Sociálna štruktúra spoločnosti sa nezmenila, naďalej ostávalo rozvrstvenie na šľachtu, meštianstvo a poddaných a tí sa členili zase na viaceré menšie spoločenské skupiny. Poddanské obyvateľstvo na dedinách nemalo také možnosti sťahovania do miest ako šľachta a neprivilegované, ale osobne slobodné obyvateľstvo miest a mestečiek. Uhorské snemy v 16 . storočí viackrát upravovali možnosti sťahovania poddaných, raz ho úplne zakazovali, inokedy zasa s určitými obmedzeniami povoľovali. Obmedzenia slobodného obyvateľstva sa týkali hlavne sedliackej vrstvy poddaných. Poddaní používali aj nelegálne formy sťahovania. Príčinou ich útekov bol nielen útlak zemepánskej vrchnosti, ale aj vnútorné politické zápasy prívržencov Ferdinanda Habsburského a Jána Zápoľského, sústreďovanie a presuny vojsk a boje s Turkami. Aby sa príjmy zemepánov nezmenšovali, zvyšovali zaťaženie ostatných poddaných na panstve a lákali na opustené usadlosti nových osadníkov, ktorým dávali na určitý čas rôzne úľavy z poddanských povinností. Mnoho poddaných menili zemepánov v nádeji, že na novom mieste nájdu lepšie životné podmienky, iní sa snažili nájsť zamestnanie v mestách alebo sa dávali najímať k vojsku. Zvyšovanie feudálneho útlaku viedlo často k útekom poddaných hlavne z Nitrianskej a Trenčianskej stolice na východnú Moravu, kde bola nádej na získanie lepšieho hospodárskeho a sociálneho postavenia. Na konci 16.stor. žilo na území dnešného Slovenska okolo milióna obyvateľov. Ekonomické a sociálne postavenie poddaných určovali popri rozsahu užívanej pôdy predovšetkým rôzne formy feudálnej renty, vrátané štátnych a stoličných daní a odvádzanie cirkevného desiatku. Odvádzanie feudálnej renty (naturálnej, robotnej a peňažnej) poddaným bolo náhradou za užívanie pôdy, ktorá počas celého feudalizmu zosáva nedeliteľným vlastníctvom šľachty. Len odvádzaním zemepanského deviatku a cirkevného desiatku prišlo každoročné o patinu (20%) dopestovanej úrody, drobných hosp. zvierat a včiel. Najväčším bremenom bola robotná renta, pod ktorou treba rozumieť nútené práce, ktoré museli poddaní vykonávať so záprahom alebo ručné na majetkoch svojich zemepánov. Veľká väčšina poddaných patrila k tzv. nezakúpeným poddaným, ktorí nemali nad užívanou usadlosťou nijakú dispozičnú moc, mohli ju dedične iba užívať.
Poddanské obyvateľstvo sa delilo na tri základné skupiny: sedliakov, želiarov a podželiarov (dedinská chudoba). Prvé dve sa od seba odlišovali na základe množstva užívanej urbárskej pôdy, resp. držby domu. Posledná skupina bola bezmajetná a predstavovali ju rôzni sluhovia a nádenníci, ktorí bývali v podnájmoch a živili sa rôznymi formami námezdnej práce. Iné bolo postavenie poddaných na území južného Slovenska okupovanom Turkami. Väčšina šľachty a zemepánov z týchto území ušla a poddaní sa stali daňovými poplatníkmi tureckého sultána. Turci vyžadovali dávky a platy zo všetkých možných plodín a príjmov, ba aj s poľnohospodárskych nástrojov. Okrem toho pre všetko nemoslimské obyvateľstvo pribudla aj daň s hlavy. V rokoch 1547- 1556 bolo obnovené právo poddaných na sťahovanie a tendencia pripútať ich k pôde stratila značne na sile, no neupadla do zabudnutia. V druhej pol. 16. stor. a v prvých desaťročiach 17. stor. sa úplne presadila. Jej výsledkom bolo upevnenie feudálnych vzťahov, charakterizované úzkou osobnou závislosťou poddaných od vrchnosti, ich pripútanie k pôde a obmedzením ich voľnosti v majetkovej a osobnej oblasti. Koncom prvej tretiny 17. storočia prestali dávať stolice povolenia na sťahovanie poddaných. Týkalo sa to hlavne sedliakov, v oveľa menšej miere majetné a nemajetné vrstvy želiarov a podželiarov. Smery sťahovania a útekov poddaných boli rôzne podľa miestnej situácie a podľa situácie v iných oblastiach Slovenska. Napríklad v druhej pol. 17. stor. veľa utečencov zo Šariša odchádzalo do Poľska. Na viacerých miestach sa poddaní z urbárskych povinností vykupovali peňažnou náhradou. Boli to najmä obyvatelia poddanských mestečiek, ktoré odvádzali panstvu kolektívne peňažný obnos. Prehlbovala sa majetková sociálna diferenciácia poddanského obyvateľstva. Rozmnožovali sa hlavne rady želiarov (domkárov) a podželiarov (hofierov), ktoré nemohli vyžiť s vlastných hospodárstiev a boli odkázané na rôzne formy domácej výroby a námezdnej práce. Na vidieku, v poddanských dedinách a mestečkách, žila značná vrstva aj tzv. zmluvných poddaných, usadených na dominikálnej pôde, ktorých vzťah voči zemepánovi sa zakladal na zmluvnom pomere. Daňový a vojensky útlak na začiatku 70.rokov 17.stor. viedol tiež k viacerým vzburám a povstaniam poddaných, ktoré niekedy prekračovali miestnych charaktere. Na severovýchodnom Slovensku trvali už od r. 1672 takmer nepretržité boje nespokojencov, nazývaných kurucmi, s tamojšími nemeckými posádkami. Jedna takáto skupina pod vedením zemplínskeho zemana Gašpara Piku prenikli v jeseni 1672 až na Oravu a podnietila tu rozsiahle roľnícke povstanie. Roľnícke nepokoje na východnom Slovensku a v Novohrade roku 1703 prerástli v známe kurucké povstanie Františka II. Rákociho proti viedenskému dvoru. Skončenie Rákociho povstania našlo poddanské obyvateľstvo na Slovensku vo veľmi neutešenom stave. Nachádzalo sa v biede, ktorá bola následkom ťažkých vojnových rokov a obrovského materiálového vyčerpania, ktoré z toho vyplývalo.
Hromadné úteky poddaných sa začali v Šarišskej stolici, a to najmä preto, že si tam cisárske vojsko počínalo voči obyvateľstvu zvlášť brutálne. Najviac utekali poddaní z dedín makovického panstva, ktoré dovtedy patrilo Rákocimu. V rovnakom čase masovo začali utekať aj poddaní zo Spišskej, Liptovskej stolice. Vďaka trvalému mieru a hospodárskej obnove, ktorá nastala po roku 1711, sa však pomery poddanského obyvateľstva v prvých dvoch tretinách 18.stor. postupne zlepšovali. Vzrastal rozsah obrábanej pôdy, zvyšovali sa stavy ťažných a úžitkových zvierat, narastal počet hospodárstiev. Ale postavenie poddaných sa dosť odlišovalo od panstva k panstvu, od stolice k stolici. Veľké panstvá zväčša nástojili na tom, že ich poddaní sú pripútaný k pôde a nemôžu sa bez súhlasu zemepánskej vrchnosti odsťahovať. Roboty boli bezpochyby najťaživejšou povinnosťou poddaných. Ich výška sa spravidla vyčísľuje počtom robotných dní do týždňa. Trojdňová robota v týždni, vyžadovaná od väčších poddaných, bola viac-menej pravidlom.
Vo všeobecnosti mala robota dve formy, a to týždňovú robotu, počas ktorej sa poddaný musel dostaviť k robote na istý počet dni v týždni, a takú formu, v rámci ktorej boli poddaní, spravidla celým dedinám, vymerané isté plnosti, ktoré museli obrobiť bez bezprostredného dozoru zemianskych úradníkov. Naturálne dávky poddaných v 18. storočí nadmerne nezaťažovali. Pravidelne odvádzanie deviatku z úrody obilia zaviedla až urbárska regulácia. V lepšom postavení ako obyčajní poddaní sa nachádzali len slobodní (libertíni), ktorí si pôdu zakúpili, alebo sa k nej dostali iným spôsobom. Poddanské dediny mali na čele richtárov, do ktorých kompetencie patrilo riešenie menej významných majetkových a trestnoprávnych sporov. Na pomoc mali 3-4, najviac šesť prísažných, boženíkov, starších a pod. Urbárska regulácia stanovila, že kandidátov na úrad richtára majú vyhľadávať zemepáni, ale sama voľba bola ponechaná a naďalej poddaným. Hoci postavenie poddaných sa v priebehu 18.stor. zjavne zlepšilo, predsa sa často vyskytovali aj rozličné prejavy triedneho boja. Partia medzi ne nielen úteky, ale aj početné prejavy zbojníctva, ak boli zamerané proti feudálnym vykorisťovateľom, mešťanom a bohatým kupcom. Zbojníctvo bolo rozšírené najmä v oblastiach severného a stredného Slovenska, obzvlášť na slovensko-poľskom pohraničí. Zbojníctvo bolo však dosť rozšírené aj v Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej stolici. Jeho účastníkmi boli hlavne bývalí členovia Rákociho povstania.