Veliteľom vojenskej časti strany bol Tadžik Ahmad Šach Massúd, ktorý so svojimi oddielmi operoval v Tadžikmi obývanom Pandžšírskom údolí a bol pokladaný za najschopnejšieho vojenského veliteľa afgánskej opozície v boji proti Červenej armáde. V roku 1982 mala Rabbáního strana 15 tisíc členov a 25 tisíc kandidátov.
Tieto strany sa svojím zameraním, činnosťou a cieľmi všeobecne označovali ako fundamentalistické. Na opačnom konci afgánskej opozície boli strany, ktoré sa označovali ako tradicionalistické. Ich cieľom nebolo vytvorenie fundamentalistického štátu, ale návrat k štátnemu zriadeniu spred 27. apríla 1978, či už v jeho monarchistickej alebo republikovej forme. K tradicionalistickým stranám sa zaraďoval Národný islamský front (Maházi millíji islám) založený v roku 1978 v Pakistane. Vedúcou osobnosťou strany bol Sajjíd Ahmád Gillání, ktorý vystupoval vďaka svojmu pôvodu ako výrazná náboženská autorita. Strana pôsobila hlavne na juhovýchode Afganistanu, odkiaľ pochádzala i väčšina z 8 tisíc členov a 15 tisíc kandidátov. Gillániho strana mala paštúnsky charakter. Vo vojenských otázkach vystupovala táto strana umiernene. Podobne orientované ciele a činnosť mal Národný front oslobodenia Afganistanu (Dzabbhaji nidžáti millí), na čele ktorého stál Sibghattaláh Mudžaddidí. Táto strana bola hodnotená ako „strana členov bývalého vládneho aparátu“. (131) Strana bola založená v Pakistane v roku 1979. Ku tradicionalistickým stranám sa priradzovalo i Hnutie islamskej revolúcie (Harakati inkilábi islámí), ktoré bolo založené v pakistanskej provincii Belúčistan v roku 1978. Lídrom tejto strany bol Muhammad Nabí Muhammadi. Strana mala veľký počet vysokopostavených náboženských hodnostárov s vplyvom na najširšie vrstvy afgánskeho obyvateľstva. V roku 1981 malo Hnutie islamskej revolúcie 10 tisíc členov a podporovalo ju 25 tisíc stúpencov hlavne z južného a juhovýchodného Afganistanu. V tomto roku však došlo k jej výraznému oslabeniu, keď sa pod rovnomennými názvami od nej odtrhli dve frakcie pod vedením I. Mansúra a R. Muzína, ktoré sa orientovali na užšiu spoluprácu s fundamentalistickými stranami.
Odlišné predstavy fundamentalistických a tradicionalistických strán o budúcnosti Afganistanu a protichodný postoj ku návratu kráľa Záhira znamenali narúšanie jednoty afgánskej opozície. Nátlak Západu a islamských krajín, však donútil afgánske opozičné stany o opätovný pokus o založenie aliancie. V júni 1981 prebiehali rokovania ich lídrov a 25. júna 1981 bol oficiálne založený Islamský zväz mudžahídov Afganistanu (IZMA). V roku 1982 bola založená ďalšia strana Islamský zväz za oslobodenie Afganistanu (Ittihádi islámí baráje ázádí), ktorému predsedal Abdur Rabí Rasúl Sajáf.