Do tohto okamihu totiž prevláda verejný záujem na ochrane spoločnosti proti páchateľom trestných činov, avšak od okamihu vznesenia obvinenia pristupuje nemenej závažný individuálny záujem, a to právo obrany a obhajoby, ktoré zásadne musíme priznať každému obvinenému bez ohľadu na to, aký trestný čin vykonal. Obvinenému sa musí oznámiť skutok, z ktorého je obviňovaný, nesmú sa pred ním zatajovať vykonané dôkazy, musí dostať príležitosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a právo navrhovať iné dôkazy, a najmä nesmie byť nijakým spôsobom donucovaný k výpovedi vo vlastnej veci, predovšetkým k priznaniu. Vždy pôjde o jeho donútenie k určitému konaniu, o donútenie, aby niečo konal alebo strpel. No všetci vieme, že nanešťastie ľudský tvor je nevyspytateľný, tak ako sa v ňom skrýva dobro, tak aj zlo a preto je nevyhnutne dôležité, aby sa donucovanie používalo, aby dobro čo najviac premohlo zlo a spravodlivosť intrigy. Donucovanie sa má vykonávať tak aby bolo čo najmenej trýznivé a čo najviac účinné.







Literatúra:

Rašla, A.: Inkvizícia nezomiera. 1. vyd. Bratislava, Obzor 1991. 224s.
Hroch, M. – Skýbová, A.: Králové, kacíři, inkvizitoři. Praha, Československý spisovatel 1987. 328s.