Poľsko - sociálne práva

1.1 POĽSKO - INTERUPCIE
Poľsko má, po Írsku, druhý najprísnejší anti-interrupčný zákon v Európe. Platí už skoro desať rokov a všetky diskusie, interpelácie, pokusy o jeho zmiernenie či vypísanie referenda, sú zatiaľ v nedohľadne, prípadne ich vo finálnej verzii zamietne ústavný súd. Pritom podľa prieskumov by najmenej polovica Poliakov bola naklonená k miernejšiemu zneniu tejto právnej normy.
V roku 2002 bola zverejnená vládna správa o fungovaní zákona, ktorá uvádza, že v roku 1999 bolo v Poľsku legálne vykonaných 151 zákrokov, z toho väčšina z dôvodu ohrozenia života matky. Legálna interrupcia je v tejto katolíckej krajine možná len v zopár prípadoch. Ale ani v týchto prípadoch nemá žena zaručené, že sa dočká lekárskej pomoci. Pretože ktorýkoľvek lekár má právo odvolať sa na „klauzulu svedomia“ a odmietnuť vykonať zákrok.

1.1.1 Historický pohľad
Deväťdesiate roky boli v postkomunistických krajinách dobou udobrovania a učenia spolužitia s minoritami, ktoré boli najviac postihnuté komunistickou érou. Katolícka cirkev v Poľsku hrá veľmi významnú úlohu a aj keď sa poľský ľud nebráni k otvorenej diskusii o pálčivých otázkach a narastá aj tolerancia voči nim, koncept ochrany menšinových práv pre homosexuálov a právo žien na potrat, zostáva v Poľsku stále slabý a mení sa len veľmi pomalým tempom.

1.1.2 Udelenie výnimky pre Poľsko
Oficiálne uvádzanou motiváciou pre pristúpenie Poľska k výnimke Veľkej Británie bola obava, že by Európska únia chcela a mohla aplikovať svoje morálne štandardy na poľské právo, čo by dalo nemeckým občanom nástroj a právo sa dožadovať pôdy v západnej oblasti Poľska, čo by tak mohlo viesť k nespočetným žalobám na vydanie pôdy. Zdá sa, že tento argument nestál na žiadnej racionálnej analýze, ale len vhodne zapadal do stratégie, ktorá mala v obyvateľstve vzbudiť strach z možných dopadov po aplikovaní Charty.
Avšak situácia bola troška odlišná, pretože medzi kľúčové organizácie v Poľsku patrí cirkev, a tým pádom bolo najhlavnejším bodom obava z ustanovenia, ktoré sa týkalo rodinných práv a diskriminácie. Poľská cirkev mala obavy hlavne z posilnenia práv homosexuálnych menším, ku ktorým väčšina spoločnosti zastáva negatívny postoj. Široko definované princípy antidiskriminačného práva spolu s nedostatočnou definíciou inštitúcie manželstva, v práve Európskej únie, by mohli umožniť homosexuálnym partnerom, požadovať rovnaký prístup k adopciám, zlegalizovania partnerstva, sociálnym a ekonomickým výhodám.
Ďalším dôvodom bola tiež obava, že by ženy mohli požadovať voľný prístup k antikoncepcii a tiež, najviac diskutované, právo na potrat. A práve táto interpretácia by sa mohla dostať do kolízie s poľským právom, ktoré je v tomto smere veľmi striktné a obmedzuje možnosť ženám podstúpiť potrat.
Poľsko dlho zvažovalo svoje pristúpenie k Protokolu č. 30, ale po dôkladnom zvážení sa nakoniec k výnimke, ktorú dostala Veľká Británia, pripojili o niečo neskôr, presne v septembri 2007. Podoba výnimky bola v protokole č. 30 o uplatňovaní Dohody v Veľkej Británii a Poľsku, ktorý bol pripojený k základným zmluvách a je ich neoddeliteľnou súčasťou. Protokol vstúpil do platnosti spolu s Lisabonskou zmluvou. Jeho cieľom však nebolo vylúčiť, prostredníctvom aplikácie práv z Dohody, ale len spresniť výklad tých ustanovení, ktoré nie sú jednoznačné a mohli by tak byť predmetom výkladu Európskeho súdneho dvora alebo jednotlivých členských štátov.
Dňa 13. decembra 2007 Poľsko podpísalo Lisabonskú zmluvu s pripojení sa k protokolu, ktorý obsahoval výnimku, ktorá má vylúčiť, aby opatrenia obsiahnuté v Charte mohli rozšíriť platnosť práva Európskeho súdneho dvora a poľských súdov. Súhlas premiéra Donalda Tuska s podpisom „britského protokolu“ bol výsledkom dojednaného kompromisu medzi dvomi hlavnými politickými stranami, ktorými boli Právo a spravodlivosť a Platforma občanov. Rozhodnutie pristúpiť k protokolu bolo hodnotené ako konzervatívne, najmä z dôvodu, ktoré k nemu viedli a významne rozvírili verejnú debatu.
Iniciatíva k pristúpeniu k výnimke vychádzala ale z aktivity predchádzajúcej vlády Jaroslawa Kaczynského a jeho stany Právo a spravodlivosť. Strana sa dostala k moci po voľbách v septembri 2005, kedy ju podporilo viac ako 40% poľských voličov a vládna koalícia sa vytvorila z populistickej strany Sebaobrana a nacionalistickej pravicovej strany Liga poľských rodín.
Odmietavá pozícia Poľska k Charte základných práv Európskej únie bola výsledkom kontinuálne ultra konzervatívnej doktríny podporovanej bratmi Kaczynskými a ich pravicovými spojencami.
K získaniu verejnej podpory pre podpísanie protokolu bol využitý významný argument. Bývala predstaviteľka poľskej diplomacie Anna Fotyga a ďalšie hlasy zo strany Právo a spravodlivosť upozorňovali, že by opatrenia a tak ako sme spomenuli vyššie, argument bol len vhodným prostriedkov na vyvolanie strachu z možných dopadov Charty po jej prijatí.

Dosť paradoxná je pozícia Poľska vo vzťahu k Článku 1, bod 2, Protokolu č. 30, ktorý znie:
„Predovšetkým, a aby sa vyhlo akýmkoľvek pochybnostiam, žiadne ustanovenie hlavy IV charty nevytvára práva, ktorých je možné sa súdne domáhať, uplatniteľné v Poľsku alebo Spojenom kráľovstve okrem prípadov, keď sú tieto práva ustanovené vo vnútroštátnych právnych predpisoch Poľska alebo Spojeného kráľovstva.“
Právne vysvetlenie Hlavy IV s názvom Solidarita bolo v Poľsku dosť komplikované, pretože hnutie, s rovnakým názvom, tu malo zásadný vplyv na koniec komunistického režimu. Poľsko si bolo vedomé tohto neuspokojivého stavu, a preto k Lisabonskej zmluve pripojili Prehlásenie Poľskej republiky k Charte základných práv Európskej únie č. 61, kde, vzhľadom k tradícii spoločenského hnutia Solidarita, potvrdili a vyjadrili plný rešpekt k sociálnym a pracovným právam v podobe, v akej je stanovené Európskou úniou. V podstate sa týmto prehlásením poprel význam Článku 1, bod 2, Protokolu č. 30 a teda poľská výnimka sa v oblasti sociálnych a ekonomických práv stala úplne nevýznamnou, čo naznačuje, že poľské obavy boli zapríčinené úplne inými časťami Charty. Konkrétne sa jednalo najmä o ustanovenie, týkajúce sa rodinného práva a diskriminácie. Pravicové strany sa totiž obávali predovšetkým posilnenia pozície práva žien na potrat a homosexuálnej menšiny v silno katolíckom Poľsku.

1.1.3 Poľsko a cirkev
Významnú úlohu v diskusiách o Charte základných práv Európskej únie má aj náboženstvo. Poľská republika je silno kresťanským štátom. K rímskokatolíckej cirkvi sa hlási okolo 37 miliónov občanov Poľskej republiky, čo je približne 96% celkovej populácie tohto štátu.
Katolícka cirkev je jedným z najdôležitejších tvorcov verejnej mienky v záležitostiach etiky, práva a sexuality v Poľsku. Vzťah medzi poľskou spoločnosťou a cirkvou je poznamenaný dlhou históriou, kedy napríklad v dobe komunizmu, cirkev bojovala proti tomuto režimu. Do dnešných dní je zachované toto spojenie národnej identifikácie s náboženstvom. Významnú úlohu v poľskej spoločnosti má tiež náboženská rozhlasová stanica Radio Marya, ktorá býva často kritizovaná pre svoje antisemitistické, xenofóbne alebo homofóbne názory.
Cirkev je zároveň najväčším odporcom registrovaných partnerstiev homosexuálnych párov, lebo uznáva len manželstvo ako zväzok medzi mužom a ženou. Rímskokatolícka cirkev hovorí o registrovanom partnerstve osôb rovnakého pohlavia ako o „legalizácii zla“, a ďalej tiež hovorí, že registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia sú útokom na rodinu a jej tradičné rozdelenie úloh.
V roku 2007 Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že Poľsko opakovane porušilo ľudské práva ženy tým, že odmietlo diagnostickú starostlivosť žene počas tehotenstva. Potom, čo lekári pri rutinnom ultrazvuku zistili cystu na krku plodu, žena požiadala o ďalšie genetické vyšetrenia, ktoré boli opakovane odmietnuté. Tieto testy by jej pomohli urobiť kvalifikované rozhodnutie, či je vhodné v tehotenstve pokračovať.
V tomto prípade Súdny dvor v Štrasburgu rozhodol, že lekári, ktorí vnucujú svoje ideologické stanovisko proti interrupciám, predstavujú prekážku pre rozhodovanie žien a ich práva, na ktoré má nárok. Rozhodnutie súdu je priekopnícke, pretože prvýkrát konštatuje porušenie ľudských práv na ľudské a dôstojné zaobchádzanie v súvislosti s právom na interrupciu. Súd konštatoval porušenie článku 3 Dohovoru, ktorý hovorí, že: "Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“
Súd rovnako konštatoval porušenie článku 8 na rešpektovanie súkromného a rodinného života.

1.1.4 Výnimka a poľské politické strany
Silno pravicová strana Právo a spravodlivosť, ktorá je založená na katolíckych, protikomunistických a konzervatívnych hodnotách, sa výrazne zapájala do tvorby negatív, ktoré so sebou prináša transformácia. Ponúkala preto novú orientáciu politiky, ktorá by sa zameriavala na minulosť. Sľubovala, že bude brániť poľskú morálku pred zásahmi Európskej únie, a tiež kritizovala morálku ďalších krajín Európskej únie.
Prostredníctvom inauguračného prejavu vtedajší premiér Jaroslaw Kaczynsky prehlásil, že Poľsko chce patriť do Európskej únie, ale zároveň si uvedomujú svoju odlišnosť, ktorú nechcú skrývať. Tiež prehlásil, že budú pracovať na tom, aby si Poľsko udržalo svoju plnú kultúrnu a morálnu suverenitu.

Hlavnou oblasťou Charty základných práv Európskej únie, ktorá znepokojovala stranu Právo a spravodlivosť, bola šírka princípov nediskriminácie s ohľadom na sexuálne menšiny a vzťahy medzi homosexuálmi, o ktorom je Článok 9 a 21, ktorých názvy znejú:
Článok 9 – Právo uzavrieť manželstvo a právo založiť rodinu;
Článok 21 – Nediskriminácia.

Poľsko má dojem, že sú tu široko definované princípy nediskriminácie spolu s nedostatočnou definíciou sobáša, čo by pri uplatňovaní práva Európskej únie mohlo umožniť homosexuálnym partnerom požadovať rovnaký prístup k adopciám, registrované partnerstvá, sociálne a ekonomické výhody (napríklad úľavy na daniach).
Ďalšou kontroverznou oblasťou pre predstaviteľov strany Právo a spravodlivosť, bol potenciálny vplyv Charty na práva žien rozhodovať o svojom sexuálnom zdraví a plánovaní rodiny. Obávali sa totiž, že by ženy mohli požadovať voľný prístup k antikoncepcii a tiež právo na potrat. Takáto interpretácia by sa však mohla dostať do rozporu s poľským právom, ktoré veľmi prísne obmedzuje možnosť žien podstúpiť prerušenie tehotenstva, t.j. potrat.
Článok 7 Charty, ktorý znie „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie.“ Tento článok, podľa poľských právnikov, by mohol byť interpretovaný ako právo rozhodovať nielen o vlastnom živote, ale tiež by to znamenalo právo umelo prerušiť tehotenstvo. Podľa tejto interpretácie plod nie je uznaný ako subjekt, ktorý má právo na život a ľudskú dôstojnosť.

Podľa poľského práva je prerušenie tehotenstva vykonané iba lekárom a to iba v prípade, akými sú :
a) tehotenstvo ohrozuje život alebo zdravie tehotnej ženy;
b) prenatálna prehliadka ukazuje s veľkou pravdepodobnosťou na ťažké a nenávratné poškodenie plodu alebo na nevyliečiteľnú chorobu, ktorá ohrozuje život plodu;
c) existuje podložené podozrenie, že tehotenstvo je výsledkom trestného činu.

Do roku 1997 existovala ešte jedna možnosť umelého prerušenia tehotenstva a to v prípade, kedy sa tehotná žena nachádza v ťažkých životných podmienkach alebo v komplikovanej životnej situácii. Politická strana Právo a spravodlivosť našla priaznivcov v strane Liga poľských rodín, ktorá reprezentovala radikálnu verziu poľského nacionalistického kresťanského konzervatizmu. Táto strana absolútne je proti interrupciám a sobášom osôb rovnakého pohlavia. Navyše strana odmieta aj Európsku úniu ako takú.
Ale Donald Tusk a väčšina členov Občianskej platformy videli vo výnimke z Charty základných práv Európskej únie krok nielen k európskej integrácii, ale aj k zefektívneniu občianskych práv a slobôd. Počas summitu v Bruseli v decembri 2007, Donal Tusk potvrdi, že sa nevzdá boja za prijatie Charty, a že dúfa, že Charta bude prijatá bez akýchkoľvek obmedzení, ihneď čo budú vyjasnené všetky pochybnosti, ktoré dovtedy pretrvávali vo verejných diskusiách. Ale premiér Donald Tusk, pro-európsky orientovaný politik, označil anti-európsku politickú líniu, vytvorenú stranou Právo a spravodlivosť, za nevhodnú pre silnú pozíciu Poľska v Európskej únii a vo svete.
Toto napätie medzi konzervatívcami a liberálmi a samotná klíma politického prostredia, sa odrazilo v parlamentných debatách. Dňa 20. decembra 2007 dolná komora poľského parlamentu schválila pristúpenie k Lisabonskej zmluve spoločne s pripojeným protokolom. Dolná komora poľského parlamentu, však pripojili rezolúciu, že oceňujú pozitívny vplyv a dôležitosť Charty základných práv pre občanov a zároveň vyjadrili nádej, že v budúcnosti sa bude Poľsko snažiť o odstúpenie britského protokolu.
Obe komory poľského parlamentu, dňa 1. a 2. apríla 2008, schválili Lisabonskú zmluvu. Na konečný podpis od prezidenta čakalo Poľsko 18 mesiacov. Kaczynski sa vyjadril, že zmluvu podpíše bez prieťahov ihneď po vyhlásení kladného výsledku írskeho referenda.