Vo víre revolúcií a nacionalizmu
1830 a 1848/49

Revolúcia 1830 - iskra, ktorú sa nepodarilo uhasiť
V politických zriadeniach európskych krajín sa po Viedenskom kongrese opäť objavil absolutizmus. Vládcovia v jednotlivých štátoch - najmä členovia Svätej aliancie – odmietali všetko, čo len trochu súviselo s francúzskou revolúciou. Viaceré národy Európy sa snažili o prijatie novej ústavy, zavedenie republiky, národné uznanie a zjednotenie. Takéto prejavy boli označované pojmom nacionalizmus. Nacionálne tendencie silneli najmä v Taliansku, Nemecku, Poľsku a na Balkáne. V júli 1830 vypukla revolúcia vo Francúzsku. Dôvodom boli snahy panovníka Karola X. čo najviac posilniť francúzsky absolutizmus. Situácia sa vyhrotila, keď sa kráľ rozhodol rozpustiť parlament. Okrem toho zasahoval do slobody tlače a zakazoval politické spojky. V Paríži takmer za noc vyrástli barikády a Karol X. v panike utiekol z krajiny. Novým panovníkom sa stal v roku 1830 Ľudovít Filip. Revolučná nálada prenikla aj do ostatných krajín.

Jar národov – revolučné roky 1848/49
Revolúciu z roku 1830, ktorá zasiahla viaceré európske krajiny, sa podarilo potlačiť, nepodarilo sa ju však zahasiť. Duch revolúcií v podobe národných požiadaviek a boja proti absolutizmu prenikol takmer do celej Európy. Bolo len otázkou času, kedy revolučný požiar opäť v niektorej z krajín vzbĺkne.

Francúzsko
Centrom revolučného výbuchu sa stalo Francúzsko, kde sa ľudia začali búriť voči vláde Ľudovíta Filipa. V roku 1848 vzbúrenci zvrhli panovníka a ten utiekol z krajiny. Z Francúzska sa opäť stala republika a za jej prvého prezidenta bol zvolený Ľudovít Napoleon, synovec bývalého francúzskeho cisára Napoleona I. V roku 1851 však uskutočnil prevrat a obnovil v krajine cisárstvo. Začal vládnuť ako Napoleon III. Pod jeho vedením sa Francúzsko stalo jedným z najdôležitejších štátov Európy. Koniec jeho moci priniesla porážka Francúzska v prusko-rakúskej vojne v roku 1870.

Taliansko
Územie Talianska bolo rozdelené na slobodné kráľovstvo Piemontu a Sardínie, oblasť ovládanú Habsburgovcami, pápežský štát a oblasť pod nadvládou španielskych Bourbonovcov. Výraznou talianskou osobnosťou bol v tom čase Giuseppe Mazzini, ktorý v roku 1830 založil hnutie Mladé Taliansko. Chcel oslobodiť a zjednotiť Taliansko a pretvoriť ho na republiku. Myšlienky hnutia prekročil Apeninský polostrov a šírili sa do ďalších krajín ako hnutie Mladá Európa. Sardínsko-piemontský kráľ Karol Albert využil revolúciu v roku 1848/49 na protihabsburské i protibourbonovské vystúpenie. Armáde habsburskej monarchie sa však pod vedením maršala Radetzkého podarilo piemontské vojská poraziť.

Nemecko
Krátko po vzburách vo Francúzsku a Taliansku sa nepokoje rozhoreli aj v nemeckých štátoch. Popri myšlienkach liberalizmu sa objavili snahy o zjednotene Nemcov do jedného štátneho celku. Na jar 1848 sa vo Frankfurte nad Mohanom zišiel Vorparlament (predparlament), ktorý mal za úlohu vypracovať ústavu budúcej nemeckej monarchie. V nej malo byť zakotvené, že moc panovníka bude kontrolovať parlament. Frankfurtský Vorparlament vypracoval ústavu, podľa ktorej mali mať volebné právo všetci muži. Panovníkom sa mal stať pruský kráľ Friedrich Wilhelm IV. Ten však odmietal prijať korunu z rúk revolucionárov. Podobne zareagovali aj ostatní nemeckí vládcovia, ktorí nechceli vládnuť z vôle ľudu.

Habsburská monarchia
Situácia v habsburskej monarchii bola veľmi zložitá. Dôvodom bola národnostná nejednotnosť ríše - žilo v nej slovanské, nemecké, maďarské a rumunské obyvateľstvo. Napriek viacerým spoločným záujmom sa cesty všetkých štyroch veľkých národnostných celkov uberali rozdielnymi cestami. Maďari žiadali rovnocenné postavenie s rakúskou časťou monarchie a usilovali sa prebudovať Uhorsko na jednonárodný maďarský štát. Ich požiadavky oslabovali celistvosť monarchie a pre rakúskych Habsburgovcov boli neprijateľné. O svoje práva sa hlásili príslušníci iných slovanských národov (Slováci, Česi, Chorváti, Poliaci, Slovinci, Rusíni, Ukrajinci). Mnohí Slovania sympatizovali s myšlienkami panslavizmu a politicky sa orientovali na Rusko. Sympatie k Rusku prejavili na Slovanskom zjazde v júli 1848 v Prahe. Revolúcia v habsburskej monarchii vypukla v marci 1848. Panovník František Jozef I. pod hrozbou zániku monarchie a v duchu dohôd Svätejaliancie za pomoci ruského cára roku 1849 porazil maďarskú revolučnú armádu. Rakúšania si udržali vplyv aj v severnom Taliansku.