré sa postavili proti intervenčným sovietskym vojskám a Kármalovmu režimu. Pri organizovaní pomoci týmto opozičným afgánskym silám sa angažovali hlavne USA, ČĽR a islamské krajiny ako Egypt, Saudská Arábia, Irán a Pakistan. Sovietskym vpádom do Afganistanu sa masová základňa afgánskej opozície výrazne rozšírila. 21. februára 1980 vypukli v Kábule nepokoje, ktoré mali protivládny charakter. Demonštranti pod heslom Allah akbar (Alah je veľký) vystúpili proti programu socializmu, prítomnosti sovietskych vojsk, u šiítskej časti sa objavili i fotografie Chomejního. Pri zrážke s políciou a armádou došlo aj ku stratám na ľudských životoch. 5 tisíc demonštrantov bolo zatknutých. 22. a 23. februára 1980 sa situácia znova opakovala a vojenské orgány opäť zasiahli. Vzhľadom na množstvo zadržaných bola polícia prinútená pristúpiť k ich hromadnému prepúšťaniu. Trojdňové nepokaje si vyžiadali vyše 300 mŕtvych a 1000 ranených.
V apríli a v máji 1980 však opäť došlo k demonštráciám žiakov a študentov kábulských škôl. Tieto demonštrácie síce nemali taký razsah a ohlas ako februárové udalosti, ale svojím heslam "Rusi von!" poukázali na hlavný nedostatok vládnej moci v očiach obyvateľstva, teda na jej spätosť a závislosť od sovietskej ozbrojenej moci. Začiatkom apríla 1980 bola ratifikovaná Najvyšším sovietom ZSSR a Revolučnou radou ADR zmluva o podmienkach pobytu sovietskeho vojenského kontigentu na území Afganistanu. Babrak Kármal zároveň prehlásil, že „obmedzené vajenské kontigenty Sovietskeho zväzu sú v Afganistane nasadadené ako rezervná armáda proi zahraničnej agresii. Do vnútorných záležitostí Afganistanu nezasahujú. Hneď ako budú odstránené posledné zvyšky zahraničnej agresie vojská Sovietskeho zväzu sa vrátia do svojej krajiny.. Vojska Sovietskehého zväzu nie sú ešte v otvorenej vojne s agresormi, vysielanými zo zahraničia. . . Bojuje afgánska armáda..."
Vzhľadom na skutočný stav afgánskej armády v roku 1980 však bolo také prehlásenie predsedu Revolučnej rady ADR a predsedu vlády ADF, navyše dosadeného do mocenských funkcií práve sovietskymi jednotkami, viac ako pochybné.
Afgánsky problém sa stával stále sledovanejším a pertraktovanejším aj vo svete. 29.