Cechy v období ranného novoveku na území Uhorska mali svoje pevné miesto. Existenciu cechov registrujeme asi od 14. storočia, ktoré rozbiehajú éru na viac než polovicu tisícročia. Zmeny spôsobené príchodom cechov prevažne nemeckých kolonistov, tvorili zásadnú zmenu v remeselnej výrobe na území Uhorska. Cechy tvorili organizácie remeselných majstrov. Nakoľko v Európe poznáme tri typy cechovníctva a to anglické, francúzske a nemecké. Ako som už spomenul príchodom nemeckých kolonistov bol u nás presadzovaný tretí typ a to nemecký. Pre tento typ bolo charakteristickou črtou povinné členstvo v cechoch a to pre všetkých remeselných majstrov. Táto črta bola veľmi dôležitá nakoľko každý remeselný majster bol povinný a pevne spojený s členstvom, apropo remeselník, ktorý nebol súčasťou cechu bol nazývaný takzvaný „fušer“, toto slovo registrujeme do dnes a takýto remeselník bol prenasledovaní a po väčšinou aj ponižovaný. Cechy mali rôzne práva prostredníctvom, ktorých sa snažili udržiavať medzi jednotlivými remeselnými majstrami rovnosť, slušnosť, pohreb pri smrti majstra alebo člena jeho rodiny a podobne. Cechy mali právo prijímať nových učňov alebo určovať čas, výšku mzdy a podobne. Problémom nášho cechovníctva bolo, že sa absolútne neangažovali v politickom živote. Ďalšou charakteristickou črtou nášho cechovníctva bolo, že sa združovali okolo oltára daného svätca vo farnosti. Vieme napríklad, že krajčíri okolo oltára sv. Žofie, mäsiari okolo sv. Vavrínca a podobne. Preto tieto cechy sa väčšinou nazývali bratstvá späté podľa svätca okolo, ktorého sa zoskupili. Neskôr sa premenovali jednoducho na cechy podľa zamerania ako napríklad: mäsiarov, krajčírov alebo stolárov. Poslanie cechov nebolo výsostne náboženského charakteru, ich činnosť bola širokospektrálna od hospodárskych úloh, sociálnych a podobne. Každý cech mal spísaný vlastný štatút ako napríklad v Prešove už v roku 1451 kožušníci, 1475 kováči, zámočníci, ale aj debnári a podobne.
V 16. storočí mala remeselná výroba dosť nepriaznivé podmienky na rozvoj. Proces sťahovania a presúvania remeselnej výroby do stredísk obchodu, ktorými boli veľké slobodné mestá ako napríklad Bratislava, Trnava, Banská Bystrica či Prešov a Košice, Bardejov registrujeme aj presun remeselnej výroby aj mimo slobodných miest ako bolo napríklad Štítnik 1448. Ako som už spomenul remeselná výroba nemala príliš priaznivé podmienky na rozvoj. Z východu nás svojimi častými ozbrojenými výpadmi ohrozovali Turci a neustále sa vyskytujúca morová epidémia či akákoľvek živelná pohroma tvorila nemalé prekážky. Výnimkou neboli ani dosť časté zbojnícke výpady spojené s častými povstaniami šľachty proti Viedni. Zlom nastal po vyhlásení mieru a skončení povstaní v 18. storočí. Morové epidémie ustupovali a obyvateľstvo za priaznivých podmienok masívne zvyšovalo populáciu. Tento prudký obrat priaznivo vplýval na rozvoj remeselnej výroby. Prudko sa rozvíja obchod a to nie len na území Slovenska, ale prekvitá aj obchod na území Maďarska či dokonca Rumunska. Remeselníci dokázali zásobovať prakticky Slovenské územie, ale aj územie Uhorska. Tento prudký rozvoj znamenal prudký nárast životnej úrovne, teda sociálny význam, ale aj hospodársky a hlavne zlomový bod pre cechy. V 16. a 17. storočí kedy sa cechy rozvíjajú hlavne pod taktovkou nemeckých kolonistov, dôkazom sú pre nás štruktúry jazyka v jednotlivých cechoch podľa národnosti majstrov. V 15. storočí výlučne cechy nemecké, v začiatkom 16. storočia už aj slovenské a latinské, v 17 storočí maďarské. Začiatkom 18. storočia sa počet majstrov znížil o polovicu, veľa dielní bolo zatvorených alebo len s limitovanou výrobou. Remeselná výroba prechádza do rúk domáceho obyvateľstva. Tým, že sa cechovníctvo rozšírilo medzi ľudí nevznikali veľké obchodné centrá, ale naopak veľa malých centier. Najväčším obchodným centrom sa stala Bratislava, no každá oblasť mala svoje špecifiká. Základným faktorom pre rozvoj remesla na Slovensku a to hlavne na západe Slovenska bola husto obývaná časť, ktorá mala vysokú kúpyschopnosť tovarov nie len, ktoré sa vyrábali priamo na trhoch alebo v danom regióne, ale dopyt aj po tovaroch so stredného a východného Slovenska. Jedným z takýchto typických slovenských stredísk bola Stupava neďaleko Bratislavy. Ďalej napr. slobodné mestá ako Modra, Pezinok, Trnava patrili k najvýznamnejším remeselným strediskám na celom území, nie len na západnom Slovensku. Vyvíjalo sa tu aj vinohradníctvo a Trnava bola ešte známa živým obchodným stykom. A taktiež bola v 16. – 17. storočí najvýznamnejším strediskom obchodu s vlnou a súknom v celom Uhorsku. Na dolnom Považí to boli mestá ako Hlohovec, Vrbové, Sereď. Šintava či Šaľa nad Váhom, smerom na východ to bola napr. Nitra. Významná v 16. - 17. storočí bola aj oblasť od Vavrína a Žiliny po Nové Mesto nad Váhom a Čachtice. Tiež sa tu vyrábalo súkno, koža, hlinený riad a dubové sudy. Známe je napr. žilinské alebo púchovské súkno. Typickou črtou v tejto oblasti bola remeselná výroba rozvinutá aj na dedine. Najväčším strediskom bola Žilina. Od konca 16. storočia bola rozvinutá remeselná výroba aj na Hornej Nitre, kde sa vyrábalo súkno. Centrá v tejto oblasti boli Prievidza, Nitrianske Pravno a Bánovce. V okolí Komárna a Nových Zámkov neexistovala takmer žiadna remeselná činnosť na dedine. V Komárne sa nachádzali cechy ševcov, krajčírov, tkáčov, čižmárov, sedlárov, mäsiarov, pekárov a podobne. Stredné Slovensko bolo významnou oblasťou, kde bola známa banská činnosť, ktorá na inom mieste Slovenska známa nebola. Obzvlášť známe boli mestá Kremnica, Banská Bystrica a Banská Štiavnica. V Kremnici sa nachádzali cechy zlatníkov, povrazníkov, nožiarov, puškárov i kordovaníkov, čo boli pomerne zriedkavé remeslá. Na južnom Slovensku bolo rozvinuté garbiarstvo, súkenníctvo a kováčstvo, ktoré umožnila rozvinutá ťažba železa a jeho zhutňovanie. Významné remeselnícke mestá boli Levoča a Košice. Napr. v Košiciach sa spracúvali kovy – zlatníci, zvonolejári, puškári, medikovači, mečiari, ostrohári a podobne. Ďalšie významné mestá východného Slovenska boli Prešov, Bardejov, Kežmarok, Spišská Nová Ves a Rožňava. V Prešove bolo na konci 17. storočia vyše 25 cechov – olejníci, povrazníci, zlatníci, rukavičkári, nožiari, hrebenári, medikovači, garbiari. Ostatné časti Slovenska ako napríklad Orava, Liptov alebo iné časti aj východného Slovenska, ktoré boli menej rozvinuté nemali dostatočnú kúpyschopnosť domáceho obyvateľstva.
Postupom času ako remeslo prekvitalo začína sa dostávať do popredia nový modernejší druh a tým boli manufaktúry. Vznik manufaktúr korenil v nedostatočnom zásobovaní a uspokojovaní dopytu obyvateľstva po rozličných druhoch tovaru. U nás začínajú manufaktúry vznikať až začiatkom druhej štvrtiny 18. storočia, pričom v krajinách na západ, juhozápad a severozápad manufaktúry fungovali už niekoľko desaťročí. Do roku 1725 sa u nás zaradzuje začiatok manufaktúrneho obdobia ľahkého priemyslu. V Banskej Bystrici vznikla jedna z prvých manufaktúr na Slovensku, a to manufaktúra na súkno, ktorú založil tamojší mešťan a obchodník Teofil Sterz s dvoma spoločníkmi. V roku 1736 vznikol najväčší manufaktúrny podnik na území Slovenska, a to šaštínska kortúna, ktorú založil rímsko-nemecký cisár František Lotrinský. Odbyt bol najmä vo Viedni a Rakúsku. Svoje predajne mali vo Viedni, Linci, Kremsi, Prahe, Brne, Pešti, Bratislave a Neapoli. Známe sú aj štyri manufaktúry v Bratislave – na pančuchy, na písmenká do tlačiarne, na priadzu drahých kovov a na voskové fakle. Významný krok v rozvoji manufaktúr na území Slovenska bol v druhej polovici 18. storočia, keď si Mária Terézia po strate Sliezska uvedomila potrebu a nevyhnutnosť rozvoja priemyslu, obzvlášť textilného. 11. júna 1749 vydala dekrét o potrebe rozvíjať manufaktúry v západných častiach ríše. Neskôr, 5. marca 1765 vydala dekrét o rozvoji manufaktúr aj v celom Uhorsku. Najvýznamnejšie manufaktúry dostávali rôzne bezúročné pôžičky, oslobodenie od platenia daní, ubytovania vojska, zverbovania zamestnancov do armády, ako aj povolenia zamestnávať odborníkov, ktorí neboli katolíci. Mária Terézia podporovala aj príchod obchodníkov zo západnej časti ríše do hospodársky zaostalejšieho Uhorska.
Základom režijného hospodárenia šľachty na Slovensku bolo takzvané majerské hospodárenie, to znamená obrábanie pôdy, pestovanie obilnín a chov dobytka na vlastnej zemepanskej réžii. Do jeho štruktúry sa postupne začleňoval aj rozvoj jednotlivých odvetví poľnohospodárskej výroby, ako napríklad rybnikárstvo a chov oviec, v južných oblastiach aj produkcia vína. S majerským hospodárením sa stretávame na začiatku druhej polovice 16. storočia. Ako som už spomínal neustále povstania šľachty spôsobili to, že veľká časť pôdy bola neobrábaná a dosť často sa vnucovala poddaným za vysoký poplatok, ktorý sa poväčšine nedokázal vyprodukovať. Preto sa šľachta rozhodla zhromaždiť túto pôdu a pričleniť ju k najúrodnejším statkom, kde ju poddaný museli tak či tak obrábať a to vlastnými nástrojmi. Postupom času nároky šľachty rástli a začala odoberať pôdu poddaným, ktorú im pred tým vnucovala. Kumulovaním tejto pôdy do majerov získala šachta nemalé finančné prostriedky na výstavbu rôznych panských domov či kaštielov. Výnosným sa stal aj obchod s obilím a dobytkom. Tento spôsob hospodárenia bol geniálny v princípe spojenia nevyužívanej pôdy a nútenej práce poddaných. Tento spôsob hospodárenia sa šíril ďalej na východ a postupom času sa zdokonaľovali aj techniky hospodárenia. Prínosom sa stalo hnojenie pôdy maštaľným hnojom, čo viedlo k zvýšeniu chovateľstva oviec, kráv a iného dobytka. Tento celkový rozvoj prechodom na majerské hospodárenie prispel k zvýšeniu produkcie, ale aj k zvýšeniu počtu pracovníkov, ktorý mali povinnosť zo zákona z roku 1514 pracovať na pánskom 52 dní so záprahom alebo 102 dní bez záprahu teda pešo. Ak sa v okolí dediny nenachádzal žiadny majer, zemepán nútil poddaných vykúpiť sa z roboty a to tým spôsobom, že odvádzali ročnú daň za konský záprah samozrejme popri iným poplatkom a daniam, ktoré už odvádzali. Výšku dane si určoval každý statok individuálne a to s ohľadom na populáciu žijúcu v danej dedine. Okrem povinnosti platiť daň mali aj povinnosti ako zúčastniť sa na boji proti Turkom, každý poddaný roľník mal byť vyzbrojení podľa zákona z roku 1545. Tým pádom celý proti Turecký odboj ležal na pleciach poddaných.
Ekonomika sa zakladala na úzkom spojení výroby a monopolného zemepanského obchodu. Do tejto ekonomiky boli zapojené nielen vlastné majerské hospodárstva šľachty, ale aj územia celých panstiev a hospodárstva poddaných. Od polovice 16. storočia sa dostávajú na Slovensku do politického i hospodárskeho popredia šľachtické rodiny, ktoré vyrástli priamo z obchodu alebo priemyselného podnikania. Boli nimi napríklad Thurzovci, Esterházyovci, Thökölyovci, Pálffyovci. Predstavitelia týchto rodov boli nezriedka aj organizátormi vojenskej obrany a hlavnými veliteľmi vojsk, ktoré zásobovali poľnohospodárskymi produktmi vyrobenými na ich vlastných rozsiahlych statkoch.
