Senát aj naďalej sídlil v Ríme..

Nový štýl vlády tak oficiálne vládu neštepil, ale v skutočnosti prenášal váhu rozhodnutia na viacej ramien. Zákony sa potom vydávali menom štyroch vládcov. Zákon jedného augusta sa stal zákonom druhého a obaja caesarovia boli povinný sa podriadiť. Tetrarchia mala tiež silne zjednodušiť veľmi žhavú otázku nástupníctva po mŕtvom cisárovi, ktorú neriešenie skoro ríšu v minulom polstoročí zničilo. Ako sa neskôr ukázalo, bol celý systém príliš založený na schopnostiach dominantného augusta, ktorým bol Diocletianus. Práve on sa stal najlepším organizátorom a reformátorom od dôb Augusta. Prvou skupinou reforiem sú správne činy. Zvýšil počet provincií z päťdesiat na sto tak, že zmenšil územie jednotlivých provincií. Cisár tak chcel dosiahnuť to, aby sa obmedzilo výskytu nebezpečných povstaní proti centrálnej vláde- Preto tiež celkom oddelil funkciu správcu provincie od vojenského velenia. Ďalej sa Diocletianus so spolutetrarchmi dal do novej reformy armády, ktorá sa od dôb Septima Severa prakticky nezmenila. Keďže Rím potreboval mobilné jednotky aj zálohy, zriadil Diocletianus novú jazdnú gardu. Tá sa nazývala scholae palatinae podľa miesta, kde dostávala panovníkove rozkazy, a bola zaradená k jednej z dvoch zložiek, na ktorej sa teraz vojsko rozdelilo. Prvá bola pohyblivá poľná jednotka, zložená opäť zo štyroch oddielov. Toto dvorné vojsko tvorila sčasti pechota, ale jeho hlavnou údernou silou bola jazda prevažne germánskeho pôvodu. Druhou zložkou armády sa potom stali pohraničné oddiely umiestnené pozdĺž silne opevnenej hranice. Vojakom týchto oddielov sa hovorilo limitanei alebo riparienses, teda muži hranice alebo riečnych brehov. Tieto oddiely boli tvorené jednak odvedencami z radu rímskych občanov, jednak barbarmi, ktorí mali využiť svojich bojových zvykov a zvláštnych zručností. Armáda teraz mala už pol milióna vojakov, čo bolo podstatne viac ako koľko ľudí mal v poli Severus. Práve aby mohol udržať armádu v poli, musel Diocletianus zvýšiť daňovú záťaž na maximálnu možnú a únosnú mieru. Už predošlé polstoročie občianskych vojen znamenalo pre bežných ľudí skoro nemožnú daňovú záťaž, ale Diocletianus bol nútený ju ešte zvýšiť. Snažil sa teda aspoň o to, aby sa dane rozdeľovali spravodlivo. Vydal edikt nariaďujúci maximálne ceny všetkého tovaru aj výšku maximálnej mzdy robotníkov po celom impériu, čo vychádzalo z toho, že Diocletianus chcel týmto spôsobom ríšu zaistiť sociálnu stabilitu a obmedziť nepoctivosť výbercov daní. Tento edikt je údajne najcennejším starovekým ekonomickým dokumentom.