Domitianus / Diocletianus

Rímsky cisár Valerius Diocletianus sa narodil v obyčajnej rodine (jeho dedo bol dokonca otrok) v roku 245 v Dioclei pri Salone v Dalmácii. Hneď vstúpil do armády, kde spravil zázračnú kariéru, lebo sa z obyčajného vojaka stal nielen dôstojník, ale hlavne miestodržiteľ v Moesii, konzulom a veliteľom gardy. Zvlášť sa na jeho vzostupe podieľal caesar Probus, ale aj jeho nástupca Carus, ktorý zachoval Diocletiánovi jeho úrady. S týmto cisárom išiel tiež do vojny s Peržanmi, odkiaľ sa však Carus nevrátil a zanechal cisárstvo svojmu synovi Numerianovi. Toho veľmi rýchlo zavraždil jeho svokor Aper, ktorý očakával povolanie cisárom od víťazných vojakov. Miesto toho však vojsko zvolilo 17.októbra 284 Diocletiána, ktorý dal ihneď Apera zabiť.

Diocletianus sa teda dostal k purpuru. V ríši vládli stále zúfalé problémy a Diocletianus sa dal do celej rady reforiem, ktoré mali zachrániť ríšu. Najskôr však musel ríšu znovu zjednotiť, lebo Carusov syn Carinus vládnuci na západe vytiahol proti Diocletiánovi do boja. Bol však porazený a zabitý v bitke pri Dunaji roku 285. Diocletiána snáď táto skúsenosť viedla k rozhodnutiu rozdeliť cisársku moc a zvýšiť počet cisárov, lebo podľa neho sa nedala celá ríša riadiť jedinou nadanou osobou. Prvého mája 285 si vybral svojho priateľa Maximiana a zvolil si ho za spoluvládcu a za syna. Pôvodne Maximianus mal len titul caesara, ale po víťazstve nad Bagaudmi bol roku 286 povýšený na augusta a brata Diocletiana. Usadil sa na západe, zatiaľ čo sa Diocletianus odobral na východ, kde robila problémy Perzia. Cisárovi sa však už v roku 287 podarilo Perziu poraziť a donútiť k mieru, ktorý obnovoval rímsky vplyv v Arménsku, kam dosadol Rímu oddaný vládca Tiridatés. Po úspechoch vo vojnách pokračoval Diocletianus v rozdeľovaní moci. Dvoch z veliteľov dunajských légií vymenoval caesarmi, v tej dobe tento titul znamenal niečo ako zástupca cisára. Galerius zo Serdicy mal pomáhať Diocletianovi v správe východnej časti ríše, zatiaľ čo Constantinus I. z Naissu mal byť k dispozícií Maximianovi na západe. Oba caesarovia sa mali po smrti augustov tiež stať ich nástupcami. Nový štýl monarchie získal názov tetrarchia. Ríša tak mala aj štyri hlavné mestá - Diocletianus žil v Nicomedii pri Marmarskom mori, Galerius si zvolil Thessaloniku v Macedónsku. Na západe mal Maximianus svoj dvor v Mediolane a Constantius v Treveri.

Senát aj naďalej sídlil v Ríme..

Nový štýl vlády tak oficiálne vládu neštepil, ale v skutočnosti prenášal váhu rozhodnutia na viacej ramien. Zákony sa potom vydávali menom štyroch vládcov. Zákon jedného augusta sa stal zákonom druhého a obaja caesarovia boli povinný sa podriadiť. Tetrarchia mala tiež silne zjednodušiť veľmi žhavú otázku nástupníctva po mŕtvom cisárovi, ktorú neriešenie skoro ríšu v minulom polstoročí zničilo. Ako sa neskôr ukázalo, bol celý systém príliš založený na schopnostiach dominantného augusta, ktorým bol Diocletianus. Práve on sa stal najlepším organizátorom a reformátorom od dôb Augusta. Prvou skupinou reforiem sú správne činy. Zvýšil počet provincií z päťdesiat na sto tak, že zmenšil územie jednotlivých provincií. Cisár tak chcel dosiahnuť to, aby sa obmedzilo výskytu nebezpečných povstaní proti centrálnej vláde- Preto tiež celkom oddelil funkciu správcu provincie od vojenského velenia. Ďalej sa Diocletianus so spolutetrarchmi dal do novej reformy armády, ktorá sa od dôb Septima Severa prakticky nezmenila. Keďže Rím potreboval mobilné jednotky aj zálohy, zriadil Diocletianus novú jazdnú gardu. Tá sa nazývala scholae palatinae podľa miesta, kde dostávala panovníkove rozkazy, a bola zaradená k jednej z dvoch zložiek, na ktorej sa teraz vojsko rozdelilo. Prvá bola pohyblivá poľná jednotka, zložená opäť zo štyroch oddielov. Toto dvorné vojsko tvorila sčasti pechota, ale jeho hlavnou údernou silou bola jazda prevažne germánskeho pôvodu. Druhou zložkou armády sa potom stali pohraničné oddiely umiestnené pozdĺž silne opevnenej hranice. Vojakom týchto oddielov sa hovorilo limitanei alebo riparienses, teda muži hranice alebo riečnych brehov. Tieto oddiely boli tvorené jednak odvedencami z radu rímskych občanov, jednak barbarmi, ktorí mali využiť svojich bojových zvykov a zvláštnych zručností. Armáda teraz mala už pol milióna vojakov, čo bolo podstatne viac ako koľko ľudí mal v poli Severus. Práve aby mohol udržať armádu v poli, musel Diocletianus zvýšiť daňovú záťaž na maximálnu možnú a únosnú mieru. Už predošlé polstoročie občianskych vojen znamenalo pre bežných ľudí skoro nemožnú daňovú záťaž, ale Diocletianus bol nútený ju ešte zvýšiť. Snažil sa teda aspoň o to, aby sa dane rozdeľovali spravodlivo. Vydal edikt nariaďujúci maximálne ceny všetkého tovaru aj výšku maximálnej mzdy robotníkov po celom impériu, čo vychádzalo z toho, že Diocletianus chcel týmto spôsobom ríšu zaistiť sociálnu stabilitu a obmedziť nepoctivosť výbercov daní. Tento edikt je údajne najcennejším starovekým ekonomickým dokumentom.

Malo to však jeden háčik - tetrarchovia nevlastnili výrobné prostriedky ani neovplyvňovali spotrebu, teda nemohli svoje edikty nijak vymáhať. Tovar teda zmizol z trhu a rozpútala sa ťažká inflácia. Diocletianus jej chcel zabrániť reformou meny, avšak stroskotal na nedostatku cenných kovov a jeho umelá mena sa zrútila. Ešte jeden pokus spravili cisárovia, aby zmiernili problémy daňových poplatníkov. Uzákonili pravidelnosť vyberania daní, ktorá sa ako činnosť predtým robila väčšinou dosť náhodne. Výber teraz dostal nový - systematický a pravidelný – základ. Tieto reformy - aj mnohé ďalšie, lebo cisár vydal 1200 reskriptov - však neviedli k obratu v nepriaznivej ekonomickej situácií, ale to bolo skôr pod vplyvom okolností. Stáli tiež na začiatku nevoľníctva, lebo nútili občanov pracovať dedične na rovnakých miestach. Najskôr sa to týkalo roľníkov, neskôr sa však osobná nesloboda presunula aj do štátnej správy alebo remeselnej výroby. Na druhú stranu, v armáde sa teraz mohol každý vojak stať dôstojníkom. Aspoň k jednému jasnému výsledku však reformy určite viedli. Ich hlavní cieľ, totiž snaha o využívanie všetkých prostriedkov pre obranu proti nepriateľom, sa totiž vyplnil. Caesar sa totiž po niekoľko rokoch usilovného reformovania rozhodol vrátiť na bojisko. V roku 295 potlačil vzburu Egypťanov a s Peržanmi uzavrel na 40 let mier. Diocletianus práve v tej dobe zaviedol ďalšiu zmenu, osobného charakteru. Obklopil sa hlučným dvorom, zaviedol dvorskú etiketu a sám poprel dávnu obecnú zásadu, že moc mu zveril. Jemu mali totiž cisársky purpur dať samotní bohovia. Sám seba potom Diocletianus označoval titulem dominus et deus - pán a boh. Vznikla tak druhá forma rímskej cisárskej moci, dominát. Tým predĺžil život impériu, ale nemohol ho sám o sebe zachrániť. Na rozdiel od principátu, kedy bol panovník oficiálne prvým občanom, priniesol dominát úplnú a neobmedzenú moc cisára. Senát stratil moc úplne. A práve titulovanie cisára bohom znamenalo konflikt s kresťanmi, ktorí toto odmietali, čím cisára urazili. Tak na konci svojej vlády, presne vo februári roku 303, začal Diocletianus svoje prenasledovanie kresťanov. V novembri 303 navštívili augustovia zanedbaný Rím, aby tu oslávili triumf nad Peržanmi aj dvadsať rokov Diocletianovej vlády. Hry však boli tak chatrné a chudobné, že sa ľud postavil proti augustom a tí znechutení, bývalé hlavné mesto definitívne opustili už za mesiac. Diocletianus prišiel do Nicomédie, kde ho však zachvátila vážna choroba. Snáď práve preto sa potom cisár odhodlal k nevídanému kroku - v roku 305 sám odstúpil a prehovoril k tomuto kroku aj Maximiana.

Augustovia sa stali na chvíľku caesarmi a tí si sami zvolili svoje vlastné caesary. Diocletianus sa na koniec života presťahoval do mohutného pevnostného paláca v Salonách. Tu zažil v prepychu a za božského uctievania pád systému tetrarchie, smrť svojho kolegu a priateľa Maximiana ale aj ďalšie udalosti. Jeho zdravotní stav sa zhoršoval a roku 313 umiera. Diocletianus patrí rozhodne k najdôležitejším panovníkom rímskej ríše a zvlášť v druhej polovici dejín cisárstva je vedľa Konštantína dominantnou osobnosťou… Jeho vláda znamenala toľko túžení oddych od vnútorných sporov v ríši, ktorý sa však po jeho abdikácii rozhoreli nanovo.