1.1 SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO – SOCIÁLNE PRÁVA

Základy sociálnej politiky Európskej únie a pojem sociálnej súdržnosti sa objavujú už v Rímskej zmluve z roku 1957, ktorá obsahuje záväzok k znižovaniu rozdielov vo vývoji medzi regiónmi a podporu zlepšovania životných a pracovných podmienok a zamestnanosti pracujúcich s cieľom ich postupného zladenia a zlepšenia.
Kľúčovým nástroj v realizácii európskej politiky zamestnanosti bol Európsky sociálny fond, ktorého hlavným cieľom je finančná podpora rozvoja zamestnanosti, znižovanie nezamestnanosti, sociálneho začleňovania osôb a rovných príležitostí so zameraním na rozvoj trhu práce a ľudských zdrojov. Poradným orgánom bola Európsky hospodársky a sociálny výbor, ktorého cieľom bolo poskytovať odborné poradenstvo väčším inštitúciám Európskeho spoločenstva, a to prostredníctvom stanovísk k návrhom právnych predpisov alebo stanovísk z vlastnej iniciatívy k závažným témam, ako sú politika zamestnanosti, sociálne záležitosti, verejné zdravie alebo rovné príležitosti. Hlavnú zodpovednosť za oblasť sociálnej politiky majú členské štáty, ktorých národné politiky sú koordinované prostredníctvom Rady pre zamestnanosť, sociálnu politiku, zdravie a ochranu spotrebiteľa. Ich úlohou je podpora sociálnej oblasti, a to predovšetkým prostredníctvom podpory kvalitných pracovných miest, vysokej úrovne sociálnej ochrany, ochrany zdravia či spotrebiteľských záujmov a zabezpečenie rovných príležitostí pre všetkých občanov Európskej únie.

1.1.1 Historický pohľad
V 15. A 16. storočí sa v Anglicku začalo masívne vyháňanie chudých roľníkov z ich pôdy a boli nútení prenechať priestor ovčím farmám. Vyhnaní farmári boli nútení zúčastňovať sa na trhu práce. Už nemali žiadnu sociálnu podporu, pretože za vlády kráľa Henricha VIII., z rodu Tudorovcov, boli zrušené kláštory a štát neorganizoval žiadnu pomoc pre chudobných.
Právna úprava sociálneho zabezpečenia sa vyvinula ako zákonodarstvo chudých, ktorého cieľom bolo čeliť rastúcej enormnej chudobe, ktorá v tej dobe ohrozovala sociálnu stabilitu v spoločnosti. Hlavným cieľom začínajúceho britského sociálneho zákonodarstva bolo garantovať adekvátny minimálny príjem, zabezpečiť ľudí k prežitiu a učiť ich pracovať.
Prvé sociálne zákony na štátnej úrovni boli prijímané za vlády kráľovnej Alžbety I., ktorá si uvedomila potrebu riešiť problém chudobných ako nutnosť pre udržanie stability v kráľovstve. Za jej vlády bol prijatý Chudinský zákon (1597). Neskôr, v roku 1601, bola prijatá ďalšia právna norma, ktorá zaručovala starostlivosť pre chudobných, financovanej z daní obce. Táto právna úprava bola používaná až do polovice 19. storočia. K zmene došlo až v 20. storočí. Bola prijatá nová legislatíva, v ktorej boli upravené opatrenia ako napríklad lacné stravovanie pre chudých, zdravotné prehliadky pre školopovinné deti, zdravotné poistenie a poistenie pre prípad nezamestnanosti, dôchodkové poistenie alebo starostlivosť o trestaných.
Z historických vzťahov vlády, zamestnávateľských organizácií a odborov vo Veľkej Británia je zrejmý veľmi komplikovaný vzťah. Britské odbory si svoju pozíciu začali budovať po druhej svetovej vojne. Toto povojnové obdobie bolo pre tvorbu odborov priaznivé a bola to tiež doba ich rastúcej sily a stúpajúceho vyjednávacieho potenciálu. V 50tych až 70tych rokoch minulého storočia, si britská pracovná sila posilnila svoj štatút a politickú pozíciu v oblasti bezpečnosti pri práci, určovanie platov a pracovný trh sa stal viac inštitucionalizovaný a kolektivizovaný. Počas povojnovej doby tiež začal narastať počet členov v odboroch.
Na konci 60tych rokov však začali byť vzťahy medzi vládou a odbormi narušené a dochádzalo ku konfliktom. Britská pracovná sila nebola schopná sa dostatočne rýchlo adaptovať na meniace sa podmienky na trhu, a preto začali narastať protesty a stávky. Terajšia vláda nebola schopná situáciu upokojiť a vyriešiť k spokojnosti oboch strán a jej pokusy o reformy, v oblasti odborovej politiky, boli neúspešné.
Neskôr, v roku 1971, sa opäť vymenila vláda. Táto vláda konzervatívcov, na čele s Edwardom Heathom, prijala tzv. Industrial Relation Act, ktorý mal obmedziť a sformalizovať právomoci odborov a odborových združení. Premiérova politika sa pokúšala udržať platy a infláciu na nízkej úrovni, čo ešte viacej pobúrilo odbory a tie v januári roku 1972 vyvolali uhoľnú stávku, ktorá bola odpoveďou na kroky vlády.
Neskôr v roku 1974 sa vládnutia opäť ujala strana labouristov. Premiér Harold Wilson strany sa dohodol s odbormi, že zrušia Industrial Relation Act, ale ekonomická situácia krajiny sa premiérovi začala byť neudržateľná, rýchlo narastala inflácia a nezamestnanosť, čo opäť znamenalo, že odbory zvýšili svoje aktivity aj proti tejto vláde. Toto všetko viedlo k výmene premiéra.
Nový premiér, James Callaghan, sa ujal úradovania v roku 1976, kedy už krajina a aj vláda bola vo veľkých finančných problémoch a musela tak obmedziť svoje výdavky, čo opäť vyvolalo konflikty medzi vládou a odbormi. Nasledovala teda ďalšia vlna štrajkov, ktoré prinútili premiéra vymenovať nové voľby. Do čela novej, konzervatívnej, vlády sa dostala Margaret Thatcherová.
V rokoch 1979 až 1989 sa počet odborových členov vo Veľkej Británii veľmi zmenil, a to z 13,4 miliónov na 10,1 milióna, čo znamenalo pokles približne z 58% na 44,,6%. Preto toto obdobie môžeme, z pohľadu odborov, brať ako veľmi traumatizujúce. Osemdesiate roky boli pre Veľkú Britániu obdobím množstva obmedzení v politickej sfére a sfére vplyvov, ktoré mala v minulosti. Margaret Thatcherová sa ujala nepopulárnej úlohy a úspešne obmedzila moc a akcieschopnosť odborov. Uvedené legislatívne opatrenia a veľká nezamestnanosť znamenali posun moci opäť na stanu zamestnávateľov. Výrazne ubudlo štrajkov a počet štrajkových dní. Nasledujúca labouristická vláda si udržala tento postoj, ktorý napomáhal zabezpečiť flexibilitu trhu práce vo Veľkej Británii.
Oblasť pracovného práva pre Veľkú Britániu ale stále zostáva veľmi citlivou záležitosťou a preto pre ňu určité ustanovenia Charty vzbudzujú obavy.

1.1.2 Špecifikácia Veľkej Británie
Britská pozícia k Charte základných práv a slobôd Európskej únie bola od začiatku rezervovaná. Už od roku 2000 sa Veľká Británia, s podporou Írska, venovala tomu, aby Charta nebola zapracovaná do primárneho práva, a tým boli jej právne účinky neutralizované. Britská vláda bola na začiatku vyjednávania zdržanlivá, čo sa jej aj vyplatilo, pretože na summite Európskej rady v Nice, v roku 2000, nebolo dosiahnutie zhody o konečnej právnej podoby Charty. Na summite bola len slávnostne vyhlásená.
Charta základných práv Európskej únie však nebola prvým právnym európskym dokumentom, ku ktoré sa Veľká Británia stavala s rezervou. V roku 1989 všetky členské štáty Európskej únie, okrem Veľkej Británie, prijali v Štrasburgu Chartu základných sociálnych práv pracovníkov, všeobecne známou ako Sociálna charta. Veľká Británia v tomto období uplatnila právo veta na 14 z celkového počtu 17-tich návrhov smernice, ktoré sa týkali pracovného práva. Takto použité právo veta však mohlo znamenať potenciálnu vážnu hrozbu v podobe blokácie celej uvedenej právnej oblasti v Spoločenstve. Riešením sa ukázal byť mechanizmus, ktorý by umožňoval, aby smernice Spoločenstva nemuseli byť záväzné pre všetkých členov. V roku 1992 sa do Maastrichtskej zmluvy začlenil Protokol o sociálnej politike, resp. sociálnej kapitole, ktorý umožňoval Británii nezúčastniť sa na spoločnej sociálnej politike. Avšak Protokol a pripojená Dohoda o sociálnej politike, ktorá bola vyjednaná v Maastrichte, vydržala len do nasledujúcich reforiem zmluvy, ktoré boli obmedzené Amsterdamskou zmluvou. Vo Veľkej Británii došlo k zásadnej zmene a to zmene vlády v období pred medzinárodnou konferenciou a to definovalo aj osud uvedeného Protokolu. Nová vláda (labouristická) si neželala, aby bola Veľká Británia izolovaná od záležitostí vyplývajúcich zo sociálnych reforiem a preto Sociálnu chartu podpísala. Táto zmena bola vítaná, ale nevyvolala zásadný posun vo vzťahu Veľkej Británie a Európskej únie.
Ďalšími oblasťami, v ktorých sa Veľká Británia odmietala naplno angažovať a vyžiadala si udelenie výnimky, boli Hospodárska a menová únia, kde si neželali prijať jednotnú menu Euro a tiež účasť na schengenskom projekte, čiže voľný pohyb osôb, tovarov a služieb.