Strana mala teda rovnaký názov ako neúspešná aliancia z roku 1980. Počet členskej základne a politické ciele Sajáfovej strany nebali známe. Predpokladá sa, že jej založenie malo pomôcť prevahe fundamentalistických strán v IZMA.
Strany, ktorých vedenie pôsobilo na území Iránu sa sformovali až v 80. rokoch a podľa hesla "Ani Východ, ani Západ" sa spoliehali len na iránsku podporu. V marci 1985 sa šiítske opozičné strany zjednotili v aliancii pod názvom Zjednotené islamské strany Afganistanu (Hizbi Vahdád Islámí). Do tejto aliancie vstúpilo 8 strán. K najznámejším predstaviteľom patrili Karim Chalili, A. Fózil a M. A. Mochsení.
Napriek širokému spektru afgánskej ozbrojenej opozície boli evidentné ťaskosti, ktoré jej existenciu sprevádzali. Nekoordinovaná činnosť opozičných strán a ich neraz protichodné ciele brzdili boj týchto strán proti kábulskému režimu a sovietskym jednotkám. Na druhej strane ich rastúca masová základňa a zvýšená podpora z USA a islamských krajín vytvárali predpoklady pre konečný úspech opozičných síl. Stúpajúca úroveň vojenskej prítomnosti ZSSR a jeho hospodárskej pomoci kábulskému režimu, ktoré mali stabilizovať moc ĽDSA, však signalizoval i dlhodobý charakter afgánskeho konfliktu.
Už na prelome rokov 1979 a 1980 mali opozičné sily v Afganistane 40 tisíc oabrojených členov. V priebehu roku 1980 sa ich počet zvýšil až na 70 tisíc. V júni 1980 bola odrazená ofenzíva opozičných oddielov pri Kábule. Napriek tomu islamská opozícia v roku 1980 kontralovala až 90% vidieka. Afgánske mestá boli pod kontrolou vládnych orgánov ADR a sovietskych posádok. Opozícia trpela na nejednotnosť strán, ktoré ju tvorili. V dôsledku tejto nejednotnosti jej chýbala koordinácia vedenia a bojových akcií. Ozbrojené skupiny boli nedostatočne ozbrojené, ich výzbroj bola zastaralá.
Oficiálna armáda ADR však v rokoch 1979 a 1980 tiež nebola jednotná. Dochádzalo ku častým dezerciám. Kábulská vláda sa tak mohla spoľahnúť hlavne na oddiely bezpečnosti (cerendúj) a na oddiely štátnej spravodajskej služby CHAD-u (Chedmati ettellááti daulatí), na čele torých stál parčamista Nadžíbulláh. Obidve zložky spadali pod kompetenciu ministra vnútra ADR S. M. Gulabsoja. Sovietske vojská mali v tom čase na území Afganistanu podľa rôznych prameňov od 15 tisíc do 100 tisíc vojakov. Sovietska armáda bola navyše vynikajúco vyzbrojená, hoci v počiatočnom období svojej prítomnosti v Afganistane sa spoliehala najmä na ťažké zbrane, ktoré vzhľadom na reliéf krajiny nemohli splniť svoj účel.