• Dekrét č. 27/1945 Zb.

§ 1 uvedeného dekrétu definuje vnútorné osídlenie, ktoré podľa tohto dekrétu predstavuje, súbor opatrení, ktorými sa podľa zvláštnych predpisov o tom vydaných má dosiahnuť navráteniu všetkých oblastí Československej republiky pôvodnému slovanskému živlu. § 2: „Bod (1) k jednotnému riadeniu a usmerňovaniu vnútorného osídlenia sa zriaďujú osídlovacie úrady so sídlom v Prahe pre oblasť Českej zemi a Moravskoslezskej zemi a osídlovací ústredného vedenia ústrednej komisie pre vnútorné osídlenie (ďalej len ústredná komisia).
Bod (2) vecná pôsobnosť jednotlivých ministerstiev a iných ústredných úradov v obore vnútorného osídlenia, stanovené zvláštnymi predpismi, zostáva nedotknutá; vykonáva sa však v súlade so smernicami ústrednej komisie a osídlovacích úradov.“

• Dekrét č. 28/1945 Zb.

§ 1 Pôdohospodársky majetok, skonfiškovaný podľa dekrétu prezidenta republiky zo dňa 21. júna 1945, č. 12 Zb., o konfiškácii a urýchlenému rozdeleniu pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa, a náležiacich do Národného pozemkového fondu, sa osídlia, pokiaľ sa nerozdelí v zmysle dekrétu o konfiškácií, predelením pôdy oprávneným uchádzačom (§2) z krajov, v ktorých je nedostatok pôdy alebo v ktorých sú pre pôdohospodárstvo nepriaznivé podmienky.

§ 2 O prídel pôdy v rámci osídlenia môže žiadať príslušník českého, slovenského alebo iného slovanského národa, štátne a národne spoľahlivý, a to:
a) deputátnik a pôdohospodársky robotník;
b) pôdohospodár s doterajšou výmerou pôdohospodárskej pôdy do 13 ha, pokiaľ túto pôdu aj s príslušnými budovami odovzdá Národnému pozemkovému fondu; s ostatným majetkom môže naložiť voľne;
c) členovia rodiny pôdohospodára podľa písmena b), pokiaľ sú výkonnými pôdohospodármi a dosiahli vek 18 rokov;
d) výrobné pôdohospodárske družstvo, utvorené z oprávnených žiadateľov, uvedených pod písmenom a), b) alebo c);
e) obce, okresy a štát pre verejné účely;
f) iní než pod písmenom a) uvedení robotníci, verejní a súkromní zamestnanci, malo živnostníci a sociálne slabí príslušníci slobodných povolaní pre stavbu vlastného domu alebo na zriadenie záhrady, do výmery 0,5 ha.

§ 3 Prednostné právo na prídel pôdy podľa tohto dekrétu majú oprávnení uchádzači, ktorí sa vyznamenali a zaslúžili v národne-oslobodzovacom boji, najmä vojaci a partizáni, bývalí politickí väzni a deportovaní, ktorých rodinní príslušníci a zákonní dediči, ako aj roľníci, poškodení vojnou. Predpoklady prednostného práva na prídel už doteraz riadne preukázali.“

• Ústavný dekrét č. 33/1945 Zb.

Ústavný dekrét prezidenta republiky č. 33/1945 Zb. upravoval československé štátne občianstvo osôb nemeckej a maďarskej národnosti. § 1 „československí štátni občania nemeckej alebo maďarskej národnosti, ktorí podľa predpisu cudzej okupačnej moci nadobudli nemeckú alebo maďarskú štátnu príslušnosť, stratili dňom získania takejto štátnej príslušností československé štátne občianstvo. Ostatní československí štátni občania nemeckej alebo maďarskej národnosti strácajú československé štátne občianstvo dňom, kedy tento dekrét nadobúda účinnosť. Tento dekrét na nevzťahuje na Nemcov a Maďarov, ktorí sa v dobe zvýšeného ohrozenia republiky (§18 dekrétu prezidenta republiky zo dňa 19. júna 1945, č. 16 Zb., o potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich pomáhačov a o mimoriadnych ľudových súdoch) prihlásili v úradnom hlásení za Čechov alebo Slovákov. Češi, Slováci a príslušníci iných slovanských národov, ktorí sa v tejto dobe prihlásili za Nemcov alebo Maďarov, alebo ak boli zreteľným nátlakom alebo zvláštnymi okolnosťami donútení, neposudzujú sa podľa tohto dekrétu ako Nemci alebo Maďari, ak schváli krajský národný výbor osvedčenie o národnej spoľahlivosti, ktoré vydá príslušný okresný národný výbor (okresná správna komisia) po preskúmaní uvedených skutočností.

• Dekrét č. 71/1945 Zb.

Dekrét č. 71/1945 Dekret presidenta o pracovní povinnosti osob, ktoré pozbyly československého státního občanství. Tento dekrét sme uviedli len preto, že je zaradený medzi najdiskutovanejšie dekréty vydané Edvardom Benešom. Podľa dostupných informácií bol dekrét vydaný 19. septembra 1945 a jeho účinnosť bola ukončená 1. januára 1966. Podľa názvu dekrétu je zrejmé, že sa jedná o podstatný dekrét, ktorý, ako aj predchádzajúce spomenuté, určitým spôsobom mali za úlohu diskriminovať a eliminovať osoby inej národnosti ako českej alebo slovenskej.

• Dekrét č. 88/1945 Zb.

Uvedený dekrét č. 88/1945 Zb. sa vzťahuje na predchádzajúci dekrét č. 71/1945 Zb. a dopĺňa jeho znenie. Účinnosť nadobudol dňa 1. októbra 1945 a ukončený bol 1. januára 1966.

Skoro v každom jednom z uvedených dekrétov sa spomína § 18 ohrozenie republiky, ktoré je definované ako „dobou zvýšeného ohrozenia republiky sa rozumie doba od 21. mája 1938 do dňa, ktorý bude určený vládnym nariadením.
Z právneho hľadiska však Benešove dekréty neuplatňovali princípy kolektívnej viny, pretože obsahovali ustanovenia, ktoré vymedzovali okruhy osôb, ktorým bolo zachované československé štátne občianstvo. Ďalej stanovili, že príslušníci nemeckej a maďarskej menšiny, ktorí preukázali, že počas nacistickej okupácie, zostali verní Československej republike, nikdy sa neprevinili proti českému a slovenskému národu a buď sa zúčastnili boja za oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom, boli oslobodení od dopadov Benešových dekrétov. Tzn., že ich nepostihla konfiškácia majetku a bolo im zachované československé štátne občianstvo. Prax však bola iná, a tieto ustanovenia neboli vždy rešpektované a často dochádzalo k ich porušovaniu.
Väčšina vyhostených československých Nemcov, sa usídlila v Bavorsku, pozdĺž hranice s Československou republikou a v Rakúsku. Podľa dostupných odhadov, bolo po druhej svetovej vojne, vyhnaných cca 400.000 sudetských Nemcov. Maďarská menšina po dlhých medzinárodných vyjednávania, kde sa Maďarsko silno angažovalo, nebola nútená k opusteniu československého štátu, lebo v rokovaniach maďarskej a československej delegácie, uskutočnenej dňa 25. júla 1948 v Bratislave, bola podpísaná dohoda, podľa ktorej mali byť, občanom maďarskej národnosti, poskytnuté všetky práva ako Slovákom, čiže vrátenie štátneho občianstva a zrušenie konfiškačných opatrení. Toto rozhodnutie bolo pre Československú republiku podporené aj argumentmi, že svet je rozdelený do dvoch blokov, pričom Maďarsko patrilo k tomu istému bloku ako Československá republika. Nastúpila teda na rovnakú cestu k socializmu a v nej už neexistovali snahy o revíziu obyvateľstva a majetku. Maďarskej menšine boli navrátené občianske práva v dobe, kedy tieto práva začali byť masívne porušované a obmedzované vo vzťahu ku všetkému obyvateľstvu vtedajšej Československej republiky.
V súvislosti s dekrétmi prezidenta Beneša sa na Slovensku s nariadeniami Spolkovej nemeckej republiky, jedným dychom hovorí o Nemcoch a Maďaroch. Z hľadiska genézy a vývinu tejto problematiky vo vojnových rokoch bola však téma osudu Maďarov v povojnovej Československej republike sekundárna, aby odpútala pozornosť od témy riešenia nemeckej otázky. Počas Slovenského národného povstania, roku 1944, sa predstavitelia odboja na Slovensku nezaoberali otázkou odsunu nemeckého a maďarského obyvateľstva a Slovenská národná rada, pôsobiaca v oslobodených Košiciach, neuvažovala o odsune maďarského obyvateľstva ani začiatkom roka 1945. Zásadný zvrat na Slovensku v tejto veci priniesli moskovské rokovania obidvoch exilových reprezentácií a následne košický vláadny program z 5. apríla 1945. Slovenskí politici, pôsobiaci v krajine, nepatrili teda k iniciátorom „konečného vyriešenia“ maďarskej a vlastne aj nemeckej otázky na Slovensku. Uvedená skutočnosť však neznamenala, že sa do finálneho riešenia nechceli zapojiť. Priam naopak, po prijatí vládneho programu ich iniciatíva stúpla a tento fakt zachytávajú aj zachované dokumenty, ako napríklad návrh ministra Vavra Šrobára na odsun Maďarov zo Slovenska alebo veľmi aktívne konanie štátneho tajomníka Vladimíra Clementisa, či vládneho zmocnenca v tejto veci, Daniela Okáliho.