Pri nástupe Ferdinanda Habsburského na uhorský trón roku 1526 bola mocenská sila uhorskej šľachty takmer neobmedzená, avšak centralistická politika novej kráľovskej vlády sa stala postupom času vážnou prekážkou jej expanzívnych snáh. Ani Ferdinand však nepochyboval o právach a privilegovanom postavení uhorskej šľachty a aj plne rešpektoval jej vedúce spoločenské postavenie. Pri voľbe za uhorského kráľa potvrdil všetky dovtedajšie slobody a privilégia šľachty a taktiež sa snažil získať si na svoju stranu magnátov. To sa dialo udeľovaním kráľovských majetkov a peňazí bohatým šľachticom aj napriek odporu nižšej šľachty. Tá na snemoch protestovala, že magnáti sa zmocnili kráľovskej pôdy na celom Hornom Uhorsku a žiadala od nich vrátenie neprávom získaných majetkov.
Časť šľachty zneužívala dynastické rozpory, prechádzala podľa mocenskej situácie z jednej strany na druhú a vydierala oboch panovníkov. Niektorí sledovali v neistej a nepokojnej dobe iba svoje koristnícke ciele, neuznávali nijakú suverenitu a sledovali len svoje záujmy. Boli to tzv. lúpežní rytieri.
Postupom času si však Ferdinand získal oporu v radoch uhorskej šľachty. Stali sa ňou príslušníci novej uhorskej aristokracie, ktorá ďakovala za svoj vznik a rozvoj majetkovej i politickej moci prvým Habsburgovcom na uhorskom tróne.

V dobe Ferdinanda I. vymierali poslední predstavitelia starých magnátskych rodov (svätojurskí a pezinskí grófi, Zápoľskovci, Ujlakiovci, Kanizaiovci, Bátoriovci a i.) a na ich mieste vyrastala z drobných šľachtických alebo meštianskych vrstiev, prostredníctvom vojenských alebo politických funkcií, nová šľachtická aristokracia. Tá bola v službách dvora a s jeho podporou sa zmocnila starých šľachtických majetkov. Takýmto spôsobom sa dostali k moci napr. Alex a František Turzovci, Tomáš Nadášdi, Gašpar Šerédi, František Révai ai.
S podporou Habsburgovcov získali na Slovensku majetkové a politické pozície aj Dežőfiovci, Dobovci, Krušičovci, Pekriovci, Petröciovci, Ugnádovci, Zaiovci a na konci 16. storočia aj Pálfiovci a Ilešháziovci.
Súčasne vzrástla aj majetková a z nej vyplývajúca politická moc niektorých starších domácich rodov, akými boli napr. Balašovci, Drugetovci, Forgáčovci, Orságovci a Peréniovci. Vznik tejto novej uhorskej aristokracie znamenal súčasne aj veľké presuny vo feudálnej držbe pôdy. Stávalo sa, že aj celé desiatky hradných panstiev zmenili postupne svojich majiteľov.
Presunmi vo feudálnej držbe pôdy sa ešte viac prehĺbil majetkový nepomer medzi vysokou a omnoho početnejšou nižšou šľachtou. Viaceré šľachtické rodiny, ktoré sa po roku 1526 dostali do politického i hospodárskeho popredia, vyrástli z obchodu alebo priemyselného podnikania (Turzovci, Fuggerovci, Tőköliovci) alebo si svoje mocenské pozície získali ako vojenskí velitelia (Salmovci, Šerédiovci, Pálfiovci, Ilešháziovci).
Viaceré nové šľachtické rody sa na Slovensku usadili po strate majetkov v južných častiach Uhorska alebo v Chorvátsku. A za vojenské či politické zásluhy dostali na území Slovenska nové majetky, obyčajne skonfiškované Zápoľského prívržencom.
K aristokracii však patrili aj príslušníci vysokej cirkevnej hierarchie (preláti), držitelia rozsiahlych majetkov cirkevných inštitúcii (arcibiskupstiev, biskupstiev, prepošstiev, kapitúl a kláštorov). Najrozsiahlejšie majetky mal na juhozápadnom a strednom Slovensku ostrihomský arcibiskup, omnoho menšie v Nitrianskej a Trenčianskej stolici nitriansky biskup. Početné feudálne panstvá patrili však aj kláštorom benediktínov, cisterciánov, kartuziánov a najmä premonštrátov. V dôsledku reformácie však väčšina týchto kláštorov zanikla a ich majetky zaujala a sekularizovala šľachta. No už na konci 16. storočia sa prevažná časť z nich dostala kráľovskými donáciami znovu do rúk katolíckej cirkvi alebo rehole jezuitov.
V 16. storočí sa značne rozmnožil aj počet strednej a drobnej šľachty (zemianstva), ktorá mala v celkovej štruktúre šľachtickej triedy na Slovensku veľkú prevahu. Jej počet vzrástol nielen prirodzeným prírastkom a ďalšími nobilitáciami, ale najmä príchodom stredných i drobných šľachtických rodín z južných oblastí Uhorska. Prevažnú časť tejto nižšej šľachty tvorili aj naďalej domáce šľachtické rodiny; tie si zachovali pôvodné slovenské mená i povedomie. Z týchto radov vzišlo veľa slovenských vzdelancov.
Od dôb Ferdinanda I. zväčšovali rady drobnej šľachty aj skupiny tzv. armalistov, t.j. zemanov bez majetku, ktorí boli povyšovaní do šľachtického stavu za vojenské zásluhy alebo za zásluhy v službách magnátov, prípadne aj v zložkách verejnej správy (komorskí úradníci, mešťania a i.). Nižšia a drobná šľachta nemohla pre obmedzené vlastníctvo pôdy konkurovať vyššej v oblasti tovarovej poľnohospodárskej produkcie a značná časť si musela hľadať obživu aj mimo rodinných majetkov. To všetko sa odrazilo aj v postupnom úpadku jej politickej moci.
Hoci vlastne nižšia šľachta mala podľa zákona z roku 1351 tie isté práva a slobody ako vyššia šľachta, s ktorou tvorila jeden šľachtický stav, v praxi sa stále viac dostávala do područia mocenskej nadvlády vysokej šľachty a aristokracie. Jej politická opozícia sa na snemoch nemohla prejavovať a to preto, že Ferdinand, ale aj jeho nástupcovia obmedzovali zvolávanie snemu. Na začiatku 17. storočia došlo aj k faktickému rozdeleniu uhorského snemu na dve tabule. Vedúcou silou šľachtickej triedy zostávala teda bohatá svetská a cirkevná aristokracia, ktorá sa spolu s panovníkom podieľala na moci a politickej správe krajiny.
Uhorská šľachta, najmä magnáti si v priebehu 17. storočia upevnili postavenie a moc na úkor ostatných vrstiev spoločnosti, t. j. miest a poddaného ľudu. Podarilo sa jej to už na začiatku storočia (1608), keď získala do svojich rúk obnovené stavovské orgány a veliteľské miesta v pohraničných hradoch a pevnostiach. Hoci sa viedenský dvor aj potom usiloval obmedzovať jej moc, v ozbrojených povstaniach si vždy vedela vydobyť opätovné potvrdenie stavovských výsad a privilégií, s čím bolo spojené rozširovanie majetkového vlastníctva a zvyšovanie príjmov zapájaním sa do tovarovej výroby poľnohospodárskej produkcie. Kritériom úspešného príslušníka feudálnej aristokracie tak bolo majetkové bohatstvo a jeho finančný výnos. Takýmto spôsobom si obrovské majetky nahonobili už v prvej polovici 17. storočia Pálfiovci, Forgáčovci, Ilešháziovci, Turzovci a i.
Pravda, nie všetky šľachtické panstvá a majetky, ktoré pripadli formou odumretia alebo konfiškácií Uhorskej komore, sa dostali znovu do rúk uhorskej šľachty, vernej Habsburgovcom. Viaceré zostali v trvalom vlastníctve komory a možno povedať, že komorou spravovaný erárny majetok na Slovensku značne vzrástol.
Získavanie uhorských majetkov cudzou šľachtou bolo po roku 1608 značne obmedzené a udeľovanie indigenátu (prijatia cudzincov do radov uhorskej šľachty) bolo na snemoch pomerne zriedkavé. Zvýšilo sa až za vlády Ferdinanda II. (1619 - 1637) a Ferdinanda III. (1637 - 1657), najmä však za Leopolda I. (1657 - 1705).
Aj keď si uhorské magnátske rodiny od začiatku 17. storočia rozšírili svoje pozemkové vlastníctvo, postupom času sa počet ich členov rozmnožil, čím sa začali deliť ich majetkové komplexy, čo mohlo v ďalšom vývine ohroziť mocenské postavenie týchto rodín. Preto si už od polovice 17. storočia najvýznamnejšie magnátske rodiny (Pálfiovci, Estérháziovci a i.) začali zriaďovať tzv. rodové zverenstvá (fideikomisy), ktoré mali zaistiť celistvosť nadobudnutých rodových majetkov a zaručiť tak pre budúcnosť ich pozemkové bohatstvo a z neho vyplývajúcu politickú moc.
V tomto období však už zosilnel aj politický význam strednej a nižšej šľachty. Rozpadom starého systému familiarity sa vymanila z područia magnátov a začala hrať samostatnú politickú úlohu najmä v stoliciach. Aj keď bol počet strednej a nižšej šľachty veľmi veľký a spolu so zemianstvom tvoril väčšinu uhorskej privilegovanej triedy, v hospodárskej oblasti boli odkázaní zväčša na pôdu svojich zdedených kuriálnych majetkov. V politickej sfére sa pridávali k protihabsburským stavovským povstaniam, kde hľadali možnosť realizácie svojich ambícií a túžob.
Od druhého desaťročia 18. storočia prichádzalo vo feudálnom vlastníctve pôdy a tým aj v radoch vládnucej šľachty na Slovensku k značným zmenám. Majetky hlavných predstaviteľov povstania (Rákoczi, Berčéni, Forgáč) boli skonfiškované a dostali sa do rúk verných prívržencov viedenského dvora (Pálfiovci, Erdödiovci, Koháriovci). Po roku 1711 majetky získavali aj nové rody, najmä z rakúskych alebo českých krajín. K najbohatším rodom na území Slovenska patrili v 18. storočí Pálfiovci, Esterháziovci, Erdődiovci a Koháriovci.
V 18. storočí sa však do radov uhorskej šľachty dostali aj nové rodiny, ktoré vyšli z drobnej úradníckej šľachty a za zásluhy v službách viedenského dvora dosiahli rýchlu politickú a tým aj majetkovú kariéru. Takou bola napríklad pôvodne nemecká rodina Brunšvikovcov, či Grasalkovičovci chorvátskeho pôvodu.
Väčšina nižšej i drobnej šľachty si aj napriek svojej účasti v Rákociho povstaní zachovala svoje majetky, a to po odprisahaní vernosti cisárovi. Tak si zachránili majetky napríklad aj príslušníci strednej slovenskej šľachty, ktorí zastávali v kuruckom povstaní významné správne alebo vojenské funkcie. Inak bol majetkový vzostup domácich príslušníkov strednej a drobnej šľachty v 18. storočí na Slovensku zriedkavý. V tomto období začalo rásť aj slovenské národné povedomie. Šľachtická aristokracia tej doby budovala honosné barokové paláce a pri nich nezriedka aj divadelné a hudobné pavilóny, v ktorých usporadúvali koncerty významných európskych skladateľov.
Početná šľachta na Slovensku žila predovšetkým z feudálnej renty, ale zastávala aj rozličné platené funkcie v krajinských, stoličných, komorských a iných inštitúciách i v kráľovských a zemepánskych mestách. Menej sa do 80. rokov 18. storočia uplatnila v priemysle a obchode, hoci aj tam sa začala postupne presadzovať. Okrem poľnohospodárskeho priemyslu sa postupne začala realizovať v baníctve drahých kovov, medenorudnom baníctve a hutníctve. No najviac sa šľachta presadila v železiarstve, kde bola železná ruda ešte aj v 18. storočí súčasťou pozemkového vlastníctva a zemepáni s ňou mohli voľne disponovať.