V 80. rokoch pútali záujem svetovej verejnosti otázky týkajúce sa konfliktu v Afganistane. Tento vnútrozemský ázijský štát v tom čase susedil so ZSSR, Iránom, Pakistanom, Indiou a Čínou. Obklopovali ho teda dve ázijské veľmoci (India a Čína), jeden z najradikálnejších predstaviteľov aktivizujúceho sa islamu (Irán), Spojenými štátmi podporovaný Pakistan a vedúca krajina socialistického spoločenstva Sovietsky sväz. Na afgánskom území sa tak zákonite koncentrovali záujmy týchto mocnastí. Najmä v druhej polovici 20. storočia si dominantné pozície v tomto štáte vybudoval jeho severný sused - Sovietsky zväz. Vnútropolitické zmeny v Afganistane koncom 7O. rokov sovietsky vplyv len potvrdzovali. Vojenská intervencia ZSSR do Afganistanu mala definitívne zaistiť prioritné postavenie ZSSR a ním presadzovaného systému. Zároveň však stúpla aktivita USA, Pakistanu, Iránu, ČĽR, ktoré sa snažili o zvrátenie pre nich nepriaznivej situácie v Afganistane.
Priamy podnet k rozhodnutiu vojensky zasiahnuť v Afganistane bolo zavraždenie predsedu vlády Afganistanu N. M. Tarákiho 8.10.1979, ktorý bol priamim spojencom ZSSR a uskutočňoval v Afganistane premenu štátu na základe socialistických princípoch. V jeho smrti mal prsty jeho spolupracovník H. Amín zastánca propaštúnskej nacionalnej politiky, ktorého represálna politika už dlhšie nevyhovovala ZSSR. V tom čase mal vo svojej moci afgánsku armádu a bol podráždený informaciami o pripravovanom atentáte na svoju osobu, za ktorým stáli ľudia z okruhu N. M. Tarákiho. Do pripravovaného atentátu bol zapojený aj veľvyslanec ZSSR v Afganistane A. M. Puzanov. Po odhalení plánov atentátu bol N. M. Taráki zatknutý a následne tajne zavraždený. Veľvyslanec ZSSR A. M. Puzanov musel byť vystriedaný. Podozrievanie Amína z politickej hry na obidve strany ( americkú i sovietsku ) znamenalo začiatok rozsiahlych vojenských príprav ZSSR, ktoré mali viesť k otvorenej invázii a nastoleniu nového afgánskeho vedenia, ktoré by voči ZSSR vystupovalo ako verný spojenec. V decembri 1979 v sovietskom vedení prevládol jednoznačný názor, že je potrebné uskutočniť vojenskú akciu, ktorá by zvrátila situáciu v Afganistane v prospech ZSSR. Proti vojonskému riešeniu afgánskej otázky sa síce postavil celý generálny štáb na čele s maršálom N. Ogarkovom i náčelník Hlavnej operačnej spravy generál V. Varennikov, ale ich racionálne zdôvodnenie negatívnych čŕt prípadnej invázie nebolo najvyšším sovietskym vedením vzaté na vedomie.