Kurucký odboj a povstanie Imricha Tököliho
Kurucké hnutie sa po prvom vpáde na územie kráľovského Uhorska roku 1672 rozvinulo do drobnej vojny, na ktorej sa podieľali rôzne bezprístrešné živly a Turci. Nočné prepady a lúpežné vpády na kráľovské územie znamenali úplné spustošenie niektorých oblastí na východe krajiny. Vážnym problémom kuruckého hnutia boli rozpory v jeho vedení i snaha sedmohradských magnátov ovládnuť a využiť povstalcov pre vlastné ciele alebo ich likvidovať. Po čase sa dostal na čelo kurucov Michal Teleki (1675), vodca protihabsburskej skupiny na dvore sedmohradského kniežaťa Michala Apafiho a jeho kancelár. Francúzsko vtrhlo do Holandska (1672), vstúpil na strane Holandska do vojny cisár Leopold I.(1673). Francúzsko nadviazalo priame spojenie so sedmohradským kniežaťom M. Apafim a kancelárom M. Telekim a prostredníctvom svojho vyslanca vo Varšave, markíza Bethuna uzavrelo s nimi v januári 1677 vo Fogaraši dohodu o podpore kurucov.
Dovtedy nedosiahli kuruci ani pod Telekiho vedením na Slovensku výraznejšie úspechy, lebo cisár poslal proti nim silné vojsko na čele s generálom Strassoldom. Keďže sa pokusy o zmierenie s cisárskou stranou pre vzájomnú nedôveru nezdarili, obracali sa kuruci o pomoc do Poľska, aby tam mohli naverbovať skúsených žoldnierov a dôstojníkov. Neskoršie však Leopold I. pokusy kurucov eliminoval spojeneckou dohodou s Jánom Sobieskym, podľa ktorej sa Poľsko zaviazalo, že nebude podporovať povstalcov proti cisárovi.
Na základe fogarašskej dohody naverbovali v Poľsku Francúzi asi tritisícové vojsko a pod velením plukovníka Bohama a francúzskych dôstojníkov ho poslali na východ krajiny, kde v Maramurešskej stolici dosiahli v októbri 1677 veľké víťazstvo nad cisárskymi vojskami. Bolo to pre kurucov povzbudenie, a preto podnikli koncom leta 1678 vpád na kráľovské územie. Za chrbtom cisárskych posádok sa zmocnili nielen východného Slovenska, ale aj horného Považia, Turca, horného Ponitria, stredoslovenských banských miest a Pohronia až po Levice. Tento vpád na východné a stredné Slovensko možno považovať z viacerých dôvodov za medzník vo vývoji kuruckého hnutia. Na jeho čelo sa dostal Imrich Tököli, príslušník bohatej magnátskej rodiny. Akcie kurucov zasahovali čoraz väčšie teritórium Slovenska a kurucké hnutie sa začalo osamostatňovať od Sedmohradska. Aj keď Teleki pred cisárskou presilou na východnom Slovensku ustúpil do Sedmohradska a kurucko – poľské oddiely vedené francúzskymi dôstojníkmi na čele s I. Tökölim boli 1. novembra 1678 pri Sv. Kríži (Žiar n/Hronom) Dünewaldom a Vrbnom porazené, stalo sa kurucké hnutie skutočným nebezpečenstvom. To si uvedomil aj viedenský dvor a ponúkol Tökölimu prímerie. Dohoda o prímerí nemala však dlhé trvanie a v nasledujúcom roku znovu zúrila drobná vojna od sedmohradských hraníc až po Považie. Tököli sa pokúšal vniknúť z juhu do oblastí banských miest, ale pred cisárskou presilou sa stiahol na východné Slovensko, kde v novembri 1679 nad cisárskym vojskom zvíťazil.
Na zhromaždení v Hajdúszoboszló v januári 1680 si kuruci zvolili za hlavného veliteľa I. Tököliho. Keď nový vodca kurucov stratil po mierovom urovnaní Ľudovíta XIV. s cisárom v Nijmegene francúzsku podporu, začal sa stále viac orientovať na Portu. Zbližovanie Tököliho s Portou bol pomalý a zložitý proces. Ešte roku 1678 sa kurucký vodca vyjadril, že Turci sa snažia spory v Uhorsku využiť pre vlastný prospech. Porta pomáhala povstalcom prostredníctvom Sedmohradska a na jar roku 1681 bol Apafi menovaný Portou za hlavného veliteľa sedmohradského vojska a kurucov proti kráľovskému Uhorsku. Až v jeseni 1681 vyslal Tököli k veľkovezírovi vyslancov s návrhom na vytvorenie ,,samostatného“, avšak od Porty závislého kniežatstva.
Na jar 1680 zaplavili kuruci celé Slovensko a prenikli až na Moravu. Ubránili sa iba pevnosti a mestá so silnými posádkami, okrem Kežmarku, ktorého sa Tököli zmocnil v auguste 1680. V jeho oddieloch bojovalo mnoho maďarských, slovenských a ukrajinských poddaných. Ideológia povstania mala vyslovene šľachtický charakter, lebo okrem obnovenia krajinských zákonov a náboženskej slobody neobsahovala iné požiadavky. Situácii, keď veľká časť obyvateľstva spolupracovala s kurucmi a hrozilo ich spoločné vystúpenie s Turkami, pokúsili sa Habsburgovci s Tökölim rokovať, ale jeho podmienky nebol viedenský dvor ochotný prijať.
Pod dojmom Tököliho úspechov zvolal cisár Leopold I. na apríl 1681 do Šoproňu uhorský snem, na ktorý pozval aj kuruckého vodcu. Ešte pred otvorením rokovania bolo zrušené gubernium a na sneme obnovili palatínsky úrad. Bola obnovená samostatnosť Uhorskej komory v Bratislave, vyhlásená amnestia pre účastníkov sprisahania a potvrdené staré výsady šľachty, deklarovaná náboženská sloboda a slobodná voľba mestských rád. Prijali sa prísne opatrenia proti svojvôli žoldnierov a uhorským radcom sa prisľúbilo právo vyjadrovať sa k tureckej otázke.
Cisár pod vplyvom radcov z radov vysokého kléru a magnátov chcel požiadavky protestantov vylúčiť z rokovania snemu, čo bolo Tököliho zámienkou, aby pokračoval v boji. Nakoniec snem priznal aj protestantom v dolnom Uhorsku právo slobodne vyznávať svoje náboženstvo. Bolo tiež zakázané nútiť protestantov ku katolíckym obradom, odstraňovať kazateľov. Vyhnaní kňazi a učitelia sa mohli vrátiť a vykonávať pastoračnú činnosť. Kostoly, postavené protestantmi a im odňaté, sa im mali vrátiť. V stoliciach, kde protestanti nemali žiadne kostoly, boli určené po dve obce, v ktorých si mohli postaviť nové, tzv. artikulárne. V slobodných kráľovských mestách si mohli protestanti kostoly ponechať a kde ich nemali, mohli si postaviť nové, ale iba na predmestiach, a to drevené.
Snemové uznesenia neprijal ani Tököli, ani protestantské obyvateľstvo, ktoré sa nechcelo zmieriť so stratou pozícií. Keď sa na jeseň 1682 zmocnili kuruci pomocou tureckých oddielov veľkej časti Slovenska, využili protestanti na mnohých miestach prítomnosť povstaleckého vojska a úplnú likvidáciu rekatolizačných opatrení, vyhnanie i vraždenie katolíckych kňazov.
Keď sa kuruci zbavili závislosti od Sedmohradska, vznikla pre nich potreba vytvoriť si novú mocenskú základňu. Jadrom kuruckej moci sa stalo 7 stolíc na severovýchode krajiny, ktoré na základe mikulovského mieru (1622) doživotne pripadli G. Betlenovi a na základe lineckého mieru (1645) pripadli Jurajovi I. Rákocimu, ku ktorým Tököli pripojil ešte ďalšie stolice patriace pod Spišskú komoru (Spišskú, Šarišskú, Turiansku, Gemerskú a Užskú). Tököli sa potreboval zmocniť Košíc, ktoré boli centrom tohto územia. Obrátil sa preto o pomoc na veľkovezíra Kara Mustafu pašu, ktorý ju jeho vyslancom prisľúbil a určil za jej veliteľa budínskeho miestodržiteľa Ibrahima Pašu. Koncom júla 1682 odišlo vojsko, najsilnejšie, aké kedy poskytli v Uhorsku Turci na pomoc povstalcom, na východ krajiny. Po ceste dobylo Ónod a pomohlo kurucom obsadiť Košice. Potom spoločne odišli k Fiľakovu, ktoré dva týždne udatne bránil Štefan Kohári. Pod dobytým hradom 16. 9. 1682 korunoval Ibrahim Paša I. Tököliho za ,,kráľa Stredného Uhorska“.
Po dobytí Fiľakova sa Tökölimu poddalo mnoho miest a pohraničných pevností a tak sa jeho moc rozšírila až po Váh. Kurucký vodca získal aj podporu šľachty. Tököli si osobne zlepšil pozíciu manželstvom s Helenou Zrínskou (jún 1682), vdovou po Františkovi I. Rákocim, ktorá mu venom priniesla veľké majetky a rad pevností.
V novembri 1682 uzavreli zástupcovia Leopolda I. a Tököliho vo Viedni prímerie. Na začiatok januára 1683 zvolal Tököli do Košíc snem, na ktorom žiadal vysokú vojenskú daň. Okrem toho odmietal zverejniť obsah zmluvy, ktorú mu poslal sultán. Navyše žiadal od šľachty osobnú účasť na pripravovanej vojne proti cisárovi.
Medzitým sa v európskej politike presadili trendy. Francúzsko začalo v 80. rokoch 17. Storočia viesť tzv. reunionistickú politiku, ktorej cieľom bolo anektovať niektoré územia pod nadvládou Habsburgovcov alebo patriace k ich ríši. Osmanská ríša viedla už dávnejšie agresívnu politiku v strednej a východnej Európe. Tieto vojny ju stáli veľké prostriedky, ktoré nemohli nahradiť príjmy z novodobytých území, spustošených vojnou. Tretím bodom medzi Viedňou a Portou bolo predovšetkým kurucké hnutie, ale aj situácia novozámockej provincii, kde sa osmanskej správe nedarilo presadiť nároky pri zdaňovaní dedín na obsadenom území.
Krátko predtým (31.3.1683), ako sa pohla osmanská armáda do Uhorska, cisár uzavrel dohodu o spojenectve s poľským kráľom Jánom Sobieskym a ešte predtým s kurfirstmi nemeckej ríše, ktorí sa zaviazali postaviť na pomoc cisárovi početné vojská.
Po správe o príchode osmanskej armády do krajiny sťahovali sa cisárske oddiely z východného a stredného Slovenska k Dunaju a Váhu, čo umožnilo Tököliho vojskám ľahký prístup. Veliteľ cisárskeho poľného vojska Karol Lotrinský obľahol začiatkom júna 1683 Nové Zámky, ale na veľké rozčarovanie cisárových prívržencov na čele s P. Esterházim obliehanie rýchlo prerušil. Palatín v sťažnosti cisárovi oznamoval, že ovláda iba Bratislavskú a časť Nitrianskej a Trenčianskej stolice, ostatné je v rukách Tököliho. Cisárske posádky zostali iba na Spišskom hrade, Muráni, Orave, Trenčíne, Leopoldove a v Bratislave.
Osmanská armáda posilnená vojskami vazalov tiahla cez Stoličný Belehrad, kde veľkovezír vyhlásil za cieľ výpravy Viedeň, na Papu a Tatu k Győru a potom k Viedni, kam prišla 14.7.1683. Cisár s dvorom odišiel začiatkom júla do Linca.
Na území Slovenska sa slobodne pohybovali Tököliho komisári. Do podrobených miest umiestnili ochranné stráže alebo posádky. Tököli sa pod Levicami stretol s osmanskými oddielmi a cez Vráble a Nitru prešli k Šintave, kde rozložili tábor. Odtiaľ potom postupovali k Trnave a Bratislave, ktoré sa podobne ako celá Bratislavská stolica Tökölimu podrobili. Veliteľ Bratislavského hradu sa odmietol vzdať. Po akcii Karola Lotrinského vytlačili kurucov a s nimi spojených Turkov a Tatárov z Bratislavy až k Váhu. Kuruci prepadli Záhorie a odtiaľ Moravu. Po obsadení Trnavy vznikol 8.8.1683 v meste požiar, pri ktorom veľká časť vyhorela, mnoho ľudí zahynulo a kuruci mesto vyplienili.
Napriek veľkým stratám vydržali obrancovia Viedne takmer dvojmesačné obliehanie a 12.9.1683 dostali dlho očakávanú pomoc. Spojené vojsko na čele s poľským kráľom Jánom Sobieskym a K. Lotrinským porazilo po niekoľkohodinovom boji osmanskú armádu, ktorá sa dala na bezhlavý útek.
Porážka osmanskej armády pod Viedňou bola začiatkom dlhej vojny, ktorá priniesla nielen oslobodenie Uhorska spod osmanskej nadvlády, ale aj rad zmien v európskej politike. Moc Habsburgovcov vzrástla na úkor Osmanskej ríše a Francúzska. Tieto zmeny sa obyčajne označujú ako zrod modernej Európy.
Spojenecké vojsko prešlo koncom septembra 1683 v Bratislave na ľavý breh Dunaja a postupovalo k Ostrihomu. Dobytím Ostrihomu sa skončili vojenské akcie spojencov a armády odišli na prezimovanie. Začiatkom októbra 1683 pritiahlo na Oravu litovské vojsko, ktoré malo bojovať proti kurucom.
Na ceste domov sa Poliaci a cisárske oddiely zmocnili viacerých miest a hradov na strednom a východnom Slovensku. Po víťazstvách spojeneckého vojská sa slobodné kráľovské mestá i šľachta usilovali o dohodu s cisárom. Zástupcovia 17 stolíc, 12 miest a viacerí magnáti, čo ešte donedávna podporovali Tököliho požiadali o milosť. Cisárske vojsko pri obsadzovaní Slovenska narazilo na väčší odpor len na východe krajiny.
Na jar 1684 pokračovala vojna s Osmanskou ríšou, ktorá sa nechcela zmieriť so stratami z minulého roku, ale už s menšími úspechmi. Cisárski generáli však slávili úspech 17.9.1684 pri Prešove nad Tökölim. Obsadili ďalšie mestá a hrady na východnom Slovensku, ale Prešova sa ešte stále nezmocnili.
Najväčším úspechom spojeneckých armád roku 1685 bolo dobytie Nových Zámkov. Začiatkom júla 1685 začal obliehať Nové Zámky Karol Lotrinský. Stiahol sa s väčšinou vojska k Dunaju, porazil Osmanov 16. augusta pod Ostrihomom a 19. augusta 1685 padli po útoku aj Nové Zámky.
Na východnom Slovensku sa zmocnili cisárske oddiely Krásnej Hôrky, Ónodu, Tokaja a roku 1685 aj Prešova. Tököli sa pokúsil zmieriť s Viedňou, ale pri osobnom rokovaní s varadínskym pašom ho tento nechal v októbri 1685 uväzniť. 25. októbra kapitulovala kurucká posádka Košíc a z väčšej časti prešla do cisárskych služieb. Kurucké hnutie sa pomaly rozpadalo. Jedinou kuruckou pevnosťou v rukách Heleny Zrínskej ostalo Mukačevo, ktoré sa bránilo až do začiatku roku 1688.
Postup cisárskych vojska a ich spojencov pokračoval. Po krvavom vyše dvojmesačnom obliehaní padol 2.9.1686 Budín, centrom osmanskej moci v Uhorsku. Sedmohradské knieža M. Apafi prijal roku 1686 ochranu Leopolda I. a uzavrel s ním zmluvu o zásobovaní a prezimovaní cisárskych vojsk v Sedmohradsku. Zvyšok Tököliho príveržencov likvidoval súdny tribunál v Prešove (tzv. prešovské jatky), vedený generálom Caraffom, kde od marca do septembra 1687 verejne popravili vyše 20 mešťanov a šľachticov za udržiavanie spojenia s H. Zrínskou a pre domnelé podozrenie z prípravy nového povstania.
Obsadením Jágru v decembri 1687 bola definitívne likvidovaná aj osmanská moc nad juhovýchodnými časťami Slovenska. Likvidácia osmanskej moci priniesla nové veľké zaťaženie poddaného ľudu.
Na sneme, zvolanom Leopoldom I. do Bratislavy (október 1687 – január 1688), bola uzákonená amnestia účastníkov protihabsburského odboja a zrušený prešovský súd. Snem prijal Habsburgovcov po mužskej línii za dedičných vládcov Uhorska a zrušil povestný 31 článok Zlatej buly Ondreja II. (z roku 1222), podľa ktorého mala šľachta právo povstať proti panovníkovi. Panovník sľúbil šľachte, že bez jej súhlasu nebude zvyšovať počet slobodných kráľovských miest. Jezuiti získali v Uhorsku domovské právo a katolícka cirkev nadobudla vedúce postavenie. Protestanti dosiahli len všeobecné obnovenie uznesení šopronského snemu z roku 1681.
Naliehavo bolo treba riešiť aj hospodárske otázky, ktoré súviseli s likvidáciou osmanskej moci. Roku 1688 bola zriadená "Komisia pre novozískané územia“, ktorá mala riešiť majetkové pomery na území oslobodenom od Turkov.
Na podnet cisára vypracoval predseda Uhorskej komory arcibiskup Leopold Kolonič plán finančnej a administratívnej reorganizácie Uhorska a pod názvom Dielo na usporiadanie uhorského kráľovstva a 15.11.1689 predložil dvoru. Podľa Koloniča nemalo Uhorsko ďalej tvoriť jednotný celok, ale malo byť rozdelené na tri oblasti s centrami Bratislava (neskoršie Budín), Košice a Záhreb. Vrcholným orgánom správy a súdnictva mala byť dvorská kancelária vo Viedni. Keďže sa navrhovala predovšetkým reforma vyšších orgánov a výkonné orgány mali zostať nezmenené, bolo aj toto riešenie len polovičaté.
Vnútorný vývoj komplikovala aj zahraničnopolitická situácia habsburského súštátia. Na začiatku druhej vojny s Osmanskou ríšou (1684) uzavrel Leopold I. prímerie s Francúzskom, aby získal voľnú ruku v Uhorsku. O mesiac potom, ako obsadili cisárske oddiely Belehrad (september 1688), vtrhli francúzske vojská do Falcka a začala sa nová dlhoročná vojna. Vojna dvoch frontoch – s Osmanmi a Francúzskom – oslabil cisárske sily v Uhorsku, takže sa Osmanom podarilo dosiahnuť čiastkové úspechy a udržať dunajskú líniu. Až novému veliteľovi cisárskych vojsk Eugenovi Savojskému sa roku 1697 podarilo pri Zente na hlavu poraziť osmanskú armádu a prinútiť Turkov k mierovému urovnaniu. V Sriemskych Karlovciach uzavreli zástupcovia Sv. ligy 26.1.1699 s Osmanskou ríšou mier na 25 rokov na základe momentálnej držby územia. Habsburgovci získali okrem Temešvárskeho ejáletu a Temešského Banátu celé Uhorsko, Sedmohradsko, Báčku a časť Slavónie.
Po tridsaťročnej vojne, ktorá znamenala porážku habsburských záujmov v ríši, obrátili Habsburgovia svoju pozornosť na dedičné územie a krajiny českého a uhorského kráľovstva. Po týchto rozhodujúcich víťazstvách presadili Habsburgovia v Uhorsku dedičné následníctvo po mužskej línii a postupne centralizovali správu monarchie. Zápas s Francúzskom, spôsobený úpadkom Španielska mal v tomto období už charakter zápasu o nadvládu v Európe.
Povstanie Františka II. Rákociho
Roku 1703 vypuklo v Uhorsku ďalšie, avšak už posledné povstanie proti Viedni a Habsburgovcom, ktoré sa podľa svojho vodcu nazýva povstaním Františka II. Rákociho. Roku 1701 sa začala vojna o španielske dedičstvo. Zapojilo sa do nej Rakúsko, ktoré v máji 1702 vypovedalo vojnu Francúzsku a čoskoro proti nemu začalo ozbrojené akcie.
Myšlienka nového ozbrojeného vystúpenia proti viedenskému dvoru vznikla medzi kalvínskym obyvateľstvom Zátisia. Jej nositeľmi boli ľudové vrstvy, hlavne bezzemkovia. Ich delegácia vyhľadala v lete 1703 Rákociho, žijúceho v poľskom exile neďaleko uhorským hraníc, a požiadala ho, aby sa postavil na čelo ozbrojeného vystúpenia proti Viedni.
Rákoci ako najbohatší feudál Uhorska váhal prijať ponuku zástupcov spoločensky nízko postavených vrstiev, medzi ktorými neboli ani drobní zemania a už vôbec nie príslušníci vyššej šľachty. Na ich čele stál Tomáš Esze, sedliak a obchodník so soľou z dediny Tarpa. Ale keď sa Rákoci dozvedel, že povstanie v Zátisí už medzitým vypuklo a vyhlásilo ho za svojho vodcu, rozhodol sa využiť ponúkanú šancu a 9.6.1703 sa na čele vzbúrencov vydal do svojej vlasti.
Pre úspešný vzostup a rozšírenie povstania na územie celého štátu bolo potrebné, aby sa k nemu pridalo čo najviac ľudí, a to tak z radov poddaných, ktorí mali bojovať ako jednoduchí vojaci, ako aj z radov šľachty, ktorá bola nositeľkou všetkej politickej moci v stoliciach a ku ktorej patril aj sám Rákoci. Roľnícke masy sa Rákoci snažil na svoju stranu získať patentom vydaným 27.9.1703, podľa ktorého mali byť všetci poddaní po dobu svojej účasti v jeho vojsku oslobodení od všetkých povinností voči svojim pánom. Vďaka tomu, ako i nádeji, že sa po skončení bojov podľa vzoru hajduckých miest a dedín, založených na začiatku 17. storočia, stanú slobodnými roľníkmi, ako to sľuboval patent, vydaný generálom Berčénim 2.4.1704, sa poddaní k povstaniu pridávali v hojnom počte.
Šľachta sa zo začiatku stavala k povstaniu a k samému Rákocimu veľmi odmietavo a niekde vystúpila proti nemu i so zbraňou v ruke. Urobili tak napr. stavy Satumarskej, Berežskej a Ugočskej stolice. Jej obavy sa pokúsil rozptýliť manifestom z 18.7.1703, nemal však väčší úspech. Novohradská šľachta sa ešte koncom septembra 1703, keď už kuruci boli na jej území, stiahla do haličského zámku a len po dlhom rozhodovaní sa pridala na jeho stranu. Šľachtu od účasti na povstaní odrádzali Rákociho a Berčéniho sľuby poddaným, ale jeho hlavné heslo obnoviť všetky staré slobody a odstrániť zasahovanie absolutistického štátu do záležitostí Uhorska ju zasa priťahovalo. Ostré triedne rozpory, ba i rozdielnosť záujmov vysokej a drobnej šľachty boli charakteristickou črtou tohto povstania.
Značným úspechom Rákociho bolo získanie popredných cisárskych vojenských veliteľov uhorského pôvodu. Na území Slovenska už v septembri a októbri 1703 Rimavskú Sobotu, Lučenec, Krupinu, Levice a stredoslovenské banské mestá obsadili kuruci. Po bitke pri Zvolene 15. novembra začali kontrolovať celé stredné Slovensko.
Rákociho vojsko malo v tom čase okolo 70 000 mužov, bolo však málo disciplinované, zle vyzbrojené a zásobované. Vodca povstania plánoval síce vytvorenie regulárnej armády so stálym žoldom, ale konkrétne výsledky boli zatiaľ veľmi chabé. Z týchto dôvodov sa obe strany pokúšali ozbrojené akcie skončiť a dohodli sa na zahájení mierového rokovania, ktoré prebiehalo v dňoch 17. – 30. októbra 1704 v Banskej Štiavnici.
Po neúspešných rokovaniach o mier sa v jeseni 1704 rozhoreli boje s novou prudkosťou. Dňa 24. októbra obsadili kuruci Košice a Prešov, ktoré boli vystavené ich blokáde skoro pol druha roka a po vyše dvojtýždňovom obliehaní dobyli aj dôležitú pevnosť Nové Zámky.
V dňoch 12. septembra až 3. októbra 1705 konali kuruci svoj prvý "snem", a to v Sečanoch. Snem sa nekonal v uzavretej miestnosti, ale na otvorenom poli ako stredoveké "rákoše". Rákoci svoj cieľ nedosiahol, pretože sa na snem nedostavili krajinský sudca, palatín a ani chorvátsky bán. Na sneme odznelo veľa prejavov o nezávislosti "uhorského národa", slobode vlasti, zachovaní privilégii šľachty i apelov na prinášanie obetí, ale konkrétnych výsledkov sa dosiahlo málo.
V júni 1707 prepukli nepokoje v Smolníku, ktoré dosiahli značné rozmery, v septembri sa búrili komorní zamestnanci v Solivare, lebo im 7 týždňov nevyplatili mzdu.
Na jar 1708 sa hlavným veliteľom cisárskych vojsk v Uhorsku znova stal energický, ale i veľmi bezohľadný generál Heister. Pod jeho velením dosiahla cisárska armáda koncom júla víťazstvo nad jednotkami vedenými Očkaim a Pekrim a 3.8. 1708 porazila kurucov v bitke pri Trenčíne. Cisárske jednotky sa zmocnili banských miest.
V novembri 1708 zvolal Rákoci tretí a posledný "snem", ktorý sa zhoršujúcu situáciu snažil zachrániť tým, že vyhlásil osobnú slobodu pre poddaných, bojujúcich vo vojsku, a ich oslobodenie od všetkých zemepánskych tiarch.
Vzhľadom na negatívne osobné vlastnosti generála Heistra si Jozef I. na poslednú fázu vedenia vojny vybral za hlavného veliteľa svojich vojsk v Uhorsku obratného diplomata grófa Pálfiho. Pálfi sa osobne stretol so samým Rákocim. Vodca povstania však nebol ochotný na väčšie ústupky a 21.2.1711 odišiel do Poľska, aby sa tam osobne stretol s ruským cárom Petrom I. Koncom apríla kapitulovala však ďalšia dôležitá kurucká pevnosť, dobré opevnené mesto Košice, a 30.4. v Sato Mare uzavreli obe strany mier, ktorým sa povstanie skončilo. Nasledujúceho dňa zložili povstalci, ktorých bolo ešte 12 000, zbrane a odprisahali vernosť cisárovi Jozefovi I. Rákociho povstanie bolo súčasťou veľkého vojenského konfliktu, ktorý sa v tom čase odohrával v Európe, v ktorom na jednej strane bojovali Francúzsko a Bavorsko, na druhej strane Rakúsko, Savojsko, Portugalsko a Anglicko.
Tajné styky s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. udržiaval František Rákoci už pred vypuknutím povstania. Francúzsko vyslalo na pomoc Rákocimu ako poradcu podmaršala Des Alleursa, skúseného vojaka a diplomata, ktorý sa do Uhorska dostavil v marci 1705 a zotrval pri Rákocim až do konca roku 1709.
Počas Rákociho povstania musel slovenský ľud priniesť neobyčajne veľké obete na ľudských životoch a majetkoch. Na Slovensku sa odohrávala značná časť vojenských akcií povstania. Zväčša išlo o dobývanie miest a pevností.
Povstanie sa nakoniec skončilo kompromisom. Na politických pomeroch a mocenskej situácii v Uhorsku, aká sa vytvorila na konci 17. storočia, sa v podstate nič nezmenilo, ani v prospech protestantov. Istá rovnováha síl medzi viedenským absolutizmom a uhorským stavovstvom zostala zachovaná a stala sa charakteristickým znakom vzťahov medzi nimi prinajmenej do konca vlády Márie Terézie.
