V roku 1388 iniciovala Margaréta I. Dánska založenie tzv. Kalmárskej únie, ktorá spojila celú Škandináviu, Island a Fínsko. Malo ísť však o alianciu personálnu a nie politickú. Predpoklady pre zjednotenie škandinávskych krajín sa vytvorili v priebehu 14.storočia. Patrila medzi ne etnická a jazyková blízkosť obyvateľov, príbuzenské a majetkové vzťahy, ktorými sa prepojili šľachtické rody, ekonomické väzby a v neposlednom rade snaha čeliť rastúcemu vplyvu hanzy. Okrem toho stavy dúfali, že personálna únia prispeje k zachovaniu ich privilégií, lebo panovník sa zaviaže zachovávať dovtedajšie zákony jednotlivých krajín. Kalmárska únia formálne existovala do roku 1523, ale fakticky sa už v roku 1448 odtrhlo Švédsko, ktoré si zvolilo vlastného kráľa Karola VIII. Knutsona.
Únia sa definitívne rozpadá až roku 1523, ale už v roku 1520 to vo vnútri krajiny vrie. Švédi sa snažia odtrhnúť, ale dánsky kráľ Kristián II. potláča vzburu a oblieha Stockholm a necháva popraviť 82 šľachticov. Švédsky šľachtic Gustav Eriksson zhromažďuje vojsko – začala švédska vojna za nezávislosť. V roku 1521 je menovaný za regenta a v roku 1523 po dobytí Stockholmu sa stáva kráľom ako Gustáv I. Vasa, ktorý zakladá dynastiu Vasovcov. Napriek týmto zásluhám pri oslobodení krajiny od Dánov, musel potlačiť silný domáci odboj, najmä odpor mocnej šľachty. Bez ohľadu na tieto pomery pokúsil sa centralizovať moc v krajine tým, že zveril miestnu správu do rúk nešľachtických úradníkov, ktorí mali priamo podliehať monarchovej moci.
Predovšetkým však roku 1527 na sneme vo Västerase proti vôli obyvateľstva presadil reformáciu, od ktorej si sľuboval posilnenie kráľovskej moci. Vytvoril štátnu luteránsku cirkev podriadenú kráľovi, v ktorej ostali zachované katolícke zvyky. Dovtedajší majetok cirkvi prikázal skonfiškovať, čím 5% kráľovskej pôdy rozšíril až na 18% a zvýšil tak príjmy do kráľovskej pokladnice. Vedie obchodnú politiku v duchu merkantilizmu, chce rozvíjať aj územie Fínska, zakladá Helsinki. Tí, ktorí sa presťahujú do Fínska, sú oslobodení na niekoľko rokov od daní. Zavádza dedičné právo na korunu, dovtedy boli králi volený a rozdelil krajinu na vojvodstvá. V roku 1540 kvôli nedostatku kvalifikovaných Švédov, doviezol odborníkov z Nemecka. Ako panovník bol tvrdý a bezohľadný, ale bol obratný a podarilo sa mu skoro všetko, čo si predsavzal. Založil aj stálu armádu a námornú flotilu.
Gustáv I. Vasa je považovaný za zakladateľa moderného švédskeho štátu. Položil základy pre mocenské postavenie Švédska v 17. storočí, ktoré však už v priebehu 18. storočia v dôsledku ruskej rozpínavosti začalo upadať.
Nastupuje Erik XIV. Dobyl Estónsko, 1567 nechal pre podozrenia zo zrady popraviť švédsky šľachtický rod Sture. Uchádzal sa aj o Alžbetu I. Tudorovú a Máriu Stuartovnu. Povstanie šľachty, vedené jeho bratmi Jánom (III.) a Karolom (IX.) viedlo k jeho zosadeniu z trónu, bol uväznený a pravdepodobne neskôr aj otrávený.
Syn Gustáva, Ján III. si berie za ženu Katarínu Jagellovsku, sestrou poľskej kráľovnej. Koná však dosť nerozumne, keďže je Švédsko vo vojne s Poľskom ale aj tak im požičiava peniaze. Jeho brat Erik ho za to obviní z velezrady, ale vyslúži si za to len väzenie.
Syn Jána III. Žigmund III. bol zvolený ako poľským, tak aj švédskym kráľom. K srdcu mu viac prirástlo Poľsko, keďže bol katolíkom. Švédsku vládol do roku 1599, kedy ho zosadil jeho strýko Karol IX. Jeho zvrhnutie spôsobilo rad poľsko-švédskych vojen, v ktorých sa jeho nástupcovia snažili o znovuzjednotenie oboch krajín, ale to sa už nikdy nepodarilo.
Karol IX. zasadol na trón v roku 1604, kedy sa vojvoda Ján, syn Jana III. Švédského formálne vzdá trónu. Nový kráľ zakazuje katolíkom zastávať akýkoľvek úrad. Taktiež žiaden katolík nesmie nikdy zasadnúť na švédsky trón. Katolíci boli zbavení svojho majetku a vyhostení z krajiny. Švédsko sa stalo protestantskou, ale taktiež vojensky veľmi silnou monarchiou.
Boje o Livónsko a Estónnsko pokračovali ďalej a roku 1600 Švédom podarilo dobyť územie Estónska. V roku 1608 sa boje presunuli na ruské územia, potom sa ale Karol spojil s ruským cárom, proti ich spoločnému nepriateľovi – Poľsku. Cár bol však zosadený a Rusko sa zdalo byť na pokraji zrútenia. Švédska politika voči Rusku zmenila svoj charakter. Vojny proti Rusku začínajú nanovo. Prvý krok podniklo Švédsko, keď zaberá územia Kexholmu v ruskom Finsku. Útok pokračuje zabraním území Novgorodu. Karol si taktiež privlastnil titul "Kráľa Laponcov z Nordlandu", ten však patril dánskemu kráľovi. To vyústilo do ďalších vojen a v ešte väčšiu nevraživosť týchto dvoch škandinávskych rivalov.
Na východe to pre Švédsko vyzeralo lepšie. Michael Romanov sa vzdáva oblastí Kexholm a Ingrie. Rusko sa také vzdáva všetkých nárokov na Estónsko a Livónsko a musí zaplatiť vojnové reparácie vo výške 20.000 rubľov. To všetko za návrat území Novgorodu a pripustenie Romanova ako cára Ruska.
Švédske vzťahy s okolitými krajinami neboli dobré. Dánsko si s Nórskom založili vlastnú úniu, vzťahy s Ruskom taktiež neboli dobré a vyústili v Rusko-švédsku vojnu. Na východe muselo Švédsko čeliť presile koalície Poľsko-litovskej únie, Lubecku a Dánsko-nórskej únie. V roku 1563 začala severná sedemročná vojna, ktorá skončila v roku 1570, ale žiadna zo strán nemala dostatočnú presilu, aby dokázala vojnu vyhrať.
Hospodársky rozvoj Švédska v 17. storočí
V 17. storočí dosiahlo Švédsko značný úspech v obchode a "priemysle". Na vysokú úroveň sa dostalo hutníctvo a stavba lodí. Vo výrobe medi a ocele sa dokonca dostali na prvé miesto v Európe. V krajine mnoho píl a papierenských manufaktúr. Vyvážala sa aj živica (farby, lepidlá, kadidlá), drevené uhlie, kožušiny a ryby. Viedli čulý obchod s Anglickom, Francúzskom, Holandskom, Dánskom, Nemeckom, Poľskom a Ruskom. Švédsko sa zúčastnilo i koloniálneho obchodu a v roku 1626 bola založená Južná spoločnosť pre obchod so zámorím. K financovaniu zámorského obchodu a priemyslu bola v roku 1688 založená Štátna banka. Vláda sa pokúša od polovice 17. storočia viesť politiku merkantilizmu, zavádzajú rôzne clá, obchodníci dostávajú rôzne výsady. Veľký význam pre rozvoj švédskej výroby mali vládne zákazky na zbrane a vojenskú výstroj. Ale tento priemysel sa v krajine rozvíjal dosť jednostranne a textilný priemysel, ktorý je v tomto období veľmi dôležitý, sa rozvíjal len veľmi málo, lebo nemá potrebnú surovinovú základňu.
Spoločnosť v 17. storočí
Panujúcou triedou vo Švédsku je šľachta. Aristokracia zbohatla hlavne počas 30-ročnej vojny. Po smrti Gustáva II. Adolfa dochádza k oslabeniu ústrednej moci. V krajine sa nevytvorilo nevoľníctvo aj vďaka niekoľkým vzburám v polovici 17. storočia. Začína sa proces tzv. redukcie, kedy je pôda šľachte odoberaná a vrátená späť štátu.
18. storočie vo Švédsku
Po smrti Karola XII. zvláštna situácia v krajine – v rokoch 1719 – 1722 bola krajina formálne monarchiou, ale spravovaná bola šľachtickou oligarchiou. Švédsko sa vyhýba konfliktu s Ruskom, nadviazalo kontakty s Anglickom a Francúzskom. Opozícia v krajine chce opäť získať pre Švédsko mocenské postavenie. Vojnové neúspechy silno otriasli vnútrom krajiny.
Nový kráľ Gustáv III. koncom 18. storočia začína viesť politiku osvietenského absolutizmu. Uskutočnil mnoho reforiem aby upokojil situáciu v krajine. Bolo zrušených mnoho stavovských privilégií, uznaná sloboda vierovyznania, židia sa môžu usádzať v mestách, zmiernené tresty a zrušené súdy s čarodejnicami.
V roku 1789 boli všetky konštitučné záruky Aktom zjednotenia a obrany zrušené. Podľa tohto zákona mal byť snem riksdag zvolaný kráľom ak to uznal za nutné.
