Obchod s otrokmi v novoveku

Európska spoločnosť, ktorá sa na počiatku novoveku dostala na popredné miesto vývoja ľudstva, bola po zámorských objavoch silne ovplyvnená stykom so zaoceánskymi zemami. Európske národy poznali v nových zemiach i nové kultúrne rastliny, hlavne kukuricu, zemiaky, ryžu. Objavili sa nové zdroje zlata a striebra v strede a na juhu Ameriky, čo viedlo k neobyčajnému vzostupu množstva peňazí a drahých kovov v obehu. Hlavným predmetom zámorského obchodu už nie je korenie (nestráca na význame), ale cukor, ktorý sa vyrábal v Brazílii a v západoindických ostrovoch. Podstatnú zložku tvoril dovoz tabaku, čaju a etiópskeho kávovníku – no tieto plodiny bolo treba najprv vyrobiť, až potom sa stávali predmetom obchodu. Európa mala svoje koloniálne výboje v Ázii, Afrike a Amerike.
V Afrike sa obyvateľstvo zaoberalo hlavne chovom dobytka a poľnohospodárstvom. Na najnižšom stupni vývoja žili ľudia v tropických pralesoch (lov a zber), na savanách sa rozšírilo kočovné pastierstvo. Závlahové poľnohospodárstvo vzniklo pozdĺž veľkých riek- Níl, Senegal, Niger a Zambezi, no najväčší rozsah malo túlavé žiarové poľnohospodárstvo a to v páse saván (medzi púšťami a tropickými pralesmi). Z kmeňovej štruktúry vychádzali síce labilné, no dosť silné despotické štátne útvary. Na rozdiel od Ázie nebola schopná Afrika na juh od Sahary schopná poskytovať svetovému obchodu poľnohospodárske alebo remeselnícke výrobky. Najcennejším tovarom , ktorý "vyrábala" boli otroci.
Americkí Indiáni si kmeňový organizmus uchovali len tam, kde neprenikli európsky dobyvatelia, hlavne vo vnútrozemí Brazílie, medzi Alleghenami a Skalistými horami, v strednej a západnej časti Kanady. V španielskej Amerike vznikol polofeudálny systém encomiendy, v ktorom obyvatelia kolonistom pridelenej pôdy platili rentu, ako dávku za ochranu. Podobným spôsobom to fungovalo aj na územiach katolíckych indiánskych misií, hlavne v Paraguayi, Mexiku a dolnej Kalifornii. Pôvodné slobodné obyvateľstvo sa premenilo na nájomcov pôdy a nájomné museli splácať prácou. Znevoľnenie Indánov však bolo veľmi pomalé a ťažké a preto nedostatok pracovných síl bol riešený dovozom ľudí.

Z hľadiska svetového obchodu mimoeurópskej civilizácie rozlišujeme dve skupiny:
1. Afrika na juh od Sahary a indiánska Amerika – európsky obchod nemal na ich zachovaní záujem, preto ich v základoch ničil
2. Ázijské civilizácie – svetový obchod ich potrebuje ako producenta najvýnosnejšieho druhu tovaru
O výrobnú činnosť Afričanov na juh od Sahary a amerických Indiánov sa svetový obchod (s výnimkou drahých kovov) príliš nezaujímal. Európania sa začali zaujímať tam, kde boli podmienky, priamo o ich pôdu, ktorá sa dokonca vyvražďovaním začala plantážnicko – farmársky využívať. Tak to bolo v južnej Afrike, kde už ku koncu 18.stor. existovalo 1800 burských fariem (Burovia boli kolonisti holandského pôvodu). Podobne to bolo aj v severoamerických kolóniách Anglicka – Nové Anglicko. Prúd farmárskych kolonistov sa však vyhýbal tropickým a subtropickým oblastiam Ameriky, kde boli optimálne podmienky pre pestovanie cukrovej trstiny, no bol tu obrovský nedostatok pracovných síl preto, že s pôvodným obyvateľstvom nemohli kolonizátori počítať. A preto, že obchod s cukrovou trstinou prinášal väčšie zisky, než dolovanie striebra, vyriešilo sa to drasticky- dovozom otrokov z tých častí Afriky, ktoré pre vtedajší obchod neposkytovali takmer nič (hlavne z pobrežia Guinejského zálivu a z Angoly). Postupne sa rozvinul tzv. obchod v trojuholníku - anglické lode vyplávali najčastejšie z Liverpoolu a Bristolu k brehom Afriky (s minimálnym nákladom), ich podpalubie sa v Afrike vyplnilo čiernymi otrokmi (predávali ich aj kmeňoví náčelníci), náklad bol dopravený do Ameriky, odkiaľ sa lode vracali s nákladom koloniálneho tovaru do Európy.