1.1 POĽSKO - INTERUPCIE
Poľsko má, po Írsku, druhý najprísnejší anti-interrupčný zákon v Európe. Platí už skoro desať rokov a všetky diskusie, interpelácie, pokusy o jeho zmiernenie či vypísanie referenda, sú zatiaľ v nedohľadne, prípadne ich vo finálnej verzii zamietne ústavný súd. Pritom podľa prieskumov by najmenej polovica Poliakov bola naklonená k miernejšiemu zneniu tejto právnej normy.
V roku 2002 bola zverejnená vládna správa o fungovaní zákona, ktorá uvádza, že v roku 1999 bolo v Poľsku legálne vykonaných 151 zákrokov, z toho väčšina z dôvodu ohrozenia života matky. Legálna interrupcia je v tejto katolíckej krajine možná len v zopár prípadoch. Ale ani v týchto prípadoch nemá žena zaručené, že sa dočká lekárskej pomoci. Pretože ktorýkoľvek lekár má právo odvolať sa na „klauzulu svedomia“ a odmietnuť vykonať zákrok.

1.1.1 Historický pohľad
Deväťdesiate roky boli v postkomunistických krajinách dobou udobrovania a učenia spolužitia s minoritami, ktoré boli najviac postihnuté komunistickou érou. Katolícka cirkev v Poľsku hrá veľmi významnú úlohu a aj keď sa poľský ľud nebráni k otvorenej diskusii o pálčivých otázkach a narastá aj tolerancia voči nim, koncept ochrany menšinových práv pre homosexuálov a právo žien na potrat, zostáva v Poľsku stále slabý a mení sa len veľmi pomalým tempom.

1.1.2 Udelenie výnimky pre Poľsko
Oficiálne uvádzanou motiváciou pre pristúpenie Poľska k výnimke Veľkej Británie bola obava, že by Európska únia chcela a mohla aplikovať svoje morálne štandardy na poľské právo, čo by dalo nemeckým občanom nástroj a právo sa dožadovať pôdy v západnej oblasti Poľska, čo by tak mohlo viesť k nespočetným žalobám na vydanie pôdy. Zdá sa, že tento argument nestál na žiadnej racionálnej analýze, ale len vhodne zapadal do stratégie, ktorá mala v obyvateľstve vzbudiť strach z možných dopadov po aplikovaní Charty.
Avšak situácia bola troška odlišná, pretože medzi kľúčové organizácie v Poľsku patrí cirkev, a tým pádom bolo najhlavnejším bodom obava z ustanovenia, ktoré sa týkalo rodinných práv a diskriminácie. Poľská cirkev mala obavy hlavne z posilnenia práv homosexuálnych menším, ku ktorým väčšina spoločnosti zastáva negatívny postoj. Široko definované princípy antidiskriminačného práva spolu s nedostatočnou definíciou inštitúcie manželstva, v práve Európskej únie, by mohli umožniť homosexuálnym partnerom, požadovať rovnaký prístup k adopciám, zlegalizovania partnerstva, sociálnym a ekonomickým výhodám.
Ďalším dôvodom bola tiež obava, že by ženy mohli požadovať voľný prístup k antikoncepcii a tiež, najviac diskutované, právo na potrat. A práve táto interpretácia by sa mohla dostať do kolízie s poľským právom, ktoré je v tomto smere veľmi striktné a obmedzuje možnosť ženám podstúpiť potrat.
Poľsko dlho zvažovalo svoje pristúpenie k Protokolu č. 30, ale po dôkladnom zvážení sa nakoniec k výnimke, ktorú dostala Veľká Británia, pripojili o niečo neskôr, presne v septembri 2007. Podoba výnimky bola v protokole č. 30 o uplatňovaní Dohody v Veľkej Británii a Poľsku, ktorý bol pripojený k základným zmluvách a je ich neoddeliteľnou súčasťou. Protokol vstúpil do platnosti spolu s Lisabonskou zmluvou. Jeho cieľom však nebolo vylúčiť, prostredníctvom aplikácie práv z Dohody, ale len spresniť výklad tých ustanovení, ktoré nie sú jednoznačné a mohli by tak byť predmetom výkladu Európskeho súdneho dvora alebo jednotlivých členských štátov.
Dňa 13. decembra 2007 Poľsko podpísalo Lisabonskú zmluvu s pripojení sa k protokolu, ktorý obsahoval výnimku, ktorá má vylúčiť, aby opatrenia obsiahnuté v Charte mohli rozšíriť platnosť práva Európskeho súdneho dvora a poľských súdov. Súhlas premiéra Donalda Tuska s podpisom „britského protokolu“ bol výsledkom dojednaného kompromisu medzi dvomi hlavnými politickými stranami, ktorými boli Právo a spravodlivosť a Platforma občanov. Rozhodnutie pristúpiť k protokolu bolo hodnotené ako konzervatívne, najmä z dôvodu, ktoré k nemu viedli a významne rozvírili verejnú debatu.
Iniciatíva k pristúpeniu k výnimke vychádzala ale z aktivity predchádzajúcej vlády Jaroslawa Kaczynského a jeho stany Právo a spravodlivosť. Strana sa dostala k moci po voľbách v septembri 2005, kedy ju podporilo viac ako 40% poľských voličov a vládna koalícia sa vytvorila z populistickej strany Sebaobrana a nacionalistickej pravicovej strany Liga poľských rodín.
Odmietavá pozícia Poľska k Charte základných práv Európskej únie bola výsledkom kontinuálne ultra konzervatívnej doktríny podporovanej bratmi Kaczynskými a ich pravicovými spojencami.
K získaniu verejnej podpory pre podpísanie protokolu bol využitý významný argument. Bývala predstaviteľka poľskej diplomacie Anna Fotyga a ďalšie hlasy zo strany Právo a spravodlivosť upozorňovali, že by opatrenia a tak ako sme spomenuli vyššie, argument bol len vhodným prostriedkov na vyvolanie strachu z možných dopadov Charty po jej prijatí.

Dosť paradoxná je pozícia Poľska vo vzťahu k Článku 1, bod 2, Protokolu č. 30, ktorý znie:
„Predovšetkým, a aby sa vyhlo akýmkoľvek pochybnostiam, žiadne ustanovenie hlavy IV charty nevytvára práva, ktorých je možné sa súdne domáhať, uplatniteľné v Poľsku alebo Spojenom kráľovstve okrem prípadov, keď sú tieto práva ustanovené vo vnútroštátnych právnych predpisoch Poľska alebo Spojeného kráľovstva.“
Právne vysvetlenie Hlavy IV s názvom Solidarita bolo v Poľsku dosť komplikované, pretože hnutie, s rovnakým názvom, tu malo zásadný vplyv na koniec komunistického režimu. Poľsko si bolo vedomé tohto neuspokojivého stavu, a preto k Lisabonskej zmluve pripojili Prehlásenie Poľskej republiky k Charte základných práv Európskej únie č. 61, kde, vzhľadom k tradícii spoločenského hnutia Solidarita, potvrdili a vyjadrili plný rešpekt k sociálnym a pracovným právam v podobe, v akej je stanovené Európskou úniou. V podstate sa týmto prehlásením poprel význam Článku 1, bod 2, Protokolu č. 30 a teda poľská výnimka sa v oblasti sociálnych a ekonomických práv stala úplne nevýznamnou, čo naznačuje, že poľské obavy boli zapríčinené úplne inými časťami Charty. Konkrétne sa jednalo najmä o ustanovenie, týkajúce sa rodinného práva a diskriminácie. Pravicové strany sa totiž obávali predovšetkým posilnenia pozície práva žien na potrat a homosexuálnej menšiny v silno katolíckom Poľsku.