Nové zbrane v prvej svetovej vojne

Prvá svetová vojna (1914 - 1918) dosiahla nepoznaných rozmerov, demonštrovala hrôzy modernej techniky zapojenej do stratégie ničenia. Nasadenie nových zbraní - tankov, lietadiel a hlavne chemických bojových látok - otravného plynu - si vyžiadalo životy miliónov ľudí.
Vojenskí lekári, ktorí sa vybrali do talianskych zákopov na alpskom fronte, videli hrozné výjavy. Pod celtami, pri hre v kocky, pri holení alebo uprostred prerušenej debaty sedeli vojaci - ibaže mŕtvi. Jedného dokonca našli s kartami v rukách. Mal na tvári výraz, akoby ho prekvapilo, že má takú dobrú kartu. Lenže to, čo vojaka prekvapilo, bola smrť.
xylyl bromid- Vžilo sa, že bojový plyn použili ako prví Nemci, boli to však Francúzi hneď na začiatku prvej svetovej vojny. V auguste 1914 vystrelili smerom na nemecké zákopy slzný plyn xylyl bromid. Nemci urobili prvý experiment pri Neuve Chapelle až v októbri 1914, keď ostreľovali Francúzov delostreleckými granátmi s obsahom dráždivého plynu, ktorý vyvolával dusivý kašeľ a kŕče. O tri mesiace neskôr, v posledný januárový deň 1915, použili po prvý raz slzný plyn na východnom fronte pri ruskom Bolimove. Neúspešne, Rusov ako zvyčajne ochránila tuhá zima. Plyn v tekutej forme vystrelili v delostreleckých nábojoch, lenže v prudkom mraze sa nechcel odpariť.
chlór. - Prvým plynom použitým v boji, ktorý možno označiť naozaj ako bojový, bol chlór. Pretože 22. apríla 1915 ho Nemci rozptýlili pri známom frontovom výbežku neďaleko belgického mesta Ypres, všeobecne známy sa stal ako yperit.
Stačilo nadýchnutie a jed zničil dýchacie ústroje vojakov, vyvolali dusenie a zničujúci kašeľ. Na tele i v telesných dutinách sa utvorili boľavé pľuzgiere, zakrátko prišla zdĺhavá agónia, každý zasiahnutý bol vyradený z boja. Prepukla panika a tí, čo vládali sa dali na bezhlavý útek.
„plynové zariadenia“-Briti boli prví, čo vytvorili špecializované „plynové stotiny“, ktorými sa pripravovali na plynový útok. Všetko v režime prísneho utajovania, slovo plyn sa medzi vojakmi nesmelo pod hrozbou prísneho trestu ani vysloviť. O nádržiach s plynom sa hovorilo ako o „zariadeniach“. Takýchto zariadení, valcov naplnených chlórom, rozmiestnili 24.9.1915 pozdĺž línie frontu neďaleko Loos štyristo. Skoro ráno na nich striedavo otvárali ventily, počasie im však neprialo. Vietor sa stále menil, nakoniec sa obrátil. V to ráno bolo viac obetí na strane Britov ako medzi Nemcami. V priebehu roka sa podobné nehody stali všetkým trom armádam, Britom, Francúzom aj Nemcom.
obranu proti plynom Pomerne skoro, vlastne hneď pri Ypres, sa začalo myslieť aj na obranu proti plynom. Medzi vojakov rozdali stotisíc narýchlo vyrobených chumáčov vaty napustených bikarbonátovým roztokom. V roku 1918 už bola protiplynová výbava na úrovni, vojaci povinne nosili pri sebe plynové masky s filtrom z drevného uhlia, ktoré boli celkom účinné, ibaže sa v nich nedalo dlho vydržať.
fosgén No prišla zbraň účinnejšia ako chlór. Stal sa ňou fosgén, pretože bol ešte zákernejší. Postihnutého ani veľmi nerozkašľal, takže ten pokojnejšie dýchal a inhaloval viac plynu. Vojak bol ďalších 48 hodín zdanlivo v poriadku, smrť prišla až potom.
koktejly Začali sa vyrábať zmesi, akési koktejly. Medzi prvé patria white star - biela hviezda, zmes fosgénu a chlóru, v ktorej chlór, ktorý sa ľahšie odparuje, sa stal nosičom druhej prímesi. Začali sa produkovať nové druhy, napríklad bróm, chloropikrín, francúzska armáda občas nasadila to, čomu dnes hovoríme nervový plyn - kyanovodík. Najrozšírenejšie však ostávali yperit a fosgén, najväčším užívateľom plynu v prvej svetovej vojne sa stali Nemci, ktorí ho rozprášili asi 68 000 ton. Francúzi nasadili asi polovicu, Angličania 25 000 ton.
kľúčové víťazstvo Generáli však zistili, že plyn nikdy nerozhodol o kľúčovom víťazstve. Jeho účinnosť sa stávala menšou, lebo sa zväčšovali skúsenosti vojakov s plynovými útokmi a ich ochranné vybavenie. Len čo prestal fungovať moment prekvapenia, zmenšil sa aj počet úmrtí po zásahu plynom. Faktom ostáva, že aj čiastočne zasiahnutým sa po prepustení z frontu zásadne zhoršil spôsob života, ťažko si hľadali zamestnanie, trpeli následkami osudového nádychu do smrti.
Jedným z tých, ktorí sa v zákopoch prvej svetovej vojny nadýchli otravnej látky, bol aj mladý Adolf Hitler. V roku 1918 čiastočne oslepol a jeho zdravotné postihnutie poriadne zasiahlo jeho duševnú rovnováhu. Predpokladá sa, že mohlo ovplyvniť to, že Nemci počas druhej svetovej vojny na frontoch po bojovom plyne nesiahli, hoci ho mali určite k dispozícii v mnohých podobách. V plynových komorách, pri vyhladzovaní Židov, sa ho však použiť nezdráhali.