UK - sociálne práva

1.1 SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO – SOCIÁLNE PRÁVA

Základy sociálnej politiky Európskej únie a pojem sociálnej súdržnosti sa objavujú už v Rímskej zmluve z roku 1957, ktorá obsahuje záväzok k znižovaniu rozdielov vo vývoji medzi regiónmi a podporu zlepšovania životných a pracovných podmienok a zamestnanosti pracujúcich s cieľom ich postupného zladenia a zlepšenia.
Kľúčovým nástroj v realizácii európskej politiky zamestnanosti bol Európsky sociálny fond, ktorého hlavným cieľom je finančná podpora rozvoja zamestnanosti, znižovanie nezamestnanosti, sociálneho začleňovania osôb a rovných príležitostí so zameraním na rozvoj trhu práce a ľudských zdrojov. Poradným orgánom bola Európsky hospodársky a sociálny výbor, ktorého cieľom bolo poskytovať odborné poradenstvo väčším inštitúciám Európskeho spoločenstva, a to prostredníctvom stanovísk k návrhom právnych predpisov alebo stanovísk z vlastnej iniciatívy k závažným témam, ako sú politika zamestnanosti, sociálne záležitosti, verejné zdravie alebo rovné príležitosti. Hlavnú zodpovednosť za oblasť sociálnej politiky majú členské štáty, ktorých národné politiky sú koordinované prostredníctvom Rady pre zamestnanosť, sociálnu politiku, zdravie a ochranu spotrebiteľa. Ich úlohou je podpora sociálnej oblasti, a to predovšetkým prostredníctvom podpory kvalitných pracovných miest, vysokej úrovne sociálnej ochrany, ochrany zdravia či spotrebiteľských záujmov a zabezpečenie rovných príležitostí pre všetkých občanov Európskej únie.

1.1.1 Historický pohľad
V 15. A 16. storočí sa v Anglicku začalo masívne vyháňanie chudých roľníkov z ich pôdy a boli nútení prenechať priestor ovčím farmám. Vyhnaní farmári boli nútení zúčastňovať sa na trhu práce. Už nemali žiadnu sociálnu podporu, pretože za vlády kráľa Henricha VIII., z rodu Tudorovcov, boli zrušené kláštory a štát neorganizoval žiadnu pomoc pre chudobných.
Právna úprava sociálneho zabezpečenia sa vyvinula ako zákonodarstvo chudých, ktorého cieľom bolo čeliť rastúcej enormnej chudobe, ktorá v tej dobe ohrozovala sociálnu stabilitu v spoločnosti. Hlavným cieľom začínajúceho britského sociálneho zákonodarstva bolo garantovať adekvátny minimálny príjem, zabezpečiť ľudí k prežitiu a učiť ich pracovať.
Prvé sociálne zákony na štátnej úrovni boli prijímané za vlády kráľovnej Alžbety I., ktorá si uvedomila potrebu riešiť problém chudobných ako nutnosť pre udržanie stability v kráľovstve. Za jej vlády bol prijatý Chudinský zákon (1597). Neskôr, v roku 1601, bola prijatá ďalšia právna norma, ktorá zaručovala starostlivosť pre chudobných, financovanej z daní obce. Táto právna úprava bola používaná až do polovice 19. storočia. K zmene došlo až v 20. storočí. Bola prijatá nová legislatíva, v ktorej boli upravené opatrenia ako napríklad lacné stravovanie pre chudých, zdravotné prehliadky pre školopovinné deti, zdravotné poistenie a poistenie pre prípad nezamestnanosti, dôchodkové poistenie alebo starostlivosť o trestaných.
Z historických vzťahov vlády, zamestnávateľských organizácií a odborov vo Veľkej Británia je zrejmý veľmi komplikovaný vzťah. Britské odbory si svoju pozíciu začali budovať po druhej svetovej vojne. Toto povojnové obdobie bolo pre tvorbu odborov priaznivé a bola to tiež doba ich rastúcej sily a stúpajúceho vyjednávacieho potenciálu. V 50tych až 70tych rokoch minulého storočia, si britská pracovná sila posilnila svoj štatút a politickú pozíciu v oblasti bezpečnosti pri práci, určovanie platov a pracovný trh sa stal viac inštitucionalizovaný a kolektivizovaný. Počas povojnovej doby tiež začal narastať počet členov v odboroch.
Na konci 60tych rokov však začali byť vzťahy medzi vládou a odbormi narušené a dochádzalo ku konfliktom. Britská pracovná sila nebola schopná sa dostatočne rýchlo adaptovať na meniace sa podmienky na trhu, a preto začali narastať protesty a stávky. Terajšia vláda nebola schopná situáciu upokojiť a vyriešiť k spokojnosti oboch strán a jej pokusy o reformy, v oblasti odborovej politiky, boli neúspešné.
Neskôr, v roku 1971, sa opäť vymenila vláda. Táto vláda konzervatívcov, na čele s Edwardom Heathom, prijala tzv. Industrial Relation Act, ktorý mal obmedziť a sformalizovať právomoci odborov a odborových združení. Premiérova politika sa pokúšala udržať platy a infláciu na nízkej úrovni, čo ešte viacej pobúrilo odbory a tie v januári roku 1972 vyvolali uhoľnú stávku, ktorá bola odpoveďou na kroky vlády.
Neskôr v roku 1974 sa vládnutia opäť ujala strana labouristov. Premiér Harold Wilson strany sa dohodol s odbormi, že zrušia Industrial Relation Act, ale ekonomická situácia krajiny sa premiérovi začala byť neudržateľná, rýchlo narastala inflácia a nezamestnanosť, čo opäť znamenalo, že odbory zvýšili svoje aktivity aj proti tejto vláde. Toto všetko viedlo k výmene premiéra.
Nový premiér, James Callaghan, sa ujal úradovania v roku 1976, kedy už krajina a aj vláda bola vo veľkých finančných problémoch a musela tak obmedziť svoje výdavky, čo opäť vyvolalo konflikty medzi vládou a odbormi. Nasledovala teda ďalšia vlna štrajkov, ktoré prinútili premiéra vymenovať nové voľby. Do čela novej, konzervatívnej, vlády sa dostala Margaret Thatcherová.
V rokoch 1979 až 1989 sa počet odborových členov vo Veľkej Británii veľmi zmenil, a to z 13,4 miliónov na 10,1 milióna, čo znamenalo pokles približne z 58% na 44,,6%. Preto toto obdobie môžeme, z pohľadu odborov, brať ako veľmi traumatizujúce. Osemdesiate roky boli pre Veľkú Britániu obdobím množstva obmedzení v politickej sfére a sfére vplyvov, ktoré mala v minulosti. Margaret Thatcherová sa ujala nepopulárnej úlohy a úspešne obmedzila moc a akcieschopnosť odborov. Uvedené legislatívne opatrenia a veľká nezamestnanosť znamenali posun moci opäť na stanu zamestnávateľov. Výrazne ubudlo štrajkov a počet štrajkových dní. Nasledujúca labouristická vláda si udržala tento postoj, ktorý napomáhal zabezpečiť flexibilitu trhu práce vo Veľkej Británii.
Oblasť pracovného práva pre Veľkú Britániu ale stále zostáva veľmi citlivou záležitosťou a preto pre ňu určité ustanovenia Charty vzbudzujú obavy.

1.1.2 Špecifikácia Veľkej Británie
Britská pozícia k Charte základných práv a slobôd Európskej únie bola od začiatku rezervovaná. Už od roku 2000 sa Veľká Británia, s podporou Írska, venovala tomu, aby Charta nebola zapracovaná do primárneho práva, a tým boli jej právne účinky neutralizované. Britská vláda bola na začiatku vyjednávania zdržanlivá, čo sa jej aj vyplatilo, pretože na summite Európskej rady v Nice, v roku 2000, nebolo dosiahnutie zhody o konečnej právnej podoby Charty. Na summite bola len slávnostne vyhlásená.
Charta základných práv Európskej únie však nebola prvým právnym európskym dokumentom, ku ktoré sa Veľká Británia stavala s rezervou. V roku 1989 všetky členské štáty Európskej únie, okrem Veľkej Británie, prijali v Štrasburgu Chartu základných sociálnych práv pracovníkov, všeobecne známou ako Sociálna charta. Veľká Británia v tomto období uplatnila právo veta na 14 z celkového počtu 17-tich návrhov smernice, ktoré sa týkali pracovného práva. Takto použité právo veta však mohlo znamenať potenciálnu vážnu hrozbu v podobe blokácie celej uvedenej právnej oblasti v Spoločenstve. Riešením sa ukázal byť mechanizmus, ktorý by umožňoval, aby smernice Spoločenstva nemuseli byť záväzné pre všetkých členov. V roku 1992 sa do Maastrichtskej zmluvy začlenil Protokol o sociálnej politike, resp. sociálnej kapitole, ktorý umožňoval Británii nezúčastniť sa na spoločnej sociálnej politike. Avšak Protokol a pripojená Dohoda o sociálnej politike, ktorá bola vyjednaná v Maastrichte, vydržala len do nasledujúcich reforiem zmluvy, ktoré boli obmedzené Amsterdamskou zmluvou. Vo Veľkej Británii došlo k zásadnej zmene a to zmene vlády v období pred medzinárodnou konferenciou a to definovalo aj osud uvedeného Protokolu. Nová vláda (labouristická) si neželala, aby bola Veľká Británia izolovaná od záležitostí vyplývajúcich zo sociálnych reforiem a preto Sociálnu chartu podpísala. Táto zmena bola vítaná, ale nevyvolala zásadný posun vo vzťahu Veľkej Británie a Európskej únie.
Ďalšími oblasťami, v ktorých sa Veľká Británia odmietala naplno angažovať a vyžiadala si udelenie výnimky, boli Hospodárska a menová únia, kde si neželali prijať jednotnú menu Euro a tiež účasť na schengenskom projekte, čiže voľný pohyb osôb, tovarov a služieb.

1.1.3 Udelenie výnimky pre Veľkú Britániu
Najväčšou motiváciou pre Veľkú Britániu, k vyjednaniu výnimky, bola predovšetkým obava z toho, že sa Charta stane súčasťou primárneho práva Európskej únie a mohla by tak prostredníctvom Európskeho súdneho dvora posilniť kompetencie Európskej únie v oblasti priemyselnej, pracovnej a sociálnej legislatívy.
Článok 28 Listiny dáva pracovníkom a zamestnávateľom, alebo ich príslušným organizáciám, v súlade s právom Európskej únie, vnútroštátnymi predpismi a zvyklosťami, právo rokovať a uzatvárať na príslušných úrovniach kolektívne zmluvy a v prípade stretu záujmov, viesť kolektívne akcie na ochranu svojich záujmov, vrátane štrajku. Vo Veľkej Británii však právo na štrajk neexistuje. Namiesto toho organizácie môžu využiť istý druh imunity, a pokiaľ splnia špecifické podmienky, môže sa tam vyhnúť možnej žalobe za štrajk, čo je vo Veľkej Británii považované za porušenie zákona. Z pohľadu odborových organizácií je systém založený na právach priaznivcov strany, pretože v ostatných krajinách Európy, sú štrajky vnímané ako zákonné a štát ich musí ospravedlniť prípadné obmedzenia vyplývajúce z tohto práva. Naopak v systéme, založenom na imunite, je štrajk vnímaný ako nezákonný a odborová organizácia musí ospravedlniť štrajk tým, že ju definuje ako štatút, na ktorý sa imunita vzťahuje.
Navyše Veľká Británia bola znepokojená z faktu, že do Dohovoru boli začlenené aj sociálne a ekonomické práva, ktoré tiež hovoria o občianskych a politických právach s odôvodnením, že občianske a politické práva nevyžadujú zdroje od štátu, ale naopak ekonomické a sociálne práva tieto zdroje potrebujú. Krajina bola tiež zdržanlivá pri používaní termínov ekonomické a sociálne právo a preferovala použitie výrazu princíp/princípy, čo ovplyvnilo aj navrhovanie Charty základných práv Európskej únie. Ekonomické a sociálne práva v hlave Solidarita boli navrhnuté jazykom princípov, čo znamená, že neboli používané názvy ako „má právo“, ale skôr „Únia uznáva a rešpektuje“. U princípov sa nepredpokladá ich žalovateľnosť. Sú skôr chápané ako faktory, na ktorý je možné prihliadať, z pohľadu súdnictva pri interpretácii legislatívy, ale oni sami o sebe vynútiteľné právo netvoria.
Charta sa pokúsila obmedziť rozsiahlosť svojho článku 28, vytvorením odkazu na právo na kolektívne vyjednávanie a vystupovanie, ktoré tak má byť v súlade s právom Únie a tiež s vnútroštátnymi predpismi a zvyklosťami. Predovšetkým odkaz na vnútroštátne právo a zvyklosti sa mal stať najväčším limitom právo na štrajk. Britské odbory totiž majú imunitu z porušenia práva, čím štrajk vo Veľkej Británii je, pokiaľ splní tzv. „zlatú formulu“, čo znamená, že kolektívna akcia je očakávaná alebo podporuje obchodný spor, ktorý je ďalej definovaný. Súdy potom preverujú, či sa štrajk nekonal na základe zakázaných dôvodov. Pohľad na judikatúru Európskeho súdneho dvora v prípade International Transport Workers´ Federation v. Viking Line, dokazuje, že úprava práva na štrajk na európskej úrovni môže byť tiež pomerne prísna. Európsky súdny dvor v tomto spore o práva podnikateľov a zamestnancov rozhodol, že odbory v Európskej únii majú síce na štrajk právo, ale nemôžu nim bez obmedzení porušovať základné slobody podnikania a voľného pohybu osôb, kapitálu a služieb, ich záujmy musia byť významne ohrozené a sú vyčerpané všetky ostatné prostriedky. V tomto prípade bol teda vývoj výkladu práva Európskeho súdneho dvora pre Veľkú Britániu priaznivý a Článkom 28 Charty nebol výrazne ohrozený.
Rovnako mala Veľká Británia obavy aj z Článku 30 Charty, čo sa pre mnohých zdalo byť neopodstatnené. V britskom práve totiž existujú normy a rozsiahla judikatúra, ktorá upravuje práve jednotlivcov na ochranu proti neoprávnenému prepúšťaniu.
Autorom protokolu je Lord Goldsmith z Veľkej Británie – zástupca britskej vlády na Konvente o budúcnosti Európy, ktorý bol do značnej miery aj zodpovedný za navrhovanie tzv. horizontálnych klauzúl v Charte.
Veľká Británia vyjednala výnimku v júni 2007 na summite Európskej rady. Podoba výnimky bola v protokole č. 30 o uplatňovaní Dohody v Veľkej Británii a Poľsku, ktorý bol pripojený k základným zmluvách a je ich neoddeliteľnou súčasťou. Protokol vstúpil do platnosti spolu s Lisabonskou zmluvou. Jeho cieľom však nebolo vylúčiť, prostredníctvom aplikácie práv z Dohody, ale len spresniť výklad tých ustanovení, ktoré nie sú jednoznačné a mohli by tak byť predmetom výkladu Európskeho súdneho dvora alebo jednotlivých členských štátov.
Zdá sa však, že britská vláda (a keďže sa jedná o Protokol č. 30, tak aj poľská vláda) opäť zdôraznili tzv. horizontálnej klauzule Charty, články 51 a 52, ktoré už vymedzujú šírku a interpretáciu práv obsiahnutých v Charte. Pokiaľ by akceptovali, že Protokol má plné právne účinky na Chartu základných práv Európskej únie, je evidentné, že relevantné opatrenia v Charte len usporadúvajú základné práva a slobody, ktoré už existujú ako všeobecný princíp práva Európskej únie, ktorým sa členské štáty zaviazali. Preto je chápaný len ako ďalšia vrstva komplexnosti a zmätku v už aj tak skomplikovanom právnom prostredí Európskej únie.

Udelenie výnimiek z Charty základných práv Európskej únie a jej dopadov na členské štáty, v tomto prípade hlavne na Veľkú Britániu, bola dôkladne prejednávaná na britskej parlamentnej pôde.
Britskí zástupcovia a významní právnici sa zhodli, že Charta je len jednou časťou z komplexného rámca základných práv, že sa Charta stane účinnou po konsolidácii existujúceho práva a neznamená žiadnu podstatnú zmenu v tejto oblasti a že britskému trhu práve reálne nehrozí, že by bola priamo zasiahnutá aplikáciou Charty.
Začlenenie Charty do primárneho práva bude mať len obmedzený dopad, pretože ľudské práva sú chránené všeobecnými princípmi unitného/jednotného práva, ktoré by Európsky súdny dvor aj naďalej rozvíjal, či už by Charta existovala alebo nie. Tento pohľad podporuje aj súčasná judikatúra Európskeho súdneho dvora, ktorá sa týka práva na kolektívne akcie, ktorú v čase keď Charta nebola ešte právne záväzná, súd uznal za všeobecný princíp unitného/jednotného práva. Ďalej obavy, ktoré vyplývali z rozšírenia právomocí Európskeho súdneho dvora, boli vysvetlené a poňaté ako fakt, že Charta nerozširuje možnosti preskúmavania aktov členských štátov a unitných/jednotných inštitúcií pred súdmi nad rámec medzinárodných dohôd, v ktorých je možné vykonávať toto preskúmavanie už teraz.
Je zrejmé, že Charta potvrdzuje práva a princípy, ktoré už existujú, aj keď v niektorých prípadoch len na medzinárodnej úrovni, a preto sa očakáva, že vplyv zmien štatútu Charty bude limitovaný. Súdy na národnej aj európskej úrovni budú aj naďalej odkazovať na opatrenia medzinárodných zmlúv, čo sa týka ľudských práv a budú tiež identifikovať ich základné princípy, ktoré sú zároveň všeobecnými princípmi práva Európskej únie a to aj v prípade, či by bola Charta právne záväzná, alebo nie. Ďalej sa tiež očakáva, že odkazy na Chartu budú stále častejšie, pretože ona zjednoduší cestu jednotlivcov k presadzovaniu ich práv garantovaných medzinárodným právom.

Z uvedeného vyplýva, že Protokol č. 30 nie je v skutočnosti pre Veľkú Britániu výnimkou, je len interpretatívnym protokolom. Protokol nehovorí, že Charta nie je pre Veľkú Britániu záväzná a v tomto smere sa teda jedná o výnimku v pravom zmysle. Tento názor bol potvrdený aj britskou vládou. Protokol bol tiež označený ako „Protokol prezlečený za deklaráciu“ a tiež sa mu neprikladá príliš veľký význam.
Počas skúmania efektu, čo by mohlo spôsobiť prijatie britského a poľského protokolu, bolo zodpovedané aj na otázku, do akej miery sa líšia práva obsiahnuté v Charte od všeobecných princípov unitného/jednotného práva. Pokiaľ by Európsky súdny dvor rozhodol, že Charta základných práv Európskej únie a všeobecné princípy sú totožné, bol by význam britského protokolu absolútne bez opodstatnenosti. Aj keď sa Charta a všeobecné princípy do určitej miery odlišujú, pôsobenie Charty na Veľkú Britániu to nevylučuje. Len sa tak zabráni národným súdom a Európskemu súdnemu dvoru v kritizovaní britského národného práva vo svetle Charty. 

1.1.4 Sociálna politika Európskej únie
Sociálna politika Európskej únie sa v nadväznosti na rozvíjajúcu sa ekonomickú integráciu a politický a hospodársky vývoj v Európe posúva od orientácie na zabezpečenie práv, ktoré súvisia so zamestnaním v podmienkach voľného pohybu osôb k širšej dimenzii zabezpečenia sociálnej ochrany obyvateľov Únie, a to najmä tých skupín, ktoré sú ohrozené chudobou a sociálnym vylúčením.
Technologický pokrok, globalizácia a starnutie obyvateľstva majú ďalekosiahly dopad na európsku spoločnosť. Tempo zmien posledných rokoch sa zrýchľuje, Európania žijú dlhšie a zdravšie v nových rodinných a pracovných štruktúrach, hodnoty a vzťahy medzi generáciami sa menia, obyvatelia majú nové príležitosti, väčší výber a lepšie životné podmienky. Európska únia prispieva k vytvárania týchto príležitostí tým, že podporuje zamestnanosť a mobilitu.
Zároveň však dochádza aj k negatívnemu vývoju, pretože veľký počet ľudí je nečinných alebo nezamestnaných, príliš mnoho mladých ľudí opúšťa predčasne školy, a preto z tohto dôvodu žijú v chudobe a v sociálne izolácii, najmä deti a starší ľudia. Okrem týchto spoločenských zmien došlo v roku 2008 k celosvetovému hospodárskemu spomaleniu, k rastu cien potravín a energie, na finančných trhoch pretrvávajú otrasy. Chudobní sú samozrejme týmto vývojom najviac a nepríjemne zasiahnutí. Navyše aj keď prieskumy verejnej mienky ukazujú, že Európania sú všeobecne s kvalitou svojho života spokojní, vyjadrujú obavy o budúcnosť a strach, že ich deti budú žiť v ďalších rokov v menšom blahobyte ako oni.
Sociálna politika musí s touto realitou držať krok, potrebuje byť pružná a vedieť reagovať na zmeny. V sociálnej oblasti zatiaľ nedošlo k harmonizácii národných sociálnych systémov členských štátov, ale len k ich koordinácii. Dôvodom je rôznorodosť sociálnych systémov členských štátov, ktoré sú založené na odlišných princípoch a majú aj rôzne inštitucionálne usporiadanie. Koordinácia ponecháva národné predpisy bez zmien, rozdiely sú len medzi národnými systémami. Koordinácia nahrádza len tie národné pravidlá, ktoré sú pre migrujúceho pracovníka alebo osobu samostatne zárobkovo činnou, nevýhodné. Právomoci a zodpovednosť Európskej únie sú tak v sociálnej oblasti obmedzené. Európska únia však môže ako partner spolupracovať s členskými štátmi a zainteresovanými stranami a podporovať spoluprácu s cieľom zvládať sociálno-ekonomické zmeny, najmä zmenu v dôsledku globalizácie a vývoja technológií.

1.1.5 Európska sociálna charta
Veľký význam pre rozvoj sociálnej politiky na európskej úrovni mal dokument celoeurópskeho významu Európska sociálna charta, ktorú ratifikovali členské štáty Rady Európy v Turíne v roku 1961. Charta stanovuje 19 základných práv a princípov, predovšetkým právo na prácu, právo na spravodlivú odmenu za prácu, právo sa organizovať, či právo na ochranu zdravia. V roku 1988 bol v Štrasburgu prijatý Dodatkový protokol k Európskej sociálnej charte, ktorý obsahuje ďalších 12 práv, napríklad právo na rovnaké príležitosti a na rovnaké zaobchádzanie, právo na dôstojnosť v práci, právo na ochranu pred chudobou a sociálnym vylúčením či právo na bývanie. Práva zakotvené v Európskej sociálnej charte majú celoeurópsky charakter a sú uznávané všetkými štátmi, ktoré Chartu podpísali. Charta rámcovo uvádza spôsob naplnenia týchto práv, konkrétne opatrenia sú však v kompetencii jednotlivých členských štátov. V roku 1991 bol v Turíne, preto, podpísaný Protokol pozmeňujúci Európsku sociálnu chartu, ktorý zlepšil účinnosti Charty a zvlášť fungovanie jej kontrolného mechanizmu.

1.1.6 Charta základných sociálnych práv pracujúcich
Ďalším dôležitým dokumentom vo vývoji európskej sociálnej politiky sa stala Charta základných sociálnych práv pracujúcich z roku 1989. Sociálne práva zakotvené v Charte základných sociálnych práv pracujúcich sú do značnej miery zhodné s právami uvedenými v Európskej sociálnej charte.
Je tu zakotvené právo na spravodlivú odmenu za prácu, ktorá zaisťuje pracovníkom a ich rodinám uspokojivú životnú úroveň, právo na zdravotné a sociálne zabezpečenie a bezpečnú prácu, právo na odborné vzdelávanie a výcvik po celý pracovný život, právo organizovať sa v miestnych, celoštátnych aj medzištátnych organizáciách, právo na ochranu práv pracovníkov a kolektívne vyjednávanie bez ohľadu na príslušnosť k odborom, právo handicapovaných ľudí na integráciu do pracovného života, právo pracovníkov na informácie o ekonomickej a finančnej situácii firiem, v ktorých sú zamestnaní, a právo podieľať sa na ich riadení, právo na slobodnú voľbu povolania, právo usadzovať sa a pracovať v krajinách Európskej únie, právo migrujúcich pracovníkov na rovnaké dane a sociálne zabezpečenie, právo na dobré životné a pracovné podmienky vrátane rovnosti pracovných podmienok aj pre pracovníkov s čiastočnými úväzkami, právo na odmenu za nočnú a nadčasovú prácu a za dovolenku, právo na sociálne zabezpečenie vrátane výplaty podpory v nezamestnanosti a ďalších sociálnych dávok, právo mužov a žien na rovnaké zaobchádzanie, práva detí a mladistvých na ochranu, právo starších ľudí na primeranú životnú úroveň garantovanú štátom.
Charta základných sociálnych práv pracujúcich je príkladom neľahkého dosiahnutia konsenzu v oblasti sociálnej politiky na európskej úrovni. Charta bola podpísaná všetkými členskými štátmi Európskeho spoločenstva s výnimkou Veľkej Británie, ktorá nesúhlasila s tým, že Charta zakotvuje príliš veľkú ochranu práv pracujúcich a poškodzuje tak záujmy podnikania a ohrozuje tak možnosť v dosahovaní konkurencieschopnosti. Z tohto dôvodu sa charta stala len politickým prehlásením bez právnych dôsledkov, avšak poslúžila ako základ revízie Rímskej zmluvy a budúcej dohody o sociálnej politike.