Malo to však jeden háčik - tetrarchovia nevlastnili výrobné prostriedky ani neovplyvňovali spotrebu, teda nemohli svoje edikty nijak vymáhať. Tovar teda zmizol z trhu a rozpútala sa ťažká inflácia. Diocletianus jej chcel zabrániť reformou meny, avšak stroskotal na nedostatku cenných kovov a jeho umelá mena sa zrútila. Ešte jeden pokus spravili cisárovia, aby zmiernili problémy daňových poplatníkov. Uzákonili pravidelnosť vyberania daní, ktorá sa ako činnosť predtým robila väčšinou dosť náhodne. Výber teraz dostal nový - systematický a pravidelný – základ. Tieto reformy - aj mnohé ďalšie, lebo cisár vydal 1200 reskriptov - však neviedli k obratu v nepriaznivej ekonomickej situácií, ale to bolo skôr pod vplyvom okolností. Stáli tiež na začiatku nevoľníctva, lebo nútili občanov pracovať dedične na rovnakých miestach. Najskôr sa to týkalo roľníkov, neskôr sa však osobná nesloboda presunula aj do štátnej správy alebo remeselnej výroby. Na druhú stranu, v armáde sa teraz mohol každý vojak stať dôstojníkom. Aspoň k jednému jasnému výsledku však reformy určite viedli. Ich hlavní cieľ, totiž snaha o využívanie všetkých prostriedkov pre obranu proti nepriateľom, sa totiž vyplnil. Caesar sa totiž po niekoľko rokoch usilovného reformovania rozhodol vrátiť na bojisko. V roku 295 potlačil vzburu Egypťanov a s Peržanmi uzavrel na 40 let mier. Diocletianus práve v tej dobe zaviedol ďalšiu zmenu, osobného charakteru. Obklopil sa hlučným dvorom, zaviedol dvorskú etiketu a sám poprel dávnu obecnú zásadu, že moc mu zveril. Jemu mali totiž cisársky purpur dať samotní bohovia. Sám seba potom Diocletianus označoval titulem dominus et deus - pán a boh. Vznikla tak druhá forma rímskej cisárskej moci, dominát. Tým predĺžil život impériu, ale nemohol ho sám o sebe zachrániť. Na rozdiel od principátu, kedy bol panovník oficiálne prvým občanom, priniesol dominát úplnú a neobmedzenú moc cisára. Senát stratil moc úplne. A práve titulovanie cisára bohom znamenalo konflikt s kresťanmi, ktorí toto odmietali, čím cisára urazili. Tak na konci svojej vlády, presne vo februári roku 303, začal Diocletianus svoje prenasledovanie kresťanov. V novembri 303 navštívili augustovia zanedbaný Rím, aby tu oslávili triumf nad Peržanmi aj dvadsať rokov Diocletianovej vlády. Hry však boli tak chatrné a chudobné, že sa ľud postavil proti augustom a tí znechutení, bývalé hlavné mesto definitívne opustili už za mesiac. Diocletianus prišiel do Nicomédie, kde ho však zachvátila vážna choroba. Snáď práve preto sa potom cisár odhodlal k nevídanému kroku - v roku 305 sám odstúpil a prehovoril k tomuto kroku aj Maximiana.