Protihabsburské povstania
Príčiny habsburských povstaní:
1) Zápas Habsburgovcov o vojenské ovládnutie Sedmohradska: spočiatku sedmohradské knieža Žigmund Bátori spoločne s jeho poradcom Štefanom Bočkajom videli v spojenectve s cisárskym dvorom možnosť úplného oslobodenia Sedmohradska od Turkov. Žigmud Bátori sa dokonca v snahe preniesť zodpovednosť za obranu Sedmohradska na Habsburgovcov vzdal svojej kniežacej hodnosti a prenechal Sedmohradsko cisárovi Rudolfovi II. Sedmohradská šľachta sa však obávala pomsty Turkov, nadviazala s nimi tajné spojenectvo a uznala aj doterajší vazalský pomer kniežatstva voči nim. Nastal tak niekoľkoročný otvorený zápas Habsburgovcov o vojenské ovládnutie Sedmohradska, sprevádzaný krvavými vnútornými bojmi, plienením cisárskych žoldnierov, vedených generálom Jurajom Bastom a konfiškáciou majetkov sedmohradskej šľachty.
2) Nárast tureckého tlaku na Sedmohradsko a 15-ročná vojna
3) Centralizačné snahy Habsburgovcov: na presadzovanie týchto snáh využívali protiturecký boj a vojnový stav.
4) Zvyšovanie daní: nimi sa cisársky dvor snažil získať prostriedky na ďalšie vedenie protitureckých vojen.
5) Rekatolizačné snahy Habsburgovcov:
- konfiškácia majetkov protestantskej šľachty, ich vytláčanie z výnosných politických a vojenských funkcií a obmedzovanie ich privilégií. Veľký rozruch spôsobila najmä konfiškácia rozsiahlých majetkov protestantského magnáta a vojenského zbohatlíka na Slovensku Štefana Ilešháziho. V súdnom procese bol obvinený z urážky cisára a pred trestom smrti sa zachránil iba útekom z Poľska.
- udalosť z roku 1604, kedy z podnetu katolíckej hierarchie, podporovanej cisárskym dvorom došlo k odobratiu košického dómu tamojších evanjelikom. Okrem toho sa uskutočnovali aj iné rekatolizačné zákroky v iných slobodných kráľovských mestách. Protestantské stavy podali na sneme v Bratislave v marci 1604 proti tomu ostrý protest, dosiahli však od arcikniežaťa Mateja, ktorý na sneme zastupoval svojho brata cisára Rudolfa II., iba všeobecné uistenie, že v podobných akciách sa nebude pokračovať. Cisár Rudolf II. však protest zamietol a obnovil v Uhorsku platnosť všetkých starších zákonov proti nekatolíkom a zakázal v budúcnosti o náboženských otázkach na sneme rokovať.
1.Povstanie Štefana Bočkaja
Štefan Bočkaj pôsobil pôvodne ako sedmohradský magnát a poradca sedmohradkého kniežaťa Žigmunda Bátoriho. Spočiatku videl v spojenectve s cisárskym dvorom možnosť úplného oslobodenia Sedmohradska od Turkov a istý čas potom aj v Prahe zastával funkciu cisárského poradcu v otázkach sedmohradskej politiky. Keď však nastal niekoľkoročný otvorený zápas Habsburgovcov o vojenské ovládnutie Sedmohradska, Štefan Bočkaj znechutený týmito pomermi odišiel z Prahy na svoje sedmohradské majetky a žil tam v politickej izolácií.
V takejto politickej izolácií zotrval do roku 1604, kedy sa spojil s početnými sedmohradskými emigrantmi, ktorí po porážke povstania sedmohradskej šľachty v roku 1603 ušli pred násilnosťami cisárského vojsk a na Turkami obsadené územie. Tam čakali na vhodnú príležitosť, aby mohli za pomoci Turkov znovu obnoviť Sedmohradské kniežatstvo. Avšak toto spojenectvo (Bočkaj, Sedmohradská šľachta a Turci) bolo prezradené a cisársky generál Barbiano Belgiojoso dostal rozkaz zhabať Bočkajové majetky v Biharskej stolici. Bočkaj využil existujúcu nespokojnosť na rozpútanie ozbrojeného povstania proti viedenskému dvoru v roku 1604.
Oporou Bočkajovho vojska sa stali hlavne hajdúci, pochádzajúci z bezprístrešných vrstiev roľníctva, vyhnaní vojnovými udalosťami zo svojích domov. Dovtedy zastávali v službách Habsburgovcov v Sedmohradsku i v Potisí dôležitú úlohu v protitureckej obrane. Keďže na začiatku 15. ročnej vojny prevzali ich úlohu cisárské žoldnierské vojská, zostali bez zamestnania a obživy. Po vypuknutí povstania vstúpili do vojenských služieb Bočkaja. Hlavným cieľom Bočkajovho povstania bolo získať pre uhorskú a sedmohradskú šľachtu reštitúciu ich starých práv a slobôd, pre seba titul sedmohradského kniežaťa a pre privilegované vrstvy obyvateľstva slobodu náboženského vyznania. Na nižšie vrstvy obyvateľstva nebral žiaden zreteľ.
Úspechy Štefana Bočkaja:
Povstanie malo spočiatku úspech.
• Prvý úspech Štefan Bočkaj zaznamenal 15. októbra 1604, kedy s takmer trojtisícovým hajdúckym vojskom, posilneným aj jeho vlastnými oddielmi porazil generála Belgiojosa a prinútil ho k ústupu na východné Slovensko. Spôsobil tak rozklad Belgiojosovej armády.
• 12. novembra sa zmocnil Košíc a postupne ovládol takmer celé východné Slovensko.
Viedenský dvor sa v tomto čase domnieval, že povstanie zlikviduje asi desaťtisícové vojsko generála Bastu, uvoľnené po odrazení tureckého útoku na Ostrihom. Bastovi sa skutočne v druhej polovici novembra 1604 podarilo poraziť časť povstaleckého vojska pri Ožďanoch, a druhú časť pri boršódskej obci Edelény. Na dobytie Košíc však už nemali síl a stiahli sa s vojskom do Prešova. Bočkajovi sa medzi tým podarilo získať nové turecké posily a vojenskú pomoc mu poskytla aj časť východoslovenskej šľachty na čele s magnátom Valentínom Drugetom.
• S ňou ešte koncom roku 1604 Bočkaj dosiahol ďalšie úspechy, kedy sa mu podarilo ovládnúť rad miest a pevností v Novohradskej a Hontianskej stolici.
• V jarných mesiacoch 1605 pokračovali povstalci v novej ofenzíve, pri ktorej sa im podarilo obsadiť nielen stredoslovenské banské mestá, ale aj celé západné Slovensko s výnimkou Bratislavy. Hajdúcke a turecké oddiely podnikali v tom čase vpustošivé vpády aj do rakúskych krajín a na Moravu. Moravské stavy napokon vystúpili proti rabujúcim hajdúckym vojskám ozbrojenou mocou a zatlačili ich až k Váhu.
V tomto období sa aj v samom povstaleckom tábore začali prejavovať rozpory. Vedenie povstania už bolo pevne v rukách vysokej šľachty, ktorá v ňom začala presadzovať svoje triedne záujmy. Prejavovala čím ďalej menšiu ochotu materiálne podporovať ďalšie vedenie boja a usilovala sa skôr zmocniť skonfiškovaných majetkov príveržencov cisárskeho dvora a ťarchu povstania preniesť na plecia svojich poddaných. V povstaleckom tábore nechýbali však už ani hlasy žiadajúce uzavrieť s Habsburgovcami mier (vstúpencami boli napr. Štefan Ilešházy a aj Valentín Druget.) Dohodu s dynastiou chceli dosiahnuť hlavne preto, že ďalšie povstanie v povstaní sa Turci usilovali využiť na to, aby mohli získať najdôležitejšie pevnosti pre seba. Za takejto situácie bol nútený pristúpiť na mierové rokovania aj sám Bočkaj, pretože sa obával, že šľachta na Slovensku by sa mohla dohodnúť s Habsburgovcami bez neho. Komplikované a zdĺhavé rokovania sa napokon skončili podpísaním mierovej zmluvy vo Viedni 23. júna 1606.
Prvý úspech Štefan Bočkaj zaznamenal 15. októbra 1604, kedy s takmer trojtisícovým hajdúckym vojskom, posilneným aj jeho vlastnými oddielmi porazil generála Belgiojosa a prinútil ho k ústupu na východné Slovensko.
Výsledky Bočkajovho povstania:
- Mierom dosiahol Bočkaj vládu nad Sedmohradskom a troma priľahlými stolicami, ktoré však po jeho smrti mali pripadnúť znovu Uhorsku.
- Uhorským stavom sa potvrdili ich doterajšie výsady.
- Znovu sa malo obsadiť miesto palatína.
- Ústredné uhorské úrady mali byť obsadzované len domácimi šľachticami, a to bez ohľadu na náboženstvo.
- Privilegovanému obyvateľstvu sa zaručovala náboženská sloboda.
- Všetkým účastníkom povstania sa udeľovala amnestia.
Uzavretie viedenského mieru neznamenalo však ešte koniec bojov. Mier mal podľa Bočkajových podmienok vstúpiť do platnosti až po uzavretí mieru s jeho spojencami Turkami, s ktoými bol cisár už 15 rokov vo vojenskom stave. Cisár Rudolf II. odmietol pristúpiť na mier s Turkami a taktiež nechcel potvrdiť ani Viedneský mier, ktorý v Uhorsku uzavrel jeho nástupca arciknieža Matej. V krajine tak znovu začali bjovať hajdúci za uznanie svojich slobôd, udelených Bočkajom. Nakoniec arciknieža Matej chválil ich privilégia a získal si ich na svoju stranu.
2.Povstanie Gabriela Betlena:
Gabriel Betlen sa stal sedmohradským kniežaťom v roku 1613 za pomoci za priamej pomoci Turkov. V roku 1618 sa Betlenovi naskytla možnosť využiť tiesnivé postavenie Habsburgovcov, do ktorého sa dostali v roku 1618 v dôsledku vypuknutia českého stavovského povstania, a v lete 1619 aj sám začal otvorené povstanie proti Viedenskému dvoru.
Gabriel Betlen nadviazal spojenecké vzťahy s uhorskými protestantskými magnátmi (Jurajom Rákocim, Imrichom Turzom, Jurajom Séčim) a vpadol v auguste na východné Slovensko. Porazil oddiely hornouhorského kapitána Juraja Drugeta pri Trebišove a začiatkom septembra 1619 zaujal Košice. V tomto meste bol svojími prívržencami vyhlásený za hlavu Uhorska a ochrancu nekatolíkov. Jeho vojsko ďalej postupovalo rýchlo smerom na západ, nenaražajúc takmer nikde (okrem Nitry a Komárna) na väčší odpor. Za niekoľko týždňou sa zmocnil Fiľakova, Levíc, stredoslovenských banských miest, Nových Zámkov, Trnavy a 14. októbra aj Bratislavy. Na Bratislavskom hrade mu palatín Žigmund Forgáč odovzdal aj uhorsku kráľovskú korunu. Betlenovo vojsko sa potom spojilo s vojskom českých a moravských stavov a v novembri 1619 postupovalo s ním na Viedeň.
Jeho vojenské úspechy mu na čas trošku skomplikol vpád cisárskeho spojenca Jána Drugeta s 8000 poľským žoldnierským vojskom na východné Slovensko. To prinútilo Betlana aby odtiahol s vojskom od Viedne čím stroskotal aj spoločný plán na dobytie hlavného mesta monarchie, Betlenovi sa však aj naďalej podarilo udržať vo svojich rukách väčšinu Slovenska, ba na čas sa zmocniť aj Zadunajska s mestom Šoproň.
V januári v roku 1620 sa v Bratislave uskutočnil snem, kde sa uhorská šľachta viacej domáhala potvrdenia svojich stavovských výsad a udelenia majetkov, skonfiškovaných katolíckej cirkvi a aristokracii, než pokračovania v boji proti Habsburgovcom. Snem schválil dohodu, ktorú uzavrel Betlen s českými stavmi, proklamoval náboženskú slobodu a uzniesol sa na vyhnaní jezuitov a Paznáňa z Uhorska. Betlen sa vzdal udelenia kráľovského titulu. Dal sa zvoliť len za knieža a správcu (gubernátora) Uhorska a s cisárom Ferdinandom II. uzavrel až do konca septembra 1620 prímerie.
O niekoľko mesiacov neskôr sa Betlenovi podarilo získať si dôveru sultána honosnými darmi a na ďalšom sneme svojích prívržencov v Banskej Bystrici 25. augusta 1620 sa dal zvoliť za Uhorského kráľa. Nedal sa však ani teraz korunovať, jednak z ohľadu na zahraničie a jednak preto. Aby si celkom nezahatal prípadné zmierenie s Habsburgovcami. Snem sa znovu zaoberal aj náboženskými otázkami, potvrdil uznesenie žilinskej a spišskopodhradskej synody, vypovedanie jezuitov a Pazmáňa z krajiny a obmedzil počet katolíckych biskupov na troch (v Nitre, Rábe a Jágre). Skonfiškované majetky katolíckej cirkvi boli podľa uznesenia snemu dané k dispozícii Betlenovi. Ten z nich získal nové finančné zdroje na platenie vojska a ešte pred vypršaním prímeria, keď cisárske sľuby zostali zrejme len sľubmi, rozvinul na západnom Slovensku i v Zadunajsku nové bojové akcie.
Vojensko-politická situácia sa však od konca roku 1619 zmenila a jeho boje mali len striedavé úspechy. Keď po bitke na Bielej hore (8. Novembra 1620) ovládol viedenský dvor pevne situáciu v Čechách, začali sa Betlenove pozície na západnom Slovensku rýchlo rúcať. Generál Buguoy s vojskom, uvoľneným z bojišťa v Čechách, zaujal už začiatkom mája 1621 Bratislavu a Nitru a na konci toho istého mesiaca začal obliehať aj Nové zámky.
Začiatkom júna 1621 operovala už aj južná časť cisárských vojsk pod vedením Štefana Pálfiho na strednom Slovensku, kde sa jej za pomoci Juraja Séčiho, ktorý prešiel na cisársku stranu, podarilo zaujať územie medzi Hronom a Ipľom. Betlen sa v tom čase zdržiaval v Košiciach, kde na správy o postupe cisárských vojsk na strednom Slovensku zhromaždil nové posily a pritiahol s nimi k Rimavskej Sobote. Cisárské vojsko pod vedením Štefana Pálfiho sa pred nimi stiahlo k Zvolenu a tam v dvojdennej bitke pri Jalnej utrpelo porážku. To Betlenovi umožnilo znovu preniknúť na Západné Slovensko ovládané vojskom generála Buquoya. Ten sa ešte stále zdržiaval neúspešným obliehaním Nových Zámkov, kde bolo jeho vojsko po príchode čerstvých Betlenových síl zo stredného Slovenska 10. júna 1621 porazené. Víťazstvo pri Nových Zámkoch umožnilo Betlenovi znovu sa zmocniť Trnavy a koncom roku 1621 aj Nitry.
Bojmi na západnom Slovensku a na Morave roku 1621 sa Betlen však už iba usiloval dosiahnúť na viedenskom dvore prijateľnejšie podmienky mieru. Postupne ho začala opúšťať protestantská šľachta, väčšiu pomoc mu neposkytli ani Turci, ani v ľudových masách nemal Betlen väčšiu oporu. Preto začal už 11. októbra 1621 rokovať s viedenským dvorom o mieri, čím len zopakoval svoje počíňanie z januára 1620. Rokovania boli však zdlhavé a ťažké a skončili sa až 6. januára 1622 podpísaním mieru v Mikulove.
Výsledky mieru:
- Betlen sa vzdal okupovaného územia spolu aj s uhorským kráľovským titulom.
- Ako protihodnotu dostal titul ríšskeho kniežaťa.
- Dostal tiež dve sliezske kniežatstvá Opolie a Ratibor.
- Doživotnú držbu siedmich východouhorských stolíc.
- Ročný príspevok 50 tisíc zlatých na vydržovanie pohraničných pevností.
- Uhorským stavom bolo prisľúbené zachovávanie ich práv a privilégií na základe ustanovenia snemu z roku 1608.
S dosiahnutými výsledkami mikulovského mieru nebol však Betlen spokojný. Keď jeho plán vziať si za manželku dcéru cisára Ferdinanda II. a získať tak správu nad Uhorskom vo Viedni odmietli, podnikol v rokoch 1623 a 1626 ako účastník protihabsburských koalícií a za priamej pomoci Turkov na územie Slovenska ďalšie vojenské výpravy. Pre zmenšujúci sa počet jeho prívržencov nedosiahol však väčšie politické a ani územné zisky. Neupevnil si ani svoju mocenskú pozíciu. Nová vojenská výprava sa skončila neúspešnýcm obliehaním cisárského vojska v opevnenom Hodoníne. V roku 1624 bola podpísaná dohoda vo Viedni, v ktorej boli síce potvrdené podmienky mikulovského mieru, no Betlen stratil obe sliezske kniežatstvá. Namiesto nich dostal majetky v Sedmohradsku a aj príspevok na udržanie pevností sa znížil na 30 tisíc zlatých.
Roku 1626 nadviazal Betlen spojenectvo s Francúzskom a nemeckými a vystúpil znovu proti cisárovi. Protihabsburskí spojenci mu poslali na pomoc vojsko vedené generálom Mansfeldom a cisár vyslal na západné Slovensko proti Betlenovi Albrechta Valdšteina. K rozhodujúcemi boju medzi nepriateľskými stranami však na Slovensku neprišlo. Vadštein po zaujatí Trnavy, Nitry a Nových Zámkov v septembri 1626 postúpil pre zásobovacie ťažkosti len k Leviciam a Betlen vyčkával v oblasti Ipľa na príchod Tureckých a spojeneckých vojsk. Začiatkom októbra sa síce obaja vodcovia chystali k vojenskému strenutiu pri Dregeľ-Palanke, napokon sa však obaja s vojskom odtiahli.
Príchod Valšteinovho vojska na západné Slovensko zabránil Betlenovi nadviazať styk s jeho západoeurópskymi spojencami a ešte koncom roka 1626 uzavrel s cisárom v Bratislave mier. V ňom boli znova potvrdené podmienky mikulovského mieru a Betlen si udržal svoje sedmohradské majetky i doživotmú držbu siedmych východouhorských stolíc, príspevok na vydržiavanie pevnosti bol však už úplne zrušený. V roku 1629 Gabriel Betlen zomiera.
3. Povstanie Juraja I. Rákociho
V roku 1643 vypukol stavovský odboj Juraja I. Rákociho. Rákoczi bol skôr politikom a predovšetkým mužom so značnými osobnými a vladárskymi ambíciami. Tvrdý, často krutý a neváhal prenasledovať a obohacovať sa na úkor tých príslušníkov sedmohradskej šľachty, ktorí mu dopomohli na sedmohradský kniežací stolec. Rákoci v polovici februára 1644 obsadil Košice a Prešov a sám sa vyhlásil za ochrancu nekatolíkov. V marci sa už zmocnil stredoslovenských banských miest a jeho vojská operovali až na západnom Slovensku. Všade mu pomáhali turecké oddiely. Celý rok 1644 i nasledujúci sú naplnené vzájomnými bojovými akciami povstaleckých a cisárskych vojsk, ktoré prebiehajú na území Slovenska. Obrat v prospech Juraja I. Rákociho nastal, keď sa švédske vojská pod vedením generála Torstensona znovu dostali až na Moravu. V júni 1645 malo dôjsť k spojeniu oboch armád, k dobývaniu Brna a výprave na Viedeň. Cisárska strana sa však pokúsila o vyjednávanie a zasiahli aj Turci, ktorí si neželali silné Sedmohradsko a nariadili Rákoczimu zložiť zbrane. Mierové podmienky boli po dlhých rokovaniach prijaté a cisárom podpísané 24. augusta 1645 v Linci a ratifikované na sneme v roku 1647. Rákoczi týmto mierom dosiahol v podstate tie výdobytky, ktoré získal jeho predchodca Gabriel Betlen, ale za priaznivejších medzinárodných podmienok pre protihabsburský tábor.
Navyše, dosiahol ústupok od cisára v tom, že sa rozšírila náboženská sloboda aj na poľnohospodárske mestá, dediny a pohraničné pevnosti, teda aj na poddaný ľud. Po tomto povstaní bolo čoraz jasnejšie, že aj osud Uhorska bude závisieť od výsledku tridsaťročnej vojny.
Vestfálsky mier, ktorý roku 1648 ukončil tridsaťročnú vojnu, oslabil Habsburgovcov tak v Španielsku, ako aj v Rakúsku. Ich snahy o ďalšiu expanziu sa skončili neúspechom a ich pozície na európskom kontinente sa oslabili. Mier im však značne uvoľnil ruky v ich vlastnej situácii v strednej Európe.
