1.1.4 Sociálna politika Európskej únie
Sociálna politika Európskej únie sa v nadväznosti na rozvíjajúcu sa ekonomickú integráciu a politický a hospodársky vývoj v Európe posúva od orientácie na zabezpečenie práv, ktoré súvisia so zamestnaním v podmienkach voľného pohybu osôb k širšej dimenzii zabezpečenia sociálnej ochrany obyvateľov Únie, a to najmä tých skupín, ktoré sú ohrozené chudobou a sociálnym vylúčením.
Technologický pokrok, globalizácia a starnutie obyvateľstva majú ďalekosiahly dopad na európsku spoločnosť. Tempo zmien posledných rokoch sa zrýchľuje, Európania žijú dlhšie a zdravšie v nových rodinných a pracovných štruktúrach, hodnoty a vzťahy medzi generáciami sa menia, obyvatelia majú nové príležitosti, väčší výber a lepšie životné podmienky. Európska únia prispieva k vytvárania týchto príležitostí tým, že podporuje zamestnanosť a mobilitu.
Zároveň však dochádza aj k negatívnemu vývoju, pretože veľký počet ľudí je nečinných alebo nezamestnaných, príliš mnoho mladých ľudí opúšťa predčasne školy, a preto z tohto dôvodu žijú v chudobe a v sociálne izolácii, najmä deti a starší ľudia. Okrem týchto spoločenských zmien došlo v roku 2008 k celosvetovému hospodárskemu spomaleniu, k rastu cien potravín a energie, na finančných trhoch pretrvávajú otrasy. Chudobní sú samozrejme týmto vývojom najviac a nepríjemne zasiahnutí. Navyše aj keď prieskumy verejnej mienky ukazujú, že Európania sú všeobecne s kvalitou svojho života spokojní, vyjadrujú obavy o budúcnosť a strach, že ich deti budú žiť v ďalších rokov v menšom blahobyte ako oni.
Sociálna politika musí s touto realitou držať krok, potrebuje byť pružná a vedieť reagovať na zmeny. V sociálnej oblasti zatiaľ nedošlo k harmonizácii národných sociálnych systémov členských štátov, ale len k ich koordinácii. Dôvodom je rôznorodosť sociálnych systémov členských štátov, ktoré sú založené na odlišných princípoch a majú aj rôzne inštitucionálne usporiadanie. Koordinácia ponecháva národné predpisy bez zmien, rozdiely sú len medzi národnými systémami. Koordinácia nahrádza len tie národné pravidlá, ktoré sú pre migrujúceho pracovníka alebo osobu samostatne zárobkovo činnou, nevýhodné. Právomoci a zodpovednosť Európskej únie sú tak v sociálnej oblasti obmedzené. Európska únia však môže ako partner spolupracovať s členskými štátmi a zainteresovanými stranami a podporovať spoluprácu s cieľom zvládať sociálno-ekonomické zmeny, najmä zmenu v dôsledku globalizácie a vývoja technológií.

1.1.5 Európska sociálna charta
Veľký význam pre rozvoj sociálnej politiky na európskej úrovni mal dokument celoeurópskeho významu Európska sociálna charta, ktorú ratifikovali členské štáty Rady Európy v Turíne v roku 1961. Charta stanovuje 19 základných práv a princípov, predovšetkým právo na prácu, právo na spravodlivú odmenu za prácu, právo sa organizovať, či právo na ochranu zdravia. V roku 1988 bol v Štrasburgu prijatý Dodatkový protokol k Európskej sociálnej charte, ktorý obsahuje ďalších 12 práv, napríklad právo na rovnaké príležitosti a na rovnaké zaobchádzanie, právo na dôstojnosť v práci, právo na ochranu pred chudobou a sociálnym vylúčením či právo na bývanie. Práva zakotvené v Európskej sociálnej charte majú celoeurópsky charakter a sú uznávané všetkými štátmi, ktoré Chartu podpísali. Charta rámcovo uvádza spôsob naplnenia týchto práv, konkrétne opatrenia sú však v kompetencii jednotlivých členských štátov. V roku 1991 bol v Turíne, preto, podpísaný Protokol pozmeňujúci Európsku sociálnu chartu, ktorý zlepšil účinnosti Charty a zvlášť fungovanie jej kontrolného mechanizmu.

1.1.6 Charta základných sociálnych práv pracujúcich
Ďalším dôležitým dokumentom vo vývoji európskej sociálnej politiky sa stala Charta základných sociálnych práv pracujúcich z roku 1989. Sociálne práva zakotvené v Charte základných sociálnych práv pracujúcich sú do značnej miery zhodné s právami uvedenými v Európskej sociálnej charte.
Je tu zakotvené právo na spravodlivú odmenu za prácu, ktorá zaisťuje pracovníkom a ich rodinám uspokojivú životnú úroveň, právo na zdravotné a sociálne zabezpečenie a bezpečnú prácu, právo na odborné vzdelávanie a výcvik po celý pracovný život, právo organizovať sa v miestnych, celoštátnych aj medzištátnych organizáciách, právo na ochranu práv pracovníkov a kolektívne vyjednávanie bez ohľadu na príslušnosť k odborom, právo handicapovaných ľudí na integráciu do pracovného života, právo pracovníkov na informácie o ekonomickej a finančnej situácii firiem, v ktorých sú zamestnaní, a právo podieľať sa na ich riadení, právo na slobodnú voľbu povolania, právo usadzovať sa a pracovať v krajinách Európskej únie, právo migrujúcich pracovníkov na rovnaké dane a sociálne zabezpečenie, právo na dobré životné a pracovné podmienky vrátane rovnosti pracovných podmienok aj pre pracovníkov s čiastočnými úväzkami, právo na odmenu za nočnú a nadčasovú prácu a za dovolenku, právo na sociálne zabezpečenie vrátane výplaty podpory v nezamestnanosti a ďalších sociálnych dávok, právo mužov a žien na rovnaké zaobchádzanie, práva detí a mladistvých na ochranu, právo starších ľudí na primeranú životnú úroveň garantovanú štátom.
Charta základných sociálnych práv pracujúcich je príkladom neľahkého dosiahnutia konsenzu v oblasti sociálnej politiky na európskej úrovni. Charta bola podpísaná všetkými členskými štátmi Európskeho spoločenstva s výnimkou Veľkej Británie, ktorá nesúhlasila s tým, že Charta zakotvuje príliš veľkú ochranu práv pracujúcich a poškodzuje tak záujmy podnikania a ohrozuje tak možnosť v dosahovaní konkurencieschopnosti. Z tohto dôvodu sa charta stala len politickým prehlásením bez právnych dôsledkov, avšak poslúžila ako základ revízie Rímskej zmluvy a budúcej dohody o sociálnej politike.