Afganistan 1979-1989

V 80. rokoch pútali záujem svetovej verejnosti otázky týkajúce sa konfliktu v Afganistane. Tento vnútrozemský ázijský štát v tom čase susedil so ZSSR, Iránom, Pakistanom, Indiou a Čínou. Obklopovali ho teda dve ázijské veľmoci (India a Čína), jeden z najradikálnejších predstaviteľov aktivizujúceho sa islamu (Irán), Spojenými štátmi podporovaný Pakistan a vedúca krajina socialistického spoločenstva Sovietsky sväz. Na afgánskom území sa tak zákonite koncentrovali záujmy týchto mocnastí. Najmä v druhej polovici 20. storočia si dominantné pozície v tomto štáte vybudoval jeho severný sused - Sovietsky zväz. Vnútropolitické zmeny v Afganistane koncom 7O. rokov sovietsky vplyv len potvrdzovali. Vojenská intervencia ZSSR do Afganistanu mala definitívne zaistiť prioritné postavenie ZSSR a ním presadzovaného systému. Zároveň však stúpla aktivita USA, Pakistanu, Iránu, ČĽR, ktoré sa snažili o zvrátenie pre nich nepriaznivej situácie v Afganistane.
Priamy podnet k rozhodnutiu vojensky zasiahnuť v Afganistane bolo zavraždenie predsedu vlády Afganistanu N. M. Tarákiho 8.10.1979, ktorý bol priamim spojencom ZSSR a uskutočňoval v Afganistane premenu štátu na základe socialistických princípoch. V jeho smrti mal prsty jeho spolupracovník H. Amín zastánca propaštúnskej nacionalnej politiky, ktorého represálna politika už dlhšie nevyhovovala ZSSR. V tom čase mal vo svojej moci afgánsku armádu a bol podráždený informaciami o pripravovanom atentáte na svoju osobu, za ktorým stáli ľudia z okruhu N. M. Tarákiho. Do pripravovaného atentátu bol zapojený aj veľvyslanec ZSSR v Afganistane A. M. Puzanov. Po odhalení plánov atentátu bol N. M. Taráki zatknutý a následne tajne zavraždený. Veľvyslanec ZSSR A. M. Puzanov musel byť vystriedaný. Podozrievanie Amína z politickej hry na obidve strany ( americkú i sovietsku ) znamenalo začiatok rozsiahlych vojenských príprav ZSSR, ktoré mali viesť k otvorenej invázii a nastoleniu nového afgánskeho vedenia, ktoré by voči ZSSR vystupovalo ako verný spojenec. V decembri 1979 v sovietskom vedení prevládol jednoznačný názor, že je potrebné uskutočniť vojenskú akciu, ktorá by zvrátila situáciu v Afganistane v prospech ZSSR. Proti vojonskému riešeniu afgánskej otázky sa síce postavil celý generálny štáb na čele s maršálom N. Ogarkovom i náčelník Hlavnej operačnej spravy generál V. Varennikov, ale ich racionálne zdôvodnenie negatívnych čŕt prípadnej invázie nebolo najvyšším sovietskym vedením vzaté na vedomie.

Rozhodutie sa nakoniec zúžilo na niekoľkočlenný okruh moskovského vedenia, v ktorom hlavné slovo mali predseda Rady ministrov ZSSR A. Kosygin, minister zahraničných vecí ZSSR A. Gromyko, šéf KGB J. Andropov, minister obrany ZSSR maršal D.F. Ustinov a samozrejme najvyšší sovietky predstaviteľ L.I. Brežnev.
Začiatkom decembra 1979 H. Amín požiadal pakistanského diktátora Zijáula Haka o okamžitú schôdzku, čo si sovietska strana vysvetľavala ako snahy Amína o tesnejšie styky s Pakistanom, a teda i so Západom. Amín pritom pre Sovietov ostával osobou, ktorej nedôverovali a podozrievali ju z kontaktov z USA, CIA a afgánskou ozbrojenou opozíciou. Navyše si uvedomovali, že po septembrových udalostiach v Kábule sa i pre H. Amína stal ZSSR " nespoľahlivým spojencom ". Podľa sovietskeho vedenia tak v roku 1979 hrozilo, že by došlo ku strate Afganistanu, ktorý bol v Moskve chápaný už ako socialistická krajina, navyše ležiaca v susedstve ZSSR. Ďalším dôvodom boli obavy z islamského fundamentalizmu, jeho infiltrácie cez hranice ZSSR a vplyvu na moslimské obyvateľstvo stredoázijských sovietskych republík. Prvé oddiely sovietskych parašutistov pristáli v Kábule 6. a 7. decembra 1979. Snahy Amína o stretnutie s L.I. Brežnevom však Moskva odmietala. 10. decembra 1979 vydal minister obrany ZSSR D. F. Ustinov rozkaz, ktorý vzhľadom na svoj rozsah predznamenával inváziu do Afganistanu. Bola zvýšená pohotovosť výsadkovej divízie a transportného letectva, ako i dvoch motostreleckých divízii. 12. decembra 1979 na porade najvyšších sovietskych predstaviteľov, ktorej sa zúčastnili L. I. Brežnev, J. Andropov, A. Gromyko a D. F. Ustinov, došlo ku konečnému rozhodnutiu vyslať sovietske vojská do Afganistanu. Ešte v ten istý deň, rozhodnutie písomne schválili ostatní členovia politbyra. Dodatočne bolo toto riešenie schválené plénom ÚV KSSZ v júni 1980. 13. decembra 1979 bola vytvorená operatívna skupina Ministerstva obrany ZSSR. Čas prechodu hranice bol určený na 25. december 1979 o 15.00 hod. moskovského času. V ten istý deň sovietske špeciálne jednotky obsadili kábulské letiská Kábul a Bagram, aby zabezpečili leteckú prepravu sovietskych vojsk priamo do Kábulu. 0 15.00 hod. moskovského času vstúpila na územie Afganistanu 108. motostrelecká divízia. Jej východiskovým bodom bol Termez v Uzbeckej SSR, odkiaľ po pontónovom moste cez pohraničnú rieku Amudarju vyrazila divízia smerom na Kábul, do ktorého sa jej prvé oddiely dostali 27. decembra. 103. výsadková divízia bola 26.-27. decembra prepravovaná letecky do Kábulu.
0 19.30 hod.

začal útok sovietskych jednotiek na palác a zároveň i na všetky dôležité objeky v Kábule – ministerstvo obrany, vládne budovy, kábulský rozhlas a televíziu. Afgánska armáda bola paralyzovaná, neexistovali riadne oficiálne rozkazy na odpor proti útočníkom, čo sa dá vysvetliť ochromením afgánskeho vedenia, prerušením spojenia, ako i činnosťou prosovietsky a protiamínavsky orientovanej časti v afgánskej armáde. 0 20.45 hod. predniesol na frekvencii kábulského rozhlasu v Dušanbe svoj prejav Babrak Kármal pri príležitosti „pádu režimu Hafízulláha Amína .. krvavého špióna amerického imperializmu .. katana a vraha, šarlatána dejín .. „ zradcu ľudu a vlasti". B. Kármal svoj prejav predniesol už v mene nového ÚV ĽDSA a Revolučnej rady ADR, pričom prevrat v Kábule nevysvetľoval ako dielo sovietskych vojakov, ale ako " vôľu slobodumilujucého afgánskeho ľudu .. opierajúceho sa o víťazné povstanie strany " a o " padporu vlasteneckých afgánskych vojakov a dôstojníkov. " Okolo polnoci 27. dececnbra 1979 bol Amínov palác dobytý, H. Amín, jeho príbuzní a niekoľkí ďalší Amínovi prívrženci boli zastrelení sovietskymi vojakmi. Ešte počas bojov v paláci schválilo sovietske vedenie znenie blahoprajného telegramu predstaviteľovi Revolučnej rady ADR, generálnemu tajomníkovi ÚV ĽDSA a ministerskému predsedovi vlády ADR Babrakovi Karmalovi. Bola poslaná depeša na veľvyslanectvo ZSSR v Kabule, komunistickým stranám socialistických krajín a inštrukcie sovietskym zástupcom pri OSN. V dokumentoch sa zdôrazňovalo, že ZSSR nemá podiel na afgánskych udalostiach a na zmene vedenia v Afganistane. Už tu sa vytvárala sovietska verzia prevratu. Táto verzia poprela skutočnosť, že 27. december 1979 je výsledkom sovietskeho puču a že nové vedenie ADR na čele s B. Kármalom bolo Sovietmi dosadené až po zvrhnutí vlády H. Amína.Toto hnutie malo 27. decembra 1979 vlastnými silami zvrhnúť Amínov režim, zajať H. Amína a postaviť pred revolučný súd, ktorý ho odsúdil na trest smrti. Nová vláda na čele s B. Kármalom mala až po týchto udalostiach požiadať o sovietsku vojenskú pomoc, ktorá jej bola okamžite poskytnutá. Ako právny podklad na vyslanie obmedzeného kontigentu sovietskych vojsk mal slúžiť článok 4 Zmluvy o priateľstve, dobrom susedstve a spolupráci medzi ZSSR a Afganistanom z 5. decembra 1978 a dokonca aj článok 51 Charty OSN. Tento článok hovorí o zasahovaní do vnútorných záležitostí krajiny. Ak je toto zasahovanie uskutočňované vo forme ozbrojeného útoku, vrátane nasadenia žoldnierov, napadnutý štát je na základe spomínaného článku považovaný za obeť agresie a má " neodňatelné právo na ..

kolektívnu samoobranu." Podľa sovietskej verzie tak Afganistan využil toto právo a oficiálne požiadal ZSSR o poskytnutie pomoci. Vláda B. Kármala však v čase rozvíjania vojenských útokov sovietskych jednotiek v Kábule bola ešte na sovietskom území, jej nastolenie záviselo len od úspechu prevratu, preto ju v tom čase ťažko môžeme chápať ako oficiálnu, a teda je absurdné pavažovať za oficiálnu aj jej žiadosť.
Prechod štátnej hranice sovietskymi vojskami 25. decembra 1979 a následný vstup do Afganistanu bol načasovaný na obdobie vianočných sviatkov a mal využiť pokles ostražitosti administratív západných štátov. Sovietske prípravy na intervenciu však pozornosti USA predsa len neunikli. Už 11. decembra 1979 a vzápätí 19. decembra 1979 boli vyslovené havorcom štátneho departmentu USA americké znepokojenia nad zvýšenou koncentráciou sovietskych vojsk pri južnej hranici ZSSR. 21. decembra 1979 Washington zverejnil správu, že tri sovietske divízie sú pripravené v pohotovosti pri hraniciach s Afganistanom a 1500 sovietskych vojakov je už v Kábule. 27. december 1979 bol už v centre pozornosti amerického vedenia. Na svojom vidieckom sídle v Camp David si toho dňa J. Carter poznamenal, že za " posledných 24 hodín pristálo na kábulskom letisku 215 dopravných lietadiel, ktoré tu vysadili osem tísíc až desať tisíc vojakov a poradcov ". Americký prezident sa okamžite vrátil do Washingtonu a začala sa výmena názorov s L. I. Brežnevom známou "harúcou linkou". Sovietska strana však na pobúrenie amerického vedenia nereagovala a ďalej sa držala svojho scénara afgánskych udalostí.
4. januára 1980 obmedzili USA vývoz i strojového zariadenia, obilia a surovin do ZSSR ako odpoveď na sovietsku inváziu do Afganistanu. 6. januára 1980 bola afgánska otázka z podnetu USA, niektorých krajín NATO a ČĽR prejednávaná v Rade bezpečnosti OSN, kde ju ZSSR vetoval. 10.-14. januára 1980 na mimoriadnom Valnom zhromaždení OSN v rámci 35. Valného zhromaždenia OSN sa i napriek odporu zástupcov ZSSR, ADR a krajín východného bloku presadila rezolúcia OSN požadujúca " bezpodmienečné stiahnutie zahraničných vojsk z
Afganistanu." 24. januára 1980 Veľká Británia nasledovala príklad USA a obmedzila kontakty zo ZSSR a Afganistanom. 27.-29.

januára 1980 na mimoriadnej konferencii ministrov zahraničných vecí Organizácie islamských krajín v pakistanskom Islamabáde zúčastnení odsúdili sovietsku inváziu do Afganistanu a suspendovali členstvo ADR.
Napriek rozdielom v posudzovaní závažnosti afganskych udalostí z hľadiska celosvetovej politiky znamenal vstup sovietskych vojsk jeden dôležitý fakt; sústredenie pozornosti na Afganistan. Tento fakt bol zvlášť dôležtý pre afgánsku opozíciu, ktorá potrebovala materiálnu podporu – existenciou nového nepriateľa v Afganistane, Červenej armády – sa vytvorili predpoklady na jej poskytnutie zo strany Západu a islamských krajín.
Hneď od začiatku sovietskej intervencie sa formovali sily, ktoré sa postavili proti intervenčným sovietskym vojskám a Kármalovmu režimu. Pri organizovaní pomoci týmto opozičným afgánskym silám sa angažovali hlavne USA, ČĽR a islamské krajiny ako Egypt, Saudská Arábia, Irán a Pakistan. Sovietskym vpádom do Afganistanu sa masová základňa afgánskej opozície výrazne rozšírila. 21. februára 1980 vypukli v Kábule nepokoje, ktoré mali protivládny charakter. Demonštranti pod heslom Allah akbar (Alah je veľký) vystúpili proti programu socializmu, prítomnosti sovietskych vojsk, u šiítskej časti sa objavili i fotografie Chomejního. Pri zrážke s políciou a armádou došlo aj ku stratám na ľudských životoch. 5 tisíc demonštrantov bolo zatknutých. 22. a 23. februára 1980 sa situácia znova opakovala a vojenské orgány opäť zasiahli. Vzhľadom na množstvo zadržaných bola polícia prinútená pristúpiť k ich hromadnému prepúšťaniu. Trojdňové nepokaje si vyžiadali vyše 300 mŕtvych a 1000 ranených.
V apríli a v máji 1980 však opäť došlo k demonštráciám žiakov a študentov kábulských škôl. Tieto demonštrácie síce nemali taký razsah a ohlas ako februárové udalosti, ale svojím heslam "Rusi von!" poukázali na hlavný nedostatok vládnej moci v očiach obyvateľstva, teda na jej spätosť a závislosť od sovietskej ozbrojenej moci. Začiatkom apríla 1980 bola ratifikovaná Najvyšším sovietom ZSSR a Revolučnou radou ADR zmluva o podmienkach pobytu sovietskeho vojenského kontigentu na území Afganistanu. Babrak Kármal zároveň prehlásil, že „obmedzené vajenské kontigenty Sovietskeho zväzu sú v Afganistane nasadadené ako rezervná armáda proi zahraničnej agresii. Do vnútorných záležitostí Afganistanu nezasahujú. Hneď ako budú odstránené posledné zvyšky zahraničnej agresie vojská Sovietskeho zväzu sa vrátia do svojej krajiny.. Vojska Sovietskehého zväzu nie sú ešte v otvorenej vojne s agresormi, vysielanými zo zahraničia. . . Bojuje afgánska armáda..."
Vzhľadom na skutočný stav afgánskej armády v roku 1980 však bolo také prehlásenie predsedu Revolučnej rady ADR a predsedu vlády ADF, navyše dosadeného do mocenských funkcií práve sovietskymi jednotkami, viac ako pochybné.
Afgánsky problém sa stával stále sledovanejším a pertraktovanejším aj vo svete. 29.

marca 1980 námestnik ministra zahraničných vecí USA Marren Christopher vo vysielaní Hlasu Ameriky obvinil sovietsku stranu z používania napalmu a otravných plynov a z hromadných popráv v Kábule a ďalších oblastiach. Naproti tomu sovietska strana obviňovala zasa opozíciu z využívania chemických a paralytických zbraní, pričom upozorňovala na to, že sú americkej výroby.
Lídri ozbrojenej islamskej opozície mali za sebou podporu suverénnej väčšiny islamských krajín, strán a organizácií. Táto podpora bola demonštrovaná aj 27. januára 1980, keď sa v Islamabáde uskutočnila tlačová konferencia šiestich islamských strán, ktoré oznámili založenie Islamského zväzu za oslobodenie Afganistanu. Členmi aliancie sa stali tieto strany: Islamské spoločenstvo Afganistanu, Islamská strana Afganistanu vedená G. Hekmatjárom, Islamská strana Afganistanu na čele s M. J. Chálisom, Národný islamský front, Hnutie islamskej revolúcie a Národný front oslobodenia Afganistanu. Boli vyhlásené hlavné ciele aliancie: oslobodenie Afganistanu od vlády ateistického režimu a utvorenie islamského štátu so zákonmi založenými na „učení proroka a Koánu.“ V decembri 1980 sa aliancia rozpadla. Rozpad Islamského zväzu za oslobodenie Afganistanu ukázal, že zladiť rozličné záujmy a odlišnú orientáciu opozičných strán bude i napriek zjednocujúcemu faktoru, teda prítomnosti sovietskych vojsk a existencii ateistického režimu ĽDSA, oveľa zložitejšie.
Jednou z najsiInejších Afgánskych opozičných strán bola Islamská strana Afganistanu (Hizbi Islámi) Gulbuddína Hekmatjára. Táto militantná islamská strana mala moslimský charakter, ale väčšina jej členov bola paštúnskeho pôvodu. Cieľom strany bolo nastolenie islamskéha štátu, zákony ktorého by boli totožné so zákonmi Koránu. Strana odmietala navrat Záhira na afgánsky trón. V roku 1982 mala Hekmatjárova strana spolu 30 tisíc členov a 67 tisíc stúpencov. Jej aktivisti pochádzali hlavne z provincií Kábul, Baghlán, Paktia a Kandahár, teda z juhovýchodných časti Afganistanu. Vo vojenskej oblasti bola strana pokladaná ZSSR za najradikálnejšiu. V politických otázkach medzi opozíciou stála strana vždy na pozíciách, ktoré zastával Hekmatjár. Ďalšou opozičnou stranou bolo Islamské spoločenstvo Afganistanu (Džámíjati Islámí) na čele s Burhunuddínom Rabbáním. Táto strana, padobne ako Hekmatjárova strana, mala korene v organizácii Moslimská mládež. Cieľom strany bolo založenie islamského štátu, ale na rozdiel od Chálisovej a Hekmatjárovej strany sa nevyjadrovala odmietavo k návratu Záhira na afgánsky trón.

Veliteľom vojenskej časti strany bol Tadžik Ahmad Šach Massúd, ktorý so svojimi oddielmi operoval v Tadžikmi obývanom Pandžšírskom údolí a bol pokladaný za najschopnejšieho vojenského veliteľa afgánskej opozície v boji proti Červenej armáde. V roku 1982 mala Rabbáního strana 15 tisíc členov a 25 tisíc kandidátov.
Tieto strany sa svojím zameraním, činnosťou a cieľmi všeobecne označovali ako fundamentalistické. Na opačnom konci afgánskej opozície boli strany, ktoré sa označovali ako tradicionalistické. Ich cieľom nebolo vytvorenie fundamentalistického štátu, ale návrat k štátnemu zriadeniu spred 27. apríla 1978, či už v jeho monarchistickej alebo republikovej forme. K tradicionalistickým stranám sa zaraďoval Národný islamský front (Maházi millíji islám) založený v roku 1978 v Pakistane. Vedúcou osobnosťou strany bol Sajjíd Ahmád Gillání, ktorý vystupoval vďaka svojmu pôvodu ako výrazná náboženská autorita. Strana pôsobila hlavne na juhovýchode Afganistanu, odkiaľ pochádzala i väčšina z 8 tisíc členov a 15 tisíc kandidátov. Gillániho strana mala paštúnsky charakter. Vo vojenských otázkach vystupovala táto strana umiernene. Podobne orientované ciele a činnosť mal Národný front oslobodenia Afganistanu (Dzabbhaji nidžáti millí), na čele ktorého stál Sibghattaláh Mudžaddidí. Táto strana bola hodnotená ako „strana členov bývalého vládneho aparátu“. (131) Strana bola založená v Pakistane v roku 1979. Ku tradicionalistickým stranám sa priradzovalo i Hnutie islamskej revolúcie (Harakati inkilábi islámí), ktoré bolo založené v pakistanskej provincii Belúčistan v roku 1978. Lídrom tejto strany bol Muhammad Nabí Muhammadi. Strana mala veľký počet vysokopostavených náboženských hodnostárov s vplyvom na najširšie vrstvy afgánskeho obyvateľstva. V roku 1981 malo Hnutie islamskej revolúcie 10 tisíc členov a podporovalo ju 25 tisíc stúpencov hlavne z južného a juhovýchodného Afganistanu. V tomto roku však došlo k jej výraznému oslabeniu, keď sa pod rovnomennými názvami od nej odtrhli dve frakcie pod vedením I. Mansúra a R. Muzína, ktoré sa orientovali na užšiu spoluprácu s fundamentalistickými stranami.
Odlišné predstavy fundamentalistických a tradicionalistických strán o budúcnosti Afganistanu a protichodný postoj ku návratu kráľa Záhira znamenali narúšanie jednoty afgánskej opozície. Nátlak Západu a islamských krajín, však donútil afgánske opozičné stany o opätovný pokus o založenie aliancie. V júni 1981 prebiehali rokovania ich lídrov a 25. júna 1981 bol oficiálne založený Islamský zväz mudžahídov Afganistanu (IZMA). V roku 1982 bola založená ďalšia strana Islamský zväz za oslobodenie Afganistanu (Ittihádi islámí baráje ázádí), ktorému predsedal Abdur Rabí Rasúl Sajáf.

Strana mala teda rovnaký názov ako neúspešná aliancia z roku 1980. Počet členskej základne a politické ciele Sajáfovej strany nebali známe. Predpokladá sa, že jej založenie malo pomôcť prevahe fundamentalistických strán v IZMA.
Strany, ktorých vedenie pôsobilo na území Iránu sa sformovali až v 80. rokoch a podľa hesla "Ani Východ, ani Západ" sa spoliehali len na iránsku podporu. V marci 1985 sa šiítske opozičné strany zjednotili v aliancii pod názvom Zjednotené islamské strany Afganistanu (Hizbi Vahdád Islámí). Do tejto aliancie vstúpilo 8 strán. K najznámejším predstaviteľom patrili Karim Chalili, A. Fózil a M. A. Mochsení.
Napriek širokému spektru afgánskej ozbrojenej opozície boli evidentné ťaskosti, ktoré jej existenciu sprevádzali. Nekoordinovaná činnosť opozičných strán a ich neraz protichodné ciele brzdili boj týchto strán proti kábulskému režimu a sovietskym jednotkám. Na druhej strane ich rastúca masová základňa a zvýšená podpora z USA a islamských krajín vytvárali predpoklady pre konečný úspech opozičných síl. Stúpajúca úroveň vojenskej prítomnosti ZSSR a jeho hospodárskej pomoci kábulskému režimu, ktoré mali stabilizovať moc ĽDSA, však signalizoval i dlhodobý charakter afgánskeho konfliktu.
Už na prelome rokov 1979 a 1980 mali opozičné sily v Afganistane 40 tisíc oabrojených členov. V priebehu roku 1980 sa ich počet zvýšil až na 70 tisíc. V júni 1980 bola odrazená ofenzíva opozičných oddielov pri Kábule. Napriek tomu islamská opozícia v roku 1980 kontralovala až 90% vidieka. Afgánske mestá boli pod kontrolou vládnych orgánov ADR a sovietskych posádok. Opozícia trpela na nejednotnosť strán, ktoré ju tvorili. V dôsledku tejto nejednotnosti jej chýbala koordinácia vedenia a bojových akcií. Ozbrojené skupiny boli nedostatočne ozbrojené, ich výzbroj bola zastaralá.
Oficiálna armáda ADR však v rokoch 1979 a 1980 tiež nebola jednotná. Dochádzalo ku častým dezerciám. Kábulská vláda sa tak mohla spoľahnúť hlavne na oddiely bezpečnosti (cerendúj) a na oddiely štátnej spravodajskej služby CHAD-u (Chedmati ettellááti daulatí), na čele torých stál parčamista Nadžíbulláh. Obidve zložky spadali pod kompetenciu ministra vnútra ADR S. M. Gulabsoja. Sovietske vojská mali v tom čase na území Afganistanu podľa rôznych prameňov od 15 tisíc do 100 tisíc vojakov. Sovietska armáda bola navyše vynikajúco vyzbrojená, hoci v počiatočnom období svojej prítomnosti v Afganistane sa spoliehala najmä na ťažké zbrane, ktoré vzhľadom na reliéf krajiny nemohli splniť svoj účel.

Z vojenského rozloženia síl vyplýva, že v otvorenom boji sa mudžahídi nemohli sovietskym vojskám v žiadnom prípade vyrovnať. Okrem lepšej výzbroje sovietskym vojakom nechýbala ani potrebná príprava, ktorá trvala 2 mesiace v špeciálnych táboroch na území ZSSR, kde sa imitovali afgánske bojové podmienky. Ozbrojené oddiely opozície sa preto sústreďovali hlavne na prepady sovietskych kolón v priesmykoch, pričom po akciách sa okamžite sťahovali do hôr. Z hľadiska takýchto bojových akcií je známy priesmyk Salang, cez ktorý vedie jediná cestná komunikácia spájajúca sever Afganistanu s Kábulom. V tomto priesmyku a naň nadväzujúcom Pandžšírskom údolí operovali ozbrojené oddiely pod vedením Rabbáního vojenského veliteľa Ahmada Sacha Massúda. Okrem prepadov kolón a partizánskeho štýlu vedenia vojny sa ozbrojené oddiely islamskej opozície sústredili i na atentáty členov ĽDSA. Pri nich boli zavraždení generál Fateh Muhammad Farkemišer, námestník ministra školstva Valí Jusufí, člen Revolučnej rady ADR Sajjíd Muhammad Amín, minister pre veci kmeňov a národností Faíz Muhammad a dokonca aj provládny náboženský duchovný Imám Abdul Hamid.
Aktívnejšia vojenská pomoc USA Pakistanu a afgánskej opozícii, ako i rozhodná podpora opozície islamskými krajinami, si vynútili zo strany ĽDSA protiopatrenia. V januári 1981 bol vydaný zákon o všeobecnej brannej povinnosti, pričom dĺžka času výkonu vojenskej služby sa určila na 2 roky. V roku 1982 bola vojenská služba predĺžená na 3 roky. Začali sa formovať ozbrojené kmeňové oddiely členov domobrany tzv. malyšov. 20. mája 1981 bol založený Národný vlastenecký front, ktorý sa mal stať najmasovejšou organizáciou v ADR. Aby sa aspoň čiastočne znížila základňa opozície, vydala 18. júna 1981 Revolučná rada ADR dekrét o amnestii „pre občanov, ktorí boli oklamaní propagácioiu imperializmu, hegemonizmu a reakcie“. Na jeseň 1981 začala ofenzíva vládnych a sovietskych vojsk v Pandžšírskom údolí. Boje sa tu vystupňovali v októbri 1981. V marci 1982 bolo dohodnuté prímerie s A. Š. Massúdom, vojenským veliteľom mudžahídov v tejto oblasti, ktoré trvalo do 20. apríla 1983. V roku 1982 zároveň prebiehali rokovania medzi vedením sovietskych vojsk v Afganistane a ozbrojenou opozíciou o vojnových zajatcoch. Viacerými úspešnými akciami armády ADR a sovietskych jednotiek boli dušmani zatlačení do hôr, pričom čoraz dôležitejšiu úlohu pri ofenzívnych úlohách v horách zohrávalo sovietske letectvo, ktoré plnilo prieskumné úlohy a zároveň bombami a raketami bolo samotné schopné ničiť postavenia mudžahídov. Priame vojenské akcie sa tak zmenili na zdĺhavú vojnu.

Pozornosť, ako i aktivita v afgánskej otázke, sa postupne prenášala do diplomatických kruhov a za rokovacie stoly. Pozornosť svetovej verejnosti sa sústredila predovšetkým na 1. kolo nepriamych politických rokovaní medzi Afganistanotm a Pakistanom, ktoré prebiehali od 18. do 25. júna 1982 v Ženeve. Došlo k nim hlavne vďaka aktivite OSN a jej sprostredkovateľa Diega Cordoveza. Rokovania sa mali týkať politického urovnania afgánskeho konfliktu a návratu afgánskych utečencov z Pakistanu a Iránu, ako i prípadného odchodu sovietskych vojsk. Rokovania však boli prerušené a v Afganistane ďalej pokračovala ofenzíva vládnych a sovietskych vojsk. Vláda ADR ešte v roku 1982 vydala vyhlásenie, že má pod kontrolou 70% územia. 11.-24. apríla a 16. –24. júna 1983 pokračovali rokovania v Ženeve. Napriek vojonským neúspechom opozície dal jeden z jej predstaviteľov G. Hekmatjár najavo, že neverí v politické vyriešenie afgánskej otázky, pretože „sa nedá rokovať o mieri s vrahmi“. 24.-30. augusta 1984 prebiehali ďalšie kolo nepriamych stretnutí predstaviteľov Afganistanu a Pakistanu v Ženeve. Stanovisko G. Hekmatjára sa však nezmenilo.
V roku 1984 sa afgánske opozičné strany nachádzali v ťažkej situácii. V apríli 1984 jednotky armád ADR a ZSSR uskutočnili ďalšiu úspešnú ofenzívu v Pandžšírskom údolí a zatlačili oddiely A. S. Massúda. Pokračovali i úspešné zásahy oddielov sovietskej 17. divízie v okolí Herátu proti oddielom ďalšieho Rabbáního vojenského veliteľa Muhammada Ismaíla, operácie v provincii Badachšan a operácie pri zabezpečovaní tradičnej cesty mudžahídov z Pakistanu do Afganistanu Chajbarského priesmyku. V nasledujúcom období boli afgánskej apozícii dodané nové druhy zbraní. Z hľadiska potrieb bojovej činnosti mudžahidov sa ako najdôležitejšie ukazovali americké strely Stinger a britské strely Blowpipe. Tieto mali pomôcť oslabiť akcie sovietského letectva, ktoré boli pre činnosť opozičných ozbrojených skupin najnebezpečnejšie. Z rôznych príčin však ich úspešnosť nebola na želateľnej úrovni. Bojovými akciami obidvoch strán najviac trpelo civilné obyvateľstvo. Po získaní raketových zbraní navyše začali útoky opozície i na mestá a civilné lietadlá. Západna tlač si zasa všímala tvrdé akcie sovietskych vojakov, ktoré podľa slov predsedu Zvláštnej komisie Kongresu USA pre Afganistan Gordona Humpreyho boli porovnateľné „s najhoršími zverstvami nacistického Nemecka“. V dňoch 20.-24. júna 1985, 27.-30. augusta 1985, 16.-19. dececnbra 1985, 2.-23. mája 1986 a 31. júla až 8. augusta 1986 prebehli v Ženeve ďalšie kolá nepriamych afgánsko-pakistanských rokovaní.

Na ich charakter mali vplyv dve dôležité skutočnosti: v ZSSR nastúpil do funkcie generálneho tajomníka UV KSSZ Michail Gorbačov, ktorého vedenie ZSSR znamenalo uvoľňovanie ovzdušia medzinárodného napätia, čo sa odrazilo i na situácii okolo afgánskej otázky. Ďalším dôležitým faktorom boli problémy Pakistanu súvisiace s pritomnosťou ozbrojených afgánskych opozičných skupín, ako i veľkého počtu afgánskych utečencov, ktorý spôsoboval ekonomické a hospodárske problémy pakistanskému štátu i pakistanskému obyvateľstvu. Obyvateľstvo Pakistanu sa navyše začalo dostávať do ozbrojených stretov s afgánskymi opozičnými skupinami, utečencami, ale i paštúnskymi kmeňmi.
Je potrebné priznať, že najmä pre afgánsku opozíciu sa obchod s drogami stával zdrojom príjmov, ktorými sa čiastočne financovala i jej bojová činnosť proti vláde ADR a sovietskym vojskám v Afganistane. Opozícia však pritom dostávala čoraz vyššiu pomoc zo strany USA. Kým v rokoch 1980-1984 činila podpora afgánskej opozície 325 mil. dolárov, v roku 1985 to bolo už 28O mil. dolárov, v roku 1986 500 mil., v roku 1987 630 mil. a v roku 1988 900 mil. dolárov. Navyše bol osobitne podporovaný Pakistan a afgánske utečenecké tábory.
Krvavé zrážky medzi Afgáncami a pakistanským obyvatesľstvom v Karáčí, ku ktorým dochádzalo od 8. do 15. mája 1986, teda v čase ženevských rokovaní, ako aj nespokojnosť Pakistancov prejavovaná útokmi na strediská afgánskych utečencov, boli predpokladmi zvýšenia pakistanských snáh o konkrétne výsledky nepriamych afgánsko-pakistanských rokovaní. Zreteľný bol i realistickejší postoj sovietskeho vedenia na čele s M. S. Gorbačovom. 25. februára 1986, v Politickom dokumente ÚV KSSZ na 27. zjazde KSSZ bola prednesená snaha ZSSR „ v blízkej budúcnosti stiahnuť do vIasti sovietske vojská“ , ktoré sa nachádzali na území ADR. Z popudu vedenia ZSSR došlo i k zmenám na čele ĽDSA. 4. mája 1986 na 18. pléne ÚV ĽDSA požiadal B. Kármal o uvalnenie z funkcie generálneho tajomníka ĽDSA. Novým generálnym tajomníkam ĽDSA sa stal ďalší parčamista Nadžibulláh, ktorý bol v rokoch 1980 – 1986 šéfm CHAD-u.
11.-12. decembra 1986 sa v Moskve uskutočnili rozhovory medzi M. S. Gorbačovom a Nadžibulláhom. Opäť sa spomenula otázka návratu sovietskych vojsk na územie ZSSR a potreba normalizácie situácie v Afganistane. 20. decembra 1986 sa B. Krmal zo zdravotných dôvodov vzdal funkcií člena ÚV ĽDSA a predsedu Revolučnej rady ADR. Na čelo tohto orgánu bol zvolený dovtedajší podpredseda Revolučnej rady ADR Muhammad Hádží Samkanaí.
Vedenie ADR pokračovalo v presadzovaní afgánskej „ perestrojky“. 30. novembra 1987 bola vydaná Ústava Afganistanu, v ktorej sa zmenil názov ADR na Republika Afganistan. Jej prezidentom sa stal generálny tajomník ĽDSA Nadžibulláh. 4.-6.

januára 1988 minister zahraničných vecí ZSSR E. A. Ševardnadze počas rozhovorov s Nadžíbulláhom v Kábule naznačil snahu sovietskeho vedenia vyriešiť situáciu v Afganistane, stiahnuť sovietsky kontigent na územie ZSSR a urýchliť zavŕšenie afgánsko – pakistanských rozhovorov v Ženeve. Savietske snahy o zavŕšenie ženevských rokovaní však narážali na odpor pakistanského vedenia a afgánskej opozície. Z pakistanského hľadiska sa ako najväčšia prekážka predstavovala skompromitovaná vláda ĽDSA, s ktorou Pakistan odmietal rokovať. Spornou bola i osoba prezidenta Afganistanu Nadžíbulláha. Váhavý postoj Pakistanu sa podarilo postupne zmeniť na základe dôležitého kroku, ktorým bolo vyhlásenie vlád ZSSR a Afgánskej republiky z 6. februára 1988 o stanovení konkrétneho termínu - 15. mája 1988 - sťahovania sovietskych vojsk. 14. apríla 1988 ministri zahraničných vecí Afganistanu Abdal Vakíl a Pakistanu Zajn Nuraní podpísali záverečné protokoly ženevských dohôd v prítomnosti generálneho tajomníka 0SN Javiera Péreza de Cuellara a sprostredkovateľa OSN D. Cordoveza. Garantmi dohôd boli ministri zahraničných „vecí ZSSR a USA Eduard Ševardnadze a George Shultz. ZSSR a USA sa zaviazali nezasahovať do vnútorných záležitostí Afganistanu i Pakistanu. ZSSR potvrdil svoje stanovisko v otázke sťahovania sovietskych vojsk s Afganistanu. 15. mája 1988 začalo postupné sťahovanie sovietskych vojsk pod vedením generálporučíka Borisa Gromova. K 15. augustu 1988 bolo z územia Afganistanu odsunutých 50% sovietskych jednotiek. Ďalšia etapa bola určená na obdobie od 15. novembra 1988 do 15. februára 1989. Islamská afgánska opozícia sa 15. apríla 1988 zišla v Čamkaní pri Pešaváre a vyjadrila svoj odmietavý postoj ku podpísaniu ženevských dohôd. Ako príčiny uviedla neúčasť svojich zástupcov v Ženeve a naopak pritomnosť „nezákonnej .. a bábkovej vlády Nadžíba.“ Predstavitelia islamských opozičných strán preto vyhlásili svoj úmýsel pokračovať v džiháde. Vojenské oddiely opozície však dostali rozkaz nebrániť sovietskym vojskám v presune do ZSSR. Ahmad Šach Massúd uvoľnil trasu vedúcu z Kábulu na sever Afganistanu. Vzápätí však opozícia s celou silou udrela na juhoafgánske mestá Chóst, Džalalabád a Kandahár. Niektorí umiernenejší vojenskí velitelia však prestali s bojovými akciami, lebo podľa nich "džihád skončil ..., keďže káfirovia(neveriaci) odišli.“ 15.

februára 1989 generálporučík Boris Gromov ako posledný člen sovietskeho vojenského kontigentu opustil územie Afganistanu.
Skoro desaťročná prítomnosť sovietskych vojsk v Afganistane znamenala obrovské straty na afgánskej i sovietskej strane. Vojenská účasť sovietskych vojsk v Afganistane a podpora režimu ĽDSA stála ZSSR obrovské finančné prostriedky. Navyše vyvolala vážnu celosvetovú krízu a poznačila aj vzťahy USA a ZSSR. LITERATÚRA:

1. Mojmír Staško: Diplomová práca, Afganistan .. , Prešov 1995

2. O. Sarin – C. L. Dvoreckij: Afgánsky syndróm, Brno 1996

3. R. E. Dupuy – T. N. Dupuy: Vojenské dejiny 2. diel, Praha 1997.