1.1.3 Kritika Benešových dekrétov
Odporci Benešových dekrétov mali a stále majú ku svojmu postoju rôzne motívy. Prirodzenými kritikmi Benešových dekrétov sa stali osoby, na ktorých osobne alebo na ich príbuzných bolo po druhej svetovej vojne spáchané bezprávie a patrili k odsunutým sudetským Nemcom. Ďalej sa k odporcom priraďovali členovia krajanských spolkov a združení, ktoré hájili práva odsunutých Nemcov. Okrem toho viedli právne pohnútky niektorých politikov ku kritike, lebo považovali Benešove dekréty za nezlučiteľné s medzinárodným právom a právom Európskej únie. Niektorí kritici ju označovali za prekážku, ktorá bráni Českej republike splniť kodanské kritériá, ktoré sú vyžadované Európskou úniou pre kandidátske štáty už od roku 1993. Konkrétne Českej republike bolo vytýkané, že nespĺňa politické kritéria, ktoré zahrňujú zaistenie právneho štátu, demokracie a ochrany menšín kandidátskeho štátu.
Množstvo zahraničných politikov angažovaných v spore o Benešove dekréty sa odvolávalo na túžbu uzatvoriť a prekonať historické spory. Je však otázkou, do akej miery boli tieto deklarácie pravdivé, lebo niektorých politikov sa tieto dekréty v minulosti dotýkali a iné sa vyprofilovali a iní si na nich vystavali svoju kariéru. Príkladom môže byť Rakúšanka Ursula Stenzelová, ktorá si vybudovala svoju kariéru na prístupe Českej republiky k Európskej únie a témach Temelín a Benešove dekréty. Aj napriek tomu, že bola spolupredsedkyňou Parlamentného výboru pridruženia Českej republiky k Európskej únii, nemala o týchto témach hlboké znalosti. Svoju neznalosť však dokázala zakryť emotívnymi výstupmi, keď vo svojich prejavoch hovorila o vyhnaní sudetských Nemcov a pritom mala slzy v očiach.
Kritici Benešových dekrétov si uvedomujú, že úplná náprava historických krívd je nemožná, ale žiadajú, aby sa Česká republika vyrovnala so svojou minulosťou, do ktorej patrí aj vyhnanie sudetských Nemcov. Očakávajú od Českej republiky napravenie alebo aspoň zmiernenie následkov svojich činov a zabránenie ich opakovaniu.
1.1.4 Európska únia a Benešove dekréty
Pred zahájením vyjednávacieho procesu o vstupe Českej republiky k Európskej únii, Česká republika deklarovala, že nemá problémy so susednými štátmi a prezentovala túto skutočnosť ako ojedinelú vo svojom regióne. Tento stav však netrval dlho, pretože najvyhrotenejší spor viedla Česká republika kvôli svojej jadrovej elektrárni Temelín a Benešovým dekrétom. Napríklad Rakúsko preferovalo vyjednávanie o Benešových dekrétoch na pôde Európskej únie, lebo malo tak silnejšie nástroje nátlaku voči Českej republike, ako by mala len proti elektrárni Temelín. Tento spor však zabrzdil vyjednávanie Českej republiky k vstupu do Európskej únie, pretože na pôde Európskeho parlamentu sa v diskusiách rakúsky a nemeckí poslanci rozohnili a to dospelo až k tomu, že nebolo možné tento spor riešiť len na bilaterálnej úrovni. Veľkú úlohu tu zohrala Európska komisia a komisár pre rozšifrovanie Günter Verheugen.
Vyjednávací tím Českej republiky bol od začiatku rokovaní o prístupe Českej republiky do Európskej únie presvedčený, že otázka Benešových dekrétov do tohto vyjednávacieho procesu nepatrí a že nebude teda prekážkou k začleneniu. Na strane Európskej únie však tento postoj taký jednoznačný nebol. Politickí predstavitelia Českej republiky tušili, že by Rakúsko a Nemeckom mohli vyvolať nové diskusie o Benešových dekrétoch v rámci prístupových rokovaní, ale najviac prekvapila dôležitosť naliehania Rakúska a Nemecka. Na základe týchto informácií nebolo ťažké zablokovať prístupové rozhovory.
Hlavná diskusia o Benešových dekrétoch na úrovni Európskej únie vypukla v roku 2002 a nebola vyvolaná Rakúskom ani Nemeckom, ale nečakane Maďarskom. Bez akýchkoľvek bilaterálnych rokovaní s Českou republikou, na ňu vo februári 2002 kvôli Benešovým dekrétom, slovne zaútočil vtedajší maďarský premiér Viktor Orbán v Európskom parlamente vyhlásením: „Európske právo sa bude vzťahovať rovnako na všetky kandidátske krajiny – a Benešove dekrétu nie sú v súlade s európskym právom. Preto je pre mňa veľmi problematické si predstaviť, že by sa k Európskej únii mohla pripojiť krajina, ktorá disponuje takýmito zvláštnymi zákonmi, ktoré sa výrazne líšili o legislatívy únie.“ Orbánov prejav rozpútal vášnivé diskusie o Benešových dekrétoch, ktoré Jürgen Schröder podporil, keď nastolil argument, že Benešove dekrétu nie sú zlučiteľné s kodanskými kritériami.
Kvôli týmto diskusiám boli vypracované dve štúdie, jedna na žiadosť Európskeho parlamentu a druhá expertnou skupinou Európskej komisie. Obidve štúdie sa zhodli, že Benešove dekréty z pohľadu práva Európskej únie nepredstavujú prekážku vstupu Českej republiky do Európskej únie, lebo nie sú nezlučiteľné s právom Európskej únie. Po uvedených vypracovaných štúdiách mala česká vláda urobiť prehlásenie, v súvislosti s ukončením vstupných rozhovorov, kde by vyhlásila svoje európske ambície, túžby a ľútosť nad minulými udalosťami. Bohužiaľ sa tak nestalo. Toto požadované gesto urobil až v roku 2003 prezident Václav Klaus, ktorý vyjadril ľútosť nad „neprijateľnými činmi“ , ktoré boli spáchané počas okupácie Československa Hitlerovými vojskami.
1.1.5 Lisabonská zmluva a Benešove dekréty
Ako sme už spomenuli v kapitole I. Lisabonská zmluva (celým názvom Lisabonská zmluva pozmeňujúca Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskej únie) predstavuje poslednú revíziu primárneho práva Európskej únie. Bola podpísaná 13. decembra 2007 v Lisabone a vstúpila do platnosti 1. decembra 2009. Charta základných práv Európskej únie, ktorá mala do prijatia Lisabonskej zmluvy charakter nezáväznej deklarácie, sa formou odkazu v Lisabonskej zmluve stala súčasťou primárneho práva. Ratifikácia Lisabonskej zmluvy, sa teda Charta základných práv Európskej únie stala právne záväznou a získala priamy účinok.
A práve táto charta sa stala predmetom pre obavy českého prezidenta Václava Klausa z obnovenia rakúskych i nemeckých požiadaviek, ktoré sa vzťahujú na Benešove dekréty. Pretože prijatím Lisaboskej zmluvy by mohlo dôjsť k prelomeniu aj legislatívy a zapríčiniť tak vlnu reštitučných nárokov zo strany bývalých sudetských Nemcov. Dňa 9. októbra 2009 vzniesol Václav Klaus požiadavku adresovanú Európskej únii, aby Česká republika podobne ako Poľsko a Veľká Británia dostala výnimku z Listiny základných práv Európskej únie:
„Nedílnou součástí Lisabonské smlouvy je Charta základních práv Evropské unie. Na jejím základě bude lucemburský Soudní dvůr EU posuzovat, zda jsou právní předpisy, zvyklosti a postupy používané v členských zemích v souladu s touto Listinou. To umožní obcházet české soudy a uplatňovat např. majetkové požadavky osob vysídlených po II. světové válce přímo u Soudního dvora EU. Listina dokonce umožňuje přezkoumávat již platná rozhodnutí českých soudů. Minulá česká vláda této – pro Českou republiku životně důležité – otázce nevěnovala dostatečnou pozornost a nevyjednala pro Českou republiku z této Listiny takovou výjimku, jakou si vyjednalo Polsko a Velká Británie. Pro práva stanovená v Listině budou v těchto dvou zemích nadále platit jejich vlastní zákony a budou o nich např. v Polsku i nadále rozhodovat polské soudy. Před ratifikací si Česká republika musí alespoň dodatečně vyjednat obdobnou výjimku. Tím nám bude dána garance, že Lisabonská smlouva nemůže vést k prolomení tzv. Benešových dekretů. Myslím, že se tato výjimka dá rychle vyřešit.“
Napriek zneniu, ktoré je uvedené v Hlave VII Všeobecné ustanovenia upravujúce výklad a uplatňovanie Charty, Článku 51 s názvom „Rozsah pôsobnosti“, bod 2., kde sa hovorí, že: „Táto charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva Únie nad rámec právomocí Únie, ani nezakladá žiadnu novú právomoc ani úlohu pre Úniu, ani nemení právomoci a úlohy vymedzené v zmluvách.“ Tento článok má právnu dôsledky pre Českú republiku, lebo od ratifikácie Lisabonskej zmluvy a s ňou aj Listiny základných práv Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie alebo súd členského štátu možnosť vyjadriť, že vnútroštátne právo nie je v súlade so základnými právami, ktoré Charta potvrdzuje. Do jej ratifikácie takúto možnosť Súdny dvor Európskej únie ani vnútroštátne súdy nemali.
Väčšina českých právnikov a odborníkov sa zhodla, že obavy sú zbytočné, pretože normy Európskej únie sa týkajú fungovania Českej republiky až po jej vstupe do Európskej únie, čiže od 1. mája 2004. Aj poslanecká snemovňa Českej republiky však pri schvaľovaní textu Lisabonskej zmluvy, vyjadrila obavy, že by Benešove dekréty mohli byť „prevalcované“ Chartou základných práv Európskej únie. Českí politici však, na pôde Európskej únie, presadili uznesenie, ktoré bolo včlenené do záverov Európskej rady. V uvedenom zápise sa píše: „Snemovňa prehlasuje, že právny status, ktorý je priznaný Charte základných práv a slobôd Európskej únie, zaisťuje, že táto zmluva nemôže spochybniť právne a majetkov vzťahy vyplývajúce z československého zákonodarstva, najmä z rokov 1940 až 1946.“ Z uvedeného vyplýva, že požiadavke prezidenta Českej republiky Václava Klausa, bolo vyhovené. Václav Klaus však naďalej podmieňoval podpísanie Lisabonskej zmluvy poskytnutím výnimky pre Českú republiku, lebo sa mu politické deklarácie zdali nedostatočné a požadoval preto právnu garanciu v podobe výnimky z Charty základných práv Európskej únie.
Európska únia vyhovela Českej republike dňa 29. októbra 2009 a prisľúbila jej výnimku. Nakoľko však výnimka musí byť schválená všetkými národnými parlamentmi, čiže 27 členskými štátmi Európskej únie, aby výnimka bola platná, čo je veľmi náročný a zdĺhavý proces, bola táto výnimka dojednaná len ústne v rámci Európskej únie a do dnešného dňa nebola zmluvne zakotvená. Bolo tiež dojednané, že ako náhle pristúpi ďalší štát, ktorým je najbližšie Chorvátsko, bude výnimka pripojená k prístupovej zmluve. Avšak od roku 2007 nepristúpila zatiaľ žiadna krajina a Chorvátsko je tak na čakacej listine už niekoľko rokov. Keďže nie je výnimka právne zachytená, dá sa povedať, že neplatí.
Vyššie uvedený fakt ponúka však niekoľko právnických interpretácií, ktoré dávajú priestor pre špekulácie, akým spôsobom bude výnimka pre Českú republiku schválená a právne ošetrená. Čo by mohlo naopak spomaliť schvaľovanie naopak priamo v parlamente Českej republiky.
V septembri 2012 doručilo Maďarsko petíciu Európskemu parlamentu, ktorá znovu otvorila problematiku Benešových dekrétov, Slovenska a Maďarska. Slovenská diplomacia reagovala na túto maďarskú petíciu konštatovaním, že otázka Benešových dekrétov býva otváraná na pôde Európskeho parlamentu pravidelne z rôznych politických motívov jeho niektorými členmi. Po preskúmaní Európskym parlamentom, býva téma následne uzatváraná konštatovaním Európskej komisie, že ide o historické akty prijaté orgánmi bývalého Československa pred pristúpením k Európskej únii bez pretrvávajúcich právnych účinkov, ktoré by boli v rozpore s právom Európskej únie. Rovnaké stanovisko poskytla Európska komisia aj v rámci zasadania výboru pre petície.
Tak ako v Českej republike, ani na Slovensku účinnosť Benešových dekrétov nezasahuje do súčasného právneho poriadku a neaplikujú sa žiadne právne vzťahy. Preto slovenskí politici nevidia dôvod na opätovné otváranie tejto problematiky. V prípade, že si to Európska únia vyžiada, je Slovensko ochotné a pripravené, v rámci princípu lojálnej spolupráce, poskytnúť príslušné informácie o Benešových dekrétoch. Dňa 19. septembra 2007 bolo v slovenskom parlamente prijaté Uznesenie vlády Slovenskej republiky, ktoré bolo podporené väčšinou poslancov s výnimkou zástupcov Strany maďarskej koalície a v ktorom bol jasne odsúdený princíp kolektívnej viny. Neskôr na rokovaní Európskeho parlamentu bolo poukázané na to, že Európska únia vznikla neskôr ako dekréty, čo znamená, že ich nemožno posudzovať podľa súčasného európskeho práva, a týmto bola vyjadrená aj podpora Slovenskej republiky v tejto problematike zo strany Európskej komisie.
