1.1.3 Udelenie výnimky pre Veľkú Britániu
Najväčšou motiváciou pre Veľkú Britániu, k vyjednaniu výnimky, bola predovšetkým obava z toho, že sa Charta stane súčasťou primárneho práva Európskej únie a mohla by tak prostredníctvom Európskeho súdneho dvora posilniť kompetencie Európskej únie v oblasti priemyselnej, pracovnej a sociálnej legislatívy.
Článok 28 Listiny dáva pracovníkom a zamestnávateľom, alebo ich príslušným organizáciám, v súlade s právom Európskej únie, vnútroštátnymi predpismi a zvyklosťami, právo rokovať a uzatvárať na príslušných úrovniach kolektívne zmluvy a v prípade stretu záujmov, viesť kolektívne akcie na ochranu svojich záujmov, vrátane štrajku. Vo Veľkej Británii však právo na štrajk neexistuje. Namiesto toho organizácie môžu využiť istý druh imunity, a pokiaľ splnia špecifické podmienky, môže sa tam vyhnúť možnej žalobe za štrajk, čo je vo Veľkej Británii považované za porušenie zákona. Z pohľadu odborových organizácií je systém založený na právach priaznivcov strany, pretože v ostatných krajinách Európy, sú štrajky vnímané ako zákonné a štát ich musí ospravedlniť prípadné obmedzenia vyplývajúce z tohto práva. Naopak v systéme, založenom na imunite, je štrajk vnímaný ako nezákonný a odborová organizácia musí ospravedlniť štrajk tým, že ju definuje ako štatút, na ktorý sa imunita vzťahuje.
Navyše Veľká Británia bola znepokojená z faktu, že do Dohovoru boli začlenené aj sociálne a ekonomické práva, ktoré tiež hovoria o občianskych a politických právach s odôvodnením, že občianske a politické práva nevyžadujú zdroje od štátu, ale naopak ekonomické a sociálne práva tieto zdroje potrebujú. Krajina bola tiež zdržanlivá pri používaní termínov ekonomické a sociálne právo a preferovala použitie výrazu princíp/princípy, čo ovplyvnilo aj navrhovanie Charty základných práv Európskej únie. Ekonomické a sociálne práva v hlave Solidarita boli navrhnuté jazykom princípov, čo znamená, že neboli používané názvy ako „má právo“, ale skôr „Únia uznáva a rešpektuje“. U princípov sa nepredpokladá ich žalovateľnosť. Sú skôr chápané ako faktory, na ktorý je možné prihliadať, z pohľadu súdnictva pri interpretácii legislatívy, ale oni sami o sebe vynútiteľné právo netvoria.
Charta sa pokúsila obmedziť rozsiahlosť svojho článku 28, vytvorením odkazu na právo na kolektívne vyjednávanie a vystupovanie, ktoré tak má byť v súlade s právom Únie a tiež s vnútroštátnymi predpismi a zvyklosťami. Predovšetkým odkaz na vnútroštátne právo a zvyklosti sa mal stať najväčším limitom právo na štrajk. Britské odbory totiž majú imunitu z porušenia práva, čím štrajk vo Veľkej Británii je, pokiaľ splní tzv. „zlatú formulu“, čo znamená, že kolektívna akcia je očakávaná alebo podporuje obchodný spor, ktorý je ďalej definovaný. Súdy potom preverujú, či sa štrajk nekonal na základe zakázaných dôvodov. Pohľad na judikatúru Európskeho súdneho dvora v prípade International Transport Workers´ Federation v. Viking Line, dokazuje, že úprava práva na štrajk na európskej úrovni môže byť tiež pomerne prísna. Európsky súdny dvor v tomto spore o práva podnikateľov a zamestnancov rozhodol, že odbory v Európskej únii majú síce na štrajk právo, ale nemôžu nim bez obmedzení porušovať základné slobody podnikania a voľného pohybu osôb, kapitálu a služieb, ich záujmy musia byť významne ohrozené a sú vyčerpané všetky ostatné prostriedky. V tomto prípade bol teda vývoj výkladu práva Európskeho súdneho dvora pre Veľkú Britániu priaznivý a Článkom 28 Charty nebol výrazne ohrozený.
Rovnako mala Veľká Británia obavy aj z Článku 30 Charty, čo sa pre mnohých zdalo byť neopodstatnené. V britskom práve totiž existujú normy a rozsiahla judikatúra, ktorá upravuje práve jednotlivcov na ochranu proti neoprávnenému prepúšťaniu.
Autorom protokolu je Lord Goldsmith z Veľkej Británie – zástupca britskej vlády na Konvente o budúcnosti Európy, ktorý bol do značnej miery aj zodpovedný za navrhovanie tzv. horizontálnych klauzúl v Charte.
Veľká Británia vyjednala výnimku v júni 2007 na summite Európskej rady. Podoba výnimky bola v protokole č. 30 o uplatňovaní Dohody v Veľkej Británii a Poľsku, ktorý bol pripojený k základným zmluvách a je ich neoddeliteľnou súčasťou. Protokol vstúpil do platnosti spolu s Lisabonskou zmluvou. Jeho cieľom však nebolo vylúčiť, prostredníctvom aplikácie práv z Dohody, ale len spresniť výklad tých ustanovení, ktoré nie sú jednoznačné a mohli by tak byť predmetom výkladu Európskeho súdneho dvora alebo jednotlivých členských štátov.
Zdá sa však, že britská vláda (a keďže sa jedná o Protokol č. 30, tak aj poľská vláda) opäť zdôraznili tzv. horizontálnej klauzule Charty, články 51 a 52, ktoré už vymedzujú šírku a interpretáciu práv obsiahnutých v Charte. Pokiaľ by akceptovali, že Protokol má plné právne účinky na Chartu základných práv Európskej únie, je evidentné, že relevantné opatrenia v Charte len usporadúvajú základné práva a slobody, ktoré už existujú ako všeobecný princíp práva Európskej únie, ktorým sa členské štáty zaviazali. Preto je chápaný len ako ďalšia vrstva komplexnosti a zmätku v už aj tak skomplikovanom právnom prostredí Európskej únie.

Udelenie výnimiek z Charty základných práv Európskej únie a jej dopadov na členské štáty, v tomto prípade hlavne na Veľkú Britániu, bola dôkladne prejednávaná na britskej parlamentnej pôde.
Britskí zástupcovia a významní právnici sa zhodli, že Charta je len jednou časťou z komplexného rámca základných práv, že sa Charta stane účinnou po konsolidácii existujúceho práva a neznamená žiadnu podstatnú zmenu v tejto oblasti a že britskému trhu práve reálne nehrozí, že by bola priamo zasiahnutá aplikáciou Charty.
Začlenenie Charty do primárneho práva bude mať len obmedzený dopad, pretože ľudské práva sú chránené všeobecnými princípmi unitného/jednotného práva, ktoré by Európsky súdny dvor aj naďalej rozvíjal, či už by Charta existovala alebo nie. Tento pohľad podporuje aj súčasná judikatúra Európskeho súdneho dvora, ktorá sa týka práva na kolektívne akcie, ktorú v čase keď Charta nebola ešte právne záväzná, súd uznal za všeobecný princíp unitného/jednotného práva. Ďalej obavy, ktoré vyplývali z rozšírenia právomocí Európskeho súdneho dvora, boli vysvetlené a poňaté ako fakt, že Charta nerozširuje možnosti preskúmavania aktov členských štátov a unitných/jednotných inštitúcií pred súdmi nad rámec medzinárodných dohôd, v ktorých je možné vykonávať toto preskúmavanie už teraz.
Je zrejmé, že Charta potvrdzuje práva a princípy, ktoré už existujú, aj keď v niektorých prípadoch len na medzinárodnej úrovni, a preto sa očakáva, že vplyv zmien štatútu Charty bude limitovaný. Súdy na národnej aj európskej úrovni budú aj naďalej odkazovať na opatrenia medzinárodných zmlúv, čo sa týka ľudských práv a budú tiež identifikovať ich základné princípy, ktoré sú zároveň všeobecnými princípmi práva Európskej únie a to aj v prípade, či by bola Charta právne záväzná, alebo nie. Ďalej sa tiež očakáva, že odkazy na Chartu budú stále častejšie, pretože ona zjednoduší cestu jednotlivcov k presadzovaniu ich práv garantovaných medzinárodným právom.

Z uvedeného vyplýva, že Protokol č. 30 nie je v skutočnosti pre Veľkú Britániu výnimkou, je len interpretatívnym protokolom. Protokol nehovorí, že Charta nie je pre Veľkú Britániu záväzná a v tomto smere sa teda jedná o výnimku v pravom zmysle. Tento názor bol potvrdený aj britskou vládou. Protokol bol tiež označený ako „Protokol prezlečený za deklaráciu“ a tiež sa mu neprikladá príliš veľký význam.
Počas skúmania efektu, čo by mohlo spôsobiť prijatie britského a poľského protokolu, bolo zodpovedané aj na otázku, do akej miery sa líšia práva obsiahnuté v Charte od všeobecných princípov unitného/jednotného práva. Pokiaľ by Európsky súdny dvor rozhodol, že Charta základných práv Európskej únie a všeobecné princípy sú totožné, bol by význam britského protokolu absolútne bez opodstatnenosti. Aj keď sa Charta a všeobecné princípy do určitej miery odlišujú, pôsobenie Charty na Veľkú Britániu to nevylučuje. Len sa tak zabráni národným súdom a Európskemu súdnemu dvoru v kritizovaní britského národného práva vo svetle Charty.