1.1 ČESKÁ REPUBLIKA - BENEŠOVE DEKRÉTY
Téma Benešových dekrétov vyvolávala ešte pred niekoľkými rokmi ostrú diskusiu. Prezidentským dekrétom bola venovaná nejedná štúdia, monografia a nespočetné množstvo novinových príspevkov. Podrobne boli popísané okolnosti ich vzniku aj ich dôsledky. Mnoho z nich je popísaných v súčasnom českom právnom poriadku.
Najväčšia diskusia o Benešových dekrétoch prebehla pred vstupom Českej republiky do Európskej únie v Európskom parlamente a v Poslaneckej snemovni českého Parlamentu.
1.1.1 Historický pohľad
Rok 1945 bol pre české a slovenské obyvateľstvo prevratný. Po oslobodení z nacistickej okupácie sa chopila moci vláda Národnej fronty na čele s prezidentom Eduardom Benešom a začala obnovovať československý štát. Prezident Beneš považoval za prirodzené potrestať všetkých domácich zradcov a netolerovanie blízkosti hraníc Nemecka od Prahy vo vzdialenosti 60 km. Podľa jeho názoru boli Nemci vinní a zavinili rozpad Československa, okupovali české územie, a preto za to museli byť potrestaní. Prezident Beneš preto považoval za potrebné zbaviť československý štát najmenej dvoch miliónov Nemcov, čo predstavovalo počet celej nemeckej menšiny v vtedajšom Československu. Zároveň požadoval, aby majetok vysídlených Nemcov prešiel na československú vládu. Konfiškácia nemeckého majetku a transfer Nemcov mal predznamenať počiatok „českej“ nacionalizácie, teda konfiškácia veľkých majetkov vo vlastníctve českých občanov a zahájenie veľkého sociálneho prevratu v celom Československu. V súvislosti s týmito názormi vydal Beneš prehlásenie: „Bude to nacionální revoluce, spojená se sociální revolucí.“ Českí komunisti sa stali prívržencami Benešovho plánu národno-socialistickej revolúcie, lebo Stali Beneša v týchto činoch podporí a očakávalo sa, že tento projekt získa v Československu značnú podporu .
Legislatívnym základom tohto povojnového revolučného diania sa stali práve dekréty prezidenta republiky, ktoré vydával československý prezident Eduard Beneš v rokoch 1940 – 1945, čiastočne aj behom svojho pobytu v emigrácii vo Veľkej Británii behom druhej svetovej vojny. Celkové množstvo vydaných dekrétov bolo 142, z čoho bolo 98 vydaných už počas oslobodeného československého územia. Týkali sa napríklad ústavných orgánov Československej republiky, pôsobnosti štátnej správy, vzniku nových vysokých škôl, zaistenia obnovy národného hospodárstva a štátnych financií. Len asi 20 dekrétov obsahovalo normy politickej, mocenskej alebo právnej povahy. Najviac pozornosti vyvolávali a dodnes vyvolávajú znárodňovacie dekréty a dekréty, ktoré riešili osudy nemeckej a maďarskej menšiny v Československu. Práve posledné menované sú predmetom sporu o platnosti týchto tzv. Benešových dekrétov.
Benešove dekréty čiastočne vychádzali z Košického vládneho programu, vypracovaného v moskovskom exile, v ktorom československá vláda 5. apríla 1945 vyhlásila, že Československo je národným štátom Čechov a Slovákov. O národnostných menšinách pojednával VIII. bod tohto vládneho programu, v ktorom bola po prvýkrát okrem nemeckej menšiny, obvinená z „vyhladzovacieho ťaženia proti českému a slovenskému národu“ aj maďarská menšina.
Benešove dekréty sa dotýkali otázok štátneho občianstva a osudu majetku osôb nemeckej a maďarskej národnosti. Ale dekrét prezidenta republiky Beneša, ktorý by z hľadiska československého práva nariaďoval odsun nemeckej a maďarskej menšiny z Československa, vydaný nikdy nebol. Tento odsun bol otázkou medzinárodno-právnej a medzinárodno-politickej a prebiehal na základe článku XII. tzv. Postupimskej konferencie a rozhodnutia Spojeneckej kontrolnej rady v Nemecku z 20. novembra 1945.
Česká republika nikdy nechcela zrušiť Benešove dekréty. K tomuto postoju ju viedli právne a patriotické dôvody. Z právneho hľadiska pre Českú republiku, by zrušenie Benešových dekrétov znamenalo značné spochybnenie momentálnych vlastníckych vzťahov, narušenie právnej istoty a destabilizácia českého právneho systému. Rovnakú váhu, pre Českú republiku, majú aj patriotické dôvody, pretože si Česká republika nechce nechať diktovať čokoľvek, čo sa týka druhej svetovej vojny, od Rakúska alebo Nemecka.
Česká republika sa tiež odvoláva na Ústavný súd Českej republiky, ktorý sa v 90.-tych rokoch, opakovane zaoberal problematikou Benešových dekrétov, v súvislosti s množstvom reštitučných káuz. Avšak jeho rozhodnutie nikdy nebolo, že dekréty sú protiústavné. Okrem iného, podľa Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, Česká republika aplikáciou Benešových dekrétov neporušila svoje medzinárodnoprávne záväzky v oblasti ľudských práv.
1.1.2 Najdiskutabilnejšie dekréty
Množstvo slovenských a českých odborníkov považuje požiadavky na zrušenie Benešových dekrétov za neopodstatnené. Ich argumentácia spočíva v tom, že množstvo dekrétov už stratili svoj význam, resp. boli novelizované a upravené novými právnymi normami. Najviac emócií a polemiky vyvoláva zopár pôvodných dekrétov, ktorými sa upravovalo povojnové postavenie nemeckej a maďarskej menšiny vo vtedajšom Československu.
V prípade posudzovania jednotlivých dekrétov je nutné si uvedomiť, že niektoré z nich neplatia, že nemajú žiadne právne účinky. Ale niektoré dekréty si svoje účinky udržujú, i keď je otázne či v súčasnosti môžu ešte vytvoriť nové právne vzťahy, t.j. či majú konštitutívny charakter. Aj v súčasnosti sa však vyskytujú prípady, na základe ktorých súdy vo svojej aplikačnej praxi rozhodujú na základe Benešových dekrétov (najmä pokiaľ ide o reštitučné otázky). Jedná sa najmä o tieto dekréty:
a) 5/1945 Zb. Dekret prezidenta o neplatnosti některých majetkově - právních jednání z doby nesvobody a o národní správě majetkových hodnot Němců, Maďarů, zrádců a kolaborantů a některých organizací a ústavů;
b) 12/1945 Zb. Dekret prezidenta o konfiskaci a urychleném rozdělení zemědělského majetku Němců, Maďarů, jakož i zrádců a nepřátel českého a slovenského národa;
c) 16/1945 Zb. Dekret prezidenta o potrestání nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů a o mimořádných lidových soudech;
d) 27/1945 Zb. Dekret prezidenta o jednotném řízení vnitřního osídlení (zrušený zákonom č. 18/1950 Zb.);
e) 28/1945 Zb. Dekret prezidenta o osídlení zemědělské půdy Němců, Maďarů a jiných nepřátel státu českými, slovenskými a jinými slovanskými zemědělci;
f) 33/1945 Zb. Ústavní dekret prezidenta o úpravě československého státního občanství osob národnosti německé a maďarské;
g) 71/1945 Zb. Dekret prezidenta o pracovní povinnosti osob, které pozbyly československého státního občanství (zrušený zákonom č. 65/1965 Zb.);
h) 88/1945 Zb. Dekret prezidenta o všeobecné pracovní povinnosti (zrušený zákonom č. 65/1965 Zb.);
i) 108/1945 Zb. Dekret prezidenta o konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech národní obnovy.
Je to dekrét, ktorý sa týka konfiškácie „nepriateľského“ majetku. Opatrenie, ktoré bolo zavedené dekrétom č. 5/1945 Zb. z 3. júna 1945, určovalo, že „akékoľvek majetkové prevody a akékoľvek majetkovo-právne konania, ak sa týkajú majetku hnuteľného či nehnuteľného, verejného či súkromného, sú neplatné, pokiaľ boli uzavreté po 29. septembri 1938 pod tlakom okupácie alebo národnej, rasovej alebo etnickej perzekúcie“ . Súbežne s týmto opatrením bola vydaná národná správa, ktorá dovoľovala vyvlastnenie majetku osôb štátne nespoľahlivých, čiže majetok obyvateľov nemeckej a maďarskej národnosti.
Následne na tento dekrét nadviazal dekrét č. 108/1945 zo dňa 25. októbra 1945, ktorý pojednával o konfiškácii nepriateľského majetku a vytvorení Fondu národnej obnovy. Proces konfiškácie bol definovaný ako: „Konfiškuje sa bez náhrady – pokiaľ sa tak už nestalo – pre Československú republiku majetok hnuteľný aj nehnuteľný, najmä majetkové práva (akými sú pohľadávky, cenné papiere, vklady, práva na nehmotný majetok), ktorý ku dňu faktického skončenia nemeckej a maďarskej okupácie bol alebo ešte je vo vlastníctve 1. Nemeckej ríše, Maďarského Kráľovstva, osôb verejného práva podľa nemeckého alebo maďarského práva, nemeckej nacistickej strany, maďarských politických strán a iných útvarov, organizácií, podnikov, zariadení, osobných združení, fondov a účelových imaní týchto režimov alebo s nimi súvisiacich, ako aj iných nemeckých alebo maďarských právnických osôb, alebo; fyzických osôb nemeckej alebo maďarskej národnosti, s výnimkou osôb, ktoré preukážu, že zostali verní Československej republike, nikdy sa neprevinili proti českému a slovenskému národu a buď sa aktívne zúčastnili boja za jej oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom, alebo; fyzické osoby, ktoré vyvíjali činnosť proti štátnej zvrchovanosti, samostatnosti, celistvosti, demokraticko-republikánskej štátnej forme, bezpečnosti a ochrane Československej republiky...“.
Z uvedeného uzákoneného dekrétu č. 108/1945 Zb. vyplýva, že sa pripúšťala zodpovednosť nepriateľských osôb, ktorý pôsobia ex lege (zo zákona, podľa práva – čerpané z českého slovníka) a navyše jej pôsobnosť bola odobrená na medzinárodnom konsenze a v dokumentoch postupimskej konferencie a parížskej dohody.
V nasledujúcom dekréte bolo ustanovená konfiškácia a urýchlené rozdelené pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa. V § 1 ods. 1 je vyjadrené, že: „s okamžitou platnosťou a bez náhrady sa konfiškuje pre účely pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok, ktorý je vo vlastníctve a) všetkých osôb nemeckej a maďarskej národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť; b) zradcov a nepriateľov republiky akejkoľvek národnosti a štátnej príslušnosti, prejavy všetkých toto nepriateľstvo najmä v období krízy a vojny v rokoch 1938 až 1945; c) akciových a iných spoločností a korporácií, ktorých správa úmyselne a zámerne slúžila nemeckému vedeniu vojny alebo fašistickým a nacistickým účelom.“
Dekrét č. 16/1945 Zb. upravoval tresty pre nacistických zločincov, zradcov a ich pomocníkov a o mimoriadnych ľudových súdoch. Na úvod tohto dekrétu je uvedené odôvodnenie, prečo sa dekrét vydal, a to, že prísnu spravodlivosť vyvolávajú neslýchané zločiny, ktorých sa dopustili nacisti a ich zradní spoluvinníci v Československu.
Hlava I. Zločiny proti státu, tohto dekrétu, definovala osoby, ktoré sa uvedeným spôsobom dopustili prehrešku voči republike. „§ 1 kto sa v dobe zvýšeného ohrozenia republiky (§18) dopustil na území republiky alebo mimo niektorého z týchto zločinov podľa zákona na ochranu republiky zo dňa 18. marca 1923, č 50 Zb.: úkladov o republiku (§1), trestá sa smrťou; kto sa dopustil prípravy úkladov (§2), ohrozena bezpečnosti republiky (§3), prorady (§4, č. 1), zrady štátneho tajomstva (§5, č. 1), vojenské zrady (§6, č. 1, 2, a 3) a násilie proti ústavným činiteľom (§10, č. 1), trestá sa ťažkým žalárom od dvadsiatich rokov až na doživotie a za okolnosti obzvlášť priťažujúcich smrti.
Hlava I. §2: Kto v dobe zvýšeného ohrozenia republiky (§18) bol členom organizácií: Die Schutzstaffeln der Nationalszialistischen Deutschen Arbewiterpartei (S.S.), alebo Freiwillige Schutzstaffeln (F.S.), alebo Rodobrany, alebo Szabadcsaúatoku, alebo iných tu nemenovaných organizácií podobnej povahy, trestá sa, ak sa nedopustí prísnejšieho trestného činu, za zločin ťažkým žalárom od piatich do dvadsiatich rokov a za okolnosti obzvlášť priťažujúce ťažkým žalárom od dvadsiatich rokov až na doživotie.
Hlava I. § 3: Kto v dobe zvýšeného ohrozenia republiky (§18) propagoval alebo podporoval fašistické alebo nacistické hnutie, alebo kto v tej dobe tlačou, rozhlasom, filmom alebo divadlom, alebo na verejnom zhromaždení schvaľoval alebo obhajoval nepriateľskú vládu na území republiky alebo jednotlivé nezákonné činy okupačných veliteľstiev a úradov a orgánov ich podriadených, trestá sa, ak sa nedopustí prísnejšieho trestného činu, za zločin ťažkým žalárom od piatich do dvadsiatich rokov, ak spáchal však takýto zločin v úmysle, aby rozvrátil mravné, národné alebo štátne vedomie československého ľudu, najmä československej mládeže, trestá sa ťažkým žalárom od desiatich do dvadsiatich rokov a za okolnosti obzvlášť priťažujúce ťažkým žalárom od dvadsiatich rokov až na doživotie, alebo smrť.“
§ 1 uvedeného dekrétu definuje vnútorné osídlenie, ktoré podľa tohto dekrétu predstavuje, súbor opatrení, ktorými sa podľa zvláštnych predpisov o tom vydaných má dosiahnuť navráteniu všetkých oblastí Československej republiky pôvodnému slovanskému živlu. § 2: „Bod (1) k jednotnému riadeniu a usmerňovaniu vnútorného osídlenia sa zriaďujú osídlovacie úrady so sídlom v Prahe pre oblasť Českej zemi a Moravskoslezskej zemi a osídlovací ústredného vedenia ústrednej komisie pre vnútorné osídlenie (ďalej len ústredná komisia).
Bod (2) vecná pôsobnosť jednotlivých ministerstiev a iných ústredných úradov v obore vnútorného osídlenia, stanovené zvláštnymi predpismi, zostáva nedotknutá; vykonáva sa však v súlade so smernicami ústrednej komisie a osídlovacích úradov.“
§ 1 Pôdohospodársky majetok, skonfiškovaný podľa dekrétu prezidenta republiky zo dňa 21. júna 1945, č. 12 Zb., o konfiškácii a urýchlenému rozdeleniu pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa, a náležiacich do Národného pozemkového fondu, sa osídlia, pokiaľ sa nerozdelí v zmysle dekrétu o konfiškácií, predelením pôdy oprávneným uchádzačom (§2) z krajov, v ktorých je nedostatok pôdy alebo v ktorých sú pre pôdohospodárstvo nepriaznivé podmienky.
§ 2 O prídel pôdy v rámci osídlenia môže žiadať príslušník českého, slovenského alebo iného slovanského národa, štátne a národne spoľahlivý, a to:
a) deputátnik a pôdohospodársky robotník;
b) pôdohospodár s doterajšou výmerou pôdohospodárskej pôdy do 13 ha, pokiaľ túto pôdu aj s príslušnými budovami odovzdá Národnému pozemkovému fondu; s ostatným majetkom môže naložiť voľne;
c) členovia rodiny pôdohospodára podľa písmena b), pokiaľ sú výkonnými pôdohospodármi a dosiahli vek 18 rokov;
d) výrobné pôdohospodárske družstvo, utvorené z oprávnených žiadateľov, uvedených pod písmenom a), b) alebo c);
e) obce, okresy a štát pre verejné účely;
f) iní než pod písmenom a) uvedení robotníci, verejní a súkromní zamestnanci, malo živnostníci a sociálne slabí príslušníci slobodných povolaní pre stavbu vlastného domu alebo na zriadenie záhrady, do výmery 0,5 ha.
§ 3 Prednostné právo na prídel pôdy podľa tohto dekrétu majú oprávnení uchádzači, ktorí sa vyznamenali a zaslúžili v národne-oslobodzovacom boji, najmä vojaci a partizáni, bývalí politickí väzni a deportovaní, ktorých rodinní príslušníci a zákonní dediči, ako aj roľníci, poškodení vojnou. Predpoklady prednostného práva na prídel už doteraz riadne preukázali.“
- Ústavný dekrét č. 33/1945 Zb.
Ústavný dekrét prezidenta republiky č. 33/1945 Zb. upravoval československé štátne občianstvo osôb nemeckej a maďarskej národnosti. § 1 „československí štátni občania nemeckej alebo maďarskej národnosti, ktorí podľa predpisu cudzej okupačnej moci nadobudli nemeckú alebo maďarskú štátnu príslušnosť, stratili dňom získania takejto štátnej príslušností československé štátne občianstvo. Ostatní československí štátni občania nemeckej alebo maďarskej národnosti strácajú československé štátne občianstvo dňom, kedy tento dekrét nadobúda účinnosť. Tento dekrét na nevzťahuje na Nemcov a Maďarov, ktorí sa v dobe zvýšeného ohrozenia republiky (§18 dekrétu prezidenta republiky zo dňa 19. júna 1945, č. 16 Zb., o potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich pomáhačov a o mimoriadnych ľudových súdoch) prihlásili v úradnom hlásení za Čechov alebo Slovákov. Češi, Slováci a príslušníci iných slovanských národov, ktorí sa v tejto dobe prihlásili za Nemcov alebo Maďarov, alebo ak boli zreteľným nátlakom alebo zvláštnymi okolnosťami donútení, neposudzujú sa podľa tohto dekrétu ako Nemci alebo Maďari, ak schváli krajský národný výbor osvedčenie o národnej spoľahlivosti, ktoré vydá príslušný okresný národný výbor (okresná správna komisia) po preskúmaní uvedených skutočností.
Dekrét č. 71/1945 Dekret presidenta o pracovní povinnosti osob, ktoré pozbyly československého státního občanství. Tento dekrét sme uviedli len preto, že je zaradený medzi najdiskutovanejšie dekréty vydané Edvardom Benešom. Podľa dostupných informácií bol dekrét vydaný 19. septembra 1945 a jeho účinnosť bola ukončená 1. januára 1966. Podľa názvu dekrétu je zrejmé, že sa jedná o podstatný dekrét, ktorý, ako aj predchádzajúce spomenuté, určitým spôsobom mali za úlohu diskriminovať a eliminovať osoby inej národnosti ako českej alebo slovenskej.
Uvedený dekrét č. 88/1945 Zb. sa vzťahuje na predchádzajúci dekrét č. 71/1945 Zb. a dopĺňa jeho znenie. Účinnosť nadobudol dňa 1. októbra 1945 a ukončený bol 1. januára 1966.
Skoro v každom jednom z uvedených dekrétov sa spomína § 18 ohrozenie republiky, ktoré je definované ako „dobou zvýšeného ohrozenia republiky sa rozumie doba od 21. mája 1938 do dňa, ktorý bude určený vládnym nariadením.
Z právneho hľadiska však Benešove dekréty neuplatňovali princípy kolektívnej viny, pretože obsahovali ustanovenia, ktoré vymedzovali okruhy osôb, ktorým bolo zachované československé štátne občianstvo. Ďalej stanovili, že príslušníci nemeckej a maďarskej menšiny, ktorí preukázali, že počas nacistickej okupácie, zostali verní Československej republike, nikdy sa neprevinili proti českému a slovenskému národu a buď sa zúčastnili boja za oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom, boli oslobodení od dopadov Benešových dekrétov. Tzn., že ich nepostihla konfiškácia majetku a bolo im zachované československé štátne občianstvo. Prax však bola iná, a tieto ustanovenia neboli vždy rešpektované a často dochádzalo k ich porušovaniu.
Väčšina vyhostených československých Nemcov, sa usídlila v Bavorsku, pozdĺž hranice s Československou republikou a v Rakúsku. Podľa dostupných odhadov, bolo po druhej svetovej vojne, vyhnaných cca 400.000 sudetských Nemcov. Maďarská menšina po dlhých medzinárodných vyjednávania, kde sa Maďarsko silno angažovalo, nebola nútená k opusteniu československého štátu, lebo v rokovaniach maďarskej a československej delegácie, uskutočnenej dňa 25. júla 1948 v Bratislave, bola podpísaná dohoda, podľa ktorej mali byť, občanom maďarskej národnosti, poskytnuté všetky práva ako Slovákom, čiže vrátenie štátneho občianstva a zrušenie konfiškačných opatrení. Toto rozhodnutie bolo pre Československú republiku podporené aj argumentmi, že svet je rozdelený do dvoch blokov, pričom Maďarsko patrilo k tomu istému bloku ako Československá republika. Nastúpila teda na rovnakú cestu k socializmu a v nej už neexistovali snahy o revíziu obyvateľstva a majetku. Maďarskej menšine boli navrátené občianske práva v dobe, kedy tieto práva začali byť masívne porušované a obmedzované vo vzťahu ku všetkému obyvateľstvu vtedajšej Československej republiky.
V súvislosti s dekrétmi prezidenta Beneša sa na Slovensku s nariadeniami Spolkovej nemeckej republiky, jedným dychom hovorí o Nemcoch a Maďaroch. Z hľadiska genézy a vývinu tejto problematiky vo vojnových rokoch bola však téma osudu Maďarov v povojnovej Československej republike sekundárna, aby odpútala pozornosť od témy riešenia nemeckej otázky. Počas Slovenského národného povstania, roku 1944, sa predstavitelia odboja na Slovensku nezaoberali otázkou odsunu nemeckého a maďarského obyvateľstva a Slovenská národná rada, pôsobiaca v oslobodených Košiciach, neuvažovala o odsune maďarského obyvateľstva ani začiatkom roka 1945. Zásadný zvrat na Slovensku v tejto veci priniesli moskovské rokovania obidvoch exilových reprezentácií a následne košický vláadny program z 5. apríla 1945. Slovenskí politici, pôsobiaci v krajine, nepatrili teda k iniciátorom „konečného vyriešenia“ maďarskej a vlastne aj nemeckej otázky na Slovensku. Uvedená skutočnosť však neznamenala, že sa do finálneho riešenia nechceli zapojiť. Priam naopak, po prijatí vládneho programu ich iniciatíva stúpla a tento fakt zachytávajú aj zachované dokumenty, ako napríklad návrh ministra Vavra Šrobára na odsun Maďarov zo Slovenska alebo veľmi aktívne konanie štátneho tajomníka Vladimíra Clementisa, či vládneho zmocnenca v tejto veci, Daniela Okáliho.
1.1.3 Kritika Benešových dekrétovOdporci Benešových dekrétov mali a stále majú ku svojmu postoju rôzne motívy. Prirodzenými kritikmi Benešových dekrétov sa stali osoby, na ktorých osobne alebo na ich príbuzných bolo po druhej svetovej vojne spáchané bezprávie a patrili k odsunutým sudetským Nemcom. Ďalej sa k odporcom priraďovali členovia krajanských spolkov a združení, ktoré hájili práva odsunutých Nemcov. Okrem toho viedli právne pohnútky niektorých politikov ku kritike, lebo považovali Benešove dekréty za nezlučiteľné s medzinárodným právom a právom Európskej únie. Niektorí kritici ju označovali za prekážku, ktorá bráni Českej republike splniť kodanské kritériá, ktoré sú vyžadované Európskou úniou pre kandidátske štáty už od roku 1993. Konkrétne Českej republike bolo vytýkané, že nespĺňa politické kritéria, ktoré zahrňujú zaistenie právneho štátu, demokracie a ochrany menšín kandidátskeho štátu.
Množstvo zahraničných politikov angažovaných v spore o Benešove dekréty sa odvolávalo na túžbu uzatvoriť a prekonať historické spory. Je však otázkou, do akej miery boli tieto deklarácie pravdivé, lebo niektorých politikov sa tieto dekréty v minulosti dotýkali a iné sa vyprofilovali a iní si na nich vystavali svoju kariéru. Príkladom môže byť Rakúšanka Ursula Stenzelová, ktorá si vybudovala svoju kariéru na prístupe Českej republiky k Európskej únie a témach Temelín a Benešove dekréty. Aj napriek tomu, že bola spolupredsedkyňou Parlamentného výboru pridruženia Českej republiky k Európskej únii, nemala o týchto témach hlboké znalosti. Svoju neznalosť však dokázala zakryť emotívnymi výstupmi, keď vo svojich prejavoch hovorila o vyhnaní sudetských Nemcov a pritom mala slzy v očiach.
Kritici Benešových dekrétov si uvedomujú, že úplná náprava historických krívd je nemožná, ale žiadajú, aby sa Česká republika vyrovnala so svojou minulosťou, do ktorej patrí aj vyhnanie sudetských Nemcov. Očakávajú od Českej republiky napravenie alebo aspoň zmiernenie následkov svojich činov a zabránenie ich opakovaniu.
1.1.4 Európska únia a Benešove dekrétyPred zahájením vyjednávacieho procesu o vstupe Českej republiky k Európskej únii, Česká republika deklarovala, že nemá problémy so susednými štátmi a prezentovala túto skutočnosť ako ojedinelú vo svojom regióne. Tento stav však netrval dlho, pretože najvyhrotenejší spor viedla Česká republika kvôli svojej jadrovej elektrárni Temelín a Benešovým dekrétom. Napríklad Rakúsko preferovalo vyjednávanie o Benešových dekrétoch na pôde Európskej únie, lebo malo tak silnejšie nástroje nátlaku voči Českej republike, ako by mala len proti elektrárni Temelín. Tento spor však zabrzdil vyjednávanie Českej republiky k vstupu do Európskej únie, pretože na pôde Európskeho parlamentu sa v diskusiách rakúsky a nemeckí poslanci rozohnili a to dospelo až k tomu, že nebolo možné tento spor riešiť len na bilaterálnej úrovni. Veľkú úlohu tu zohrala Európska komisia a komisár pre rozšifrovanie Günter Verheugen.
Vyjednávací tím Českej republiky bol od začiatku rokovaní o prístupe Českej republiky do Európskej únie presvedčený, že otázka Benešových dekrétov do tohto vyjednávacieho procesu nepatrí a že nebude teda prekážkou k začleneniu. Na strane Európskej únie však tento postoj taký jednoznačný nebol. Politickí predstavitelia Českej republiky tušili, že by Rakúsko a Nemeckom mohli vyvolať nové diskusie o Benešových dekrétoch v rámci prístupových rokovaní, ale najviac prekvapila dôležitosť naliehania Rakúska a Nemecka. Na základe týchto informácií nebolo ťažké zablokovať prístupové rozhovory.
Hlavná diskusia o Benešových dekrétoch na úrovni Európskej únie vypukla v roku 2002 a nebola vyvolaná Rakúskom ani Nemeckom, ale nečakane Maďarskom. Bez akýchkoľvek bilaterálnych rokovaní s Českou republikou, na ňu vo februári 2002 kvôli Benešovým dekrétom, slovne zaútočil vtedajší maďarský premiér Viktor Orbán v Európskom parlamente vyhlásením: „Európske právo sa bude vzťahovať rovnako na všetky kandidátske krajiny – a Benešove dekrétu nie sú v súlade s európskym právom. Preto je pre mňa veľmi problematické si predstaviť, že by sa k Európskej únii mohla pripojiť krajina, ktorá disponuje takýmito zvláštnymi zákonmi, ktoré sa výrazne líšili o legislatívy únie.“ Orbánov prejav rozpútal vášnivé diskusie o Benešových dekrétoch, ktoré Jürgen Schröder podporil, keď nastolil argument, že Benešove dekrétu nie sú zlučiteľné s kodanskými kritériami.
Kvôli týmto diskusiám boli vypracované dve štúdie, jedna na žiadosť Európskeho parlamentu a druhá expertnou skupinou Európskej komisie. Obidve štúdie sa zhodli, že Benešove dekréty z pohľadu práva Európskej únie nepredstavujú prekážku vstupu Českej republiky do Európskej únie, lebo nie sú nezlučiteľné s právom Európskej únie. Po uvedených vypracovaných štúdiách mala česká vláda urobiť prehlásenie, v súvislosti s ukončením vstupných rozhovorov, kde by vyhlásila svoje európske ambície, túžby a ľútosť nad minulými udalosťami. Bohužiaľ sa tak nestalo. Toto požadované gesto urobil až v roku 2003 prezident Václav Klaus, ktorý vyjadril ľútosť nad „neprijateľnými činmi“ , ktoré boli spáchané počas okupácie Československa Hitlerovými vojskami.
1.1.5 Lisabonská zmluva a Benešove dekrétyAko sme už spomenuli v kapitole I. Lisabonská zmluva (celým názvom Lisabonská zmluva pozmeňujúca Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskej únie) predstavuje poslednú revíziu primárneho práva Európskej únie. Bola podpísaná 13. decembra 2007 v Lisabone a vstúpila do platnosti 1. decembra 2009. Charta základných práv Európskej únie, ktorá mala do prijatia Lisabonskej zmluvy charakter nezáväznej deklarácie, sa formou odkazu v Lisabonskej zmluve stala súčasťou primárneho práva. Ratifikácia Lisabonskej zmluvy, sa teda Charta základných práv Európskej únie stala právne záväznou a získala priamy účinok.
A práve táto charta sa stala predmetom pre obavy českého prezidenta Václava Klausa z obnovenia rakúskych i nemeckých požiadaviek, ktoré sa vzťahujú na Benešove dekréty. Pretože prijatím Lisaboskej zmluvy by mohlo dôjsť k prelomeniu aj legislatívy a zapríčiniť tak vlnu reštitučných nárokov zo strany bývalých sudetských Nemcov. Dňa 9. októbra 2009 vzniesol Václav Klaus požiadavku adresovanú Európskej únii, aby Česká republika podobne ako Poľsko a Veľká Británia dostala výnimku z Listiny základných práv Európskej únie:
„Nedílnou součástí Lisabonské smlouvy je Charta základních práv Evropské unie. Na jejím základě bude lucemburský Soudní dvůr EU posuzovat, zda jsou právní předpisy, zvyklosti a postupy používané v členských zemích v souladu s touto Listinou. To umožní obcházet české soudy a uplatňovat např. majetkové požadavky osob vysídlených po II. světové válce přímo u Soudního dvora EU. Listina dokonce umožňuje přezkoumávat již platná rozhodnutí českých soudů. Minulá česká vláda této – pro Českou republiku životně důležité – otázce nevěnovala dostatečnou pozornost a nevyjednala pro Českou republiku z této Listiny takovou výjimku, jakou si vyjednalo Polsko a Velká Británie. Pro práva stanovená v Listině budou v těchto dvou zemích nadále platit jejich vlastní zákony a budou o nich např. v Polsku i nadále rozhodovat polské soudy. Před ratifikací si Česká republika musí alespoň dodatečně vyjednat obdobnou výjimku. Tím nám bude dána garance, že Lisabonská smlouva nemůže vést k prolomení tzv. Benešových dekretů. Myslím, že se tato výjimka dá rychle vyřešit.“
Napriek zneniu, ktoré je uvedené v Hlave VII Všeobecné ustanovenia upravujúce výklad a uplatňovanie Charty, Článku 51 s názvom „Rozsah pôsobnosti“, bod 2., kde sa hovorí, že: „Táto charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva Únie nad rámec právomocí Únie, ani nezakladá žiadnu novú právomoc ani úlohu pre Úniu, ani nemení právomoci a úlohy vymedzené v zmluvách.“ Tento článok má právnu dôsledky pre Českú republiku, lebo od ratifikácie Lisabonskej zmluvy a s ňou aj Listiny základných práv Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie alebo súd členského štátu možnosť vyjadriť, že vnútroštátne právo nie je v súlade so základnými právami, ktoré Charta potvrdzuje. Do jej ratifikácie takúto možnosť Súdny dvor Európskej únie ani vnútroštátne súdy nemali.
Väčšina českých právnikov a odborníkov sa zhodla, že obavy sú zbytočné, pretože normy Európskej únie sa týkajú fungovania Českej republiky až po jej vstupe do Európskej únie, čiže od 1. mája 2004. Aj poslanecká snemovňa Českej republiky však pri schvaľovaní textu Lisabonskej zmluvy, vyjadrila obavy, že by Benešove dekréty mohli byť „prevalcované“ Chartou základných práv Európskej únie. Českí politici však, na pôde Európskej únie, presadili uznesenie, ktoré bolo včlenené do záverov Európskej rady. V uvedenom zápise sa píše: „Snemovňa prehlasuje, že právny status, ktorý je priznaný Charte základných práv a slobôd Európskej únie, zaisťuje, že táto zmluva nemôže spochybniť právne a majetkov vzťahy vyplývajúce z československého zákonodarstva, najmä z rokov 1940 až 1946.“ Z uvedeného vyplýva, že požiadavke prezidenta Českej republiky Václava Klausa, bolo vyhovené. Václav Klaus však naďalej podmieňoval podpísanie Lisabonskej zmluvy poskytnutím výnimky pre Českú republiku, lebo sa mu politické deklarácie zdali nedostatočné a požadoval preto právnu garanciu v podobe výnimky z Charty základných práv Európskej únie.
Európska únia vyhovela Českej republike dňa 29. októbra 2009 a prisľúbila jej výnimku. Nakoľko však výnimka musí byť schválená všetkými národnými parlamentmi, čiže 27 členskými štátmi Európskej únie, aby výnimka bola platná, čo je veľmi náročný a zdĺhavý proces, bola táto výnimka dojednaná len ústne v rámci Európskej únie a do dnešného dňa nebola zmluvne zakotvená. Bolo tiež dojednané, že ako náhle pristúpi ďalší štát, ktorým je najbližšie Chorvátsko, bude výnimka pripojená k prístupovej zmluve. Avšak od roku 2007 nepristúpila zatiaľ žiadna krajina a Chorvátsko je tak na čakacej listine už niekoľko rokov. Keďže nie je výnimka právne zachytená, dá sa povedať, že neplatí.
Vyššie uvedený fakt ponúka však niekoľko právnických interpretácií, ktoré dávajú priestor pre špekulácie, akým spôsobom bude výnimka pre Českú republiku schválená a právne ošetrená. Čo by mohlo naopak spomaliť schvaľovanie naopak priamo v parlamente Českej republiky.
V septembri 2012 doručilo Maďarsko petíciu Európskemu parlamentu, ktorá znovu otvorila problematiku Benešových dekrétov, Slovenska a Maďarska. Slovenská diplomacia reagovala na túto maďarskú petíciu konštatovaním, že otázka Benešových dekrétov býva otváraná na pôde Európskeho parlamentu pravidelne z rôznych politických motívov jeho niektorými členmi. Po preskúmaní Európskym parlamentom, býva téma následne uzatváraná konštatovaním Európskej komisie, že ide o historické akty prijaté orgánmi bývalého Československa pred pristúpením k Európskej únii bez pretrvávajúcich právnych účinkov, ktoré by boli v rozpore s právom Európskej únie. Rovnaké stanovisko poskytla Európska komisia aj v rámci zasadania výboru pre petície.
Tak ako v Českej republike, ani na Slovensku účinnosť Benešových dekrétov nezasahuje do súčasného právneho poriadku a neaplikujú sa žiadne právne vzťahy. Preto slovenskí politici nevidia dôvod na opätovné otváranie tejto problematiky. V prípade, že si to Európska únia vyžiada, je Slovensko ochotné a pripravené, v rámci princípu lojálnej spolupráce, poskytnúť príslušné informácie o Benešových dekrétoch. Dňa 19. septembra 2007 bolo v slovenskom parlamente prijaté Uznesenie vlády Slovenskej republiky, ktoré bolo podporené väčšinou poslancov s výnimkou zástupcov Strany maďarskej koalície a v ktorom bol jasne odsúdený princíp kolektívnej viny. Neskôr na rokovaní Európskeho parlamentu bolo poukázané na to, že Európska únia vznikla neskôr ako dekréty, čo znamená, že ich nemožno posudzovať podľa súčasného európskeho práva, a týmto bola vyjadrená aj podpora Slovenskej republiky v tejto problematike zo strany Európskej komisie.
