Inkvizícia

Účelom trestného konania je zistiť, resp. vyhľadať spáchania trestného činu a najmä jeho páchateľa. A keďže „vyhľadať“ sa v latinčine povie „inquirere“, vyhľadávanie sa nazýva inkvizícia. Je to stredoveká súdna inštitúcia katolíckej cirkvi stíhajúca kacírov, uskutočňuje veľmi prísne a fanatické vyšetrovanie. Je taká stará, ako azda samo ľudstvo. Na vstupných bránach do stredovekých miest bol do kameňa vyrytý nápis, ktorý hlásal hlavné poslanie mestského štátu (polis): „Spupných krotiť a slabých chrániť.“ Zaiste ušľachtilé poslanie, lebo práve slabí potrebujú ochranu proti násiliu. Lenže ak má obec (štát) úspešne krotiť spupných a potláčať násilie na slabých, musí mať na to donucovacie prostriedky. Preto vzniklo úslovie, že štát je organizované násilie. Potláčateľská funkcia štátu sa najvýraznejšie prejavuje vo výkone trestného súdnictva. Keďže sa súdom dala moc (povinnosť) ex offo vyhľadávať trestné činy, a teda nenechávať to na osobnú iniciatívu obžalobcu, zväčša poškodeného, ako to bolo v období čistého akuzačného procesu, bolo treba tento spôsob vedenia trestného procesu normatívne upraviť, a teda zaviesť určitý druh právnej istoty. Deformácia tohoto procesu sa začala až vtedy, keď už prestali vyhľadávať objektívnu pravdu, ale za vinníka začali pokladať, toho, o kom sa rozhodlo, že má byť podrobený tortúre (s pojmom inkvizícia sa spája pojem tortúra, t. j. špecifický druh mučenia v trestnej justícii). A práve tento má bohatú a pestrú históriu) t. j. vopred sa mimosúdne rozhodlo o niekoho vine dekrétom a inkvizičná tortúra sa použila na dôkaz správnosti tohto rozhodnutia. Vopred si vyhliadli vinníka a potom ho už len donucovali k priznaniu. Najpotrebnejšie, ale aj najľahšie to bolo pri stíhaní kacírov a čarodejníc. K tomu, aby sa inkvizičný proces takto zdeformoval, musela pristúpiť ďalšia skutočnosť, ktorej vplyvu sa inkvizičný procesný orgán – sudca nemohol vyhnúť. Nenahol sa jej vyhnúť preto, lebo išlo o určitý druh psychózy. Stredoveká spoločnosť bola pod vplyvom dogmy o existencii diabla a jeho výčinoch. Diabol na rozvrátenie cirkvi, t. j. na rozvrátenie správneho Kristovho učenia, raz používal kacírov a inokedy kresťanom spôsoboval škody pomocou svojich agentiek – čarodejníc, bosoriek. Pod vplyvom tejto dogmy bola spoločnosť podozrievavá. Stačila najmenšia indícia a ľudia začali niekoho podozrievať z kacírstva a neskoršie zo spolčenia s diablom.

Bez tejto deformácie, bez chorobnej podozrievavosti by na inkvizičnom procese nebola taká pohana prischla. Veď aj v modernom trestnom procese sa zachovala inkvizičná zásada u nás napríklad v prípravnom konaní. Ak totiž inkvizičnú zásadu chápeme tak, že orgány trestného konania, t. j. vyšetrovateľ, vyhľadávateľ a prokurátor majú za úradnú povinnosť (z úradnej moci) vyhľadávať objektívnu pravdu, nejde o deformáciu. Ak však povieme, že tieto orgány majú povinnosť vyhľadávať trestné činy a páchateľov trestných činov, vznikne už nebezpečenstvo deformácie. Ak totiž niekto iný, nejaká iná
autorita, ktorú vyšetrovateľ, vyhľadávací orgán a prokurátor sú povinní bez odporu uznávať, deklaruje určitý skutok za trestný čin alebo určitého občana za
nepriateľa a škodcu, nevyhnutne sa musí vyhľadávacia povinnosť orgánu prípravného konania zúžiť na vyhľadávanie dôkazu stoj čo stoj, dôkazu o tom, že autorita má pravdu, keď tvrdí, že je tu trestný čin a že je tu aj páchateľ. Nevyhľadáva sa objektívna pravda, ale dôkaz o existencii pravdy deklarovanej. Vo feudálnej spoločnosti dochádzalo v justícii k deformáciám, k surovému a barbarskému mučeniu obvinených a k neľudským výkonom trestov smrti, najmä pri troch druhoch trestných činov: kacírstve, čarodejníctve a pri atentáte na hlavu štátu. Pri neľudskom stíhaní kacírov bol motívom náboženský fanatizmus. Pri barbarskom prenasledovaní čarodejníc hrala hlavnú úlohu hlúposť veriacich, naivná viera v dogmy. Pri vyhľadávaní a surovom trestaní páchateľov urážky majestátu hlavy štátu treba dôvod surového výkonu trestu vidieť v patologickej podozrievavosti a strachu vládcov pred svojimi poddanými. Ak v období inkvizičného procesu hovoríme o tortúre, treba povedať, že mučenie sa vyskytovalo jednak v trestnom práve hmotnom, a to buď ako samostatný trest, alebo ako zostrenie trestu smrti, a jednak v trestnom práve procesnom. Jediným účelom tortúry bolo donútiť obvineného k priznaniu; tortúra teda bola len dokazovacím úkonom. Feudálny štát prevzal inkvizičný proces z cirkevného kanonického práva. Zásada oficiality pri vyhľadávaní proticirkevných činov vyplývala z povinnosti cirkvi dbať o „ideologickú čistotu“ viery a mravov. V otázke jednoty cirkevného učenia bola cirkev nekompromisná. Povinnosťou kléru bolo dbať o čistotu kresťanských mravov. Ak sa však niekde začali veriaci združovať a usilovali sa hoci len v niektorom vieroučnom alebo mravoučnom ohľade vymykať z právomoci kléru, stávali sa pre cirkev nebezpečnými. Tvorili sektu.

Treba však konštatovať, že mnohé „pohanské“ zvyky cirkev mlčky tolerovala, lebo neohrozovali ani morálku, ani jednotu cirkvi. Sektári však predstavovali inú skupinu. Taký hĺbavec, ktorý začal touto spoločnosťou pohŕdať sa utiahol do ústrania aby žil ako prví kresťania. Tak vznikali pustovníci-eremiti. Takéto hnutie cirkev, prirodzene, nemala dôvod potláčať, lebo neohrozovalo moc kléru. Keď sa však začali takíto prísni vyznávači Kristovho učenia združovať, začala si cirkev všímať ich ciele. Oficiálny postoj cirkvi voči takýmto združeniam sa spravoval podľa toho, či tieto skupiny uznávali biskupov a pápežský primát a akým spôsobom brojili proti cirkevným neporiadkom. Pozitívne skupiny dostali od cirkvi „požehnanie“; stali sa z nich rehole – rády a pápeži ich dokonca požívali na potláčanie iných „neposlušných“ skupín. Členov odbojných skupín vyhlasovali za kacírov, heretikov. Kacíri boli nebezpeční pre jednotu cirkvi, lebo otvorene bojovali proti pápežstvu. Preto prvoradou úlohou biskupov bolo odhaľovať kacírov. Pátranie po kacíroch sa nazývalo inquisitio haereticae pravitatis – vyhľadávanie kacírskej neprávosti. Názov „inquisitio“ sa však používal nielen pre tú časť biskupského procesu, ktorá sa kryje s pojmom predbežné vyhľadávanie v trestnom konaní, ale pre celý proces ktorý sa končil vynesením rozsudku biskupského súdu. Cirkevné právo usilujúce sa prinútiť vinníka k priznaniu viny len miernymi prostriedkami, pôvodne nedovoľovalo používať tortúru. Tvrdohlavého kacíra však mohol stihnúť najprísnejší cirkevný trest, a to exkomunikácia, vylúčenie zo zväzku cirkvi. Exkomunikovaný sa stal z právneho hľadiska vydedencom. Kacír-heretik je protištátnym zločincom, a preto ho „svetské rameno“ (t. j. potlačovacia moc štátneho aparátu) trestá ako synov cirkvi. Keď neskôr začali stíhať kacírov aj svetské súdy, používala sa už tortúra. Pod vplyvom veľkého rozmachu kacírstva v Európe začína cirkev sprísňovať jednak systém odhaľovania kacírov, t. j. inkvizičné konanie, a jednak tresty. Usvedčeného kacíra odovzdáva svetskej vrchnosti na spravodlivé potrestanie. Tortúru pred biskupskými súdmi pripúšťa cirkev od roku 1252. Od tých čias aj v konaní podľa kanonického práva bolo možné obvineného donucovať k priznaniu mučením. Zrejme však ani to nestačilo na úspešné potláčanie kacírstva, a preto sa o pár rokov neskôr uskutočnila centralizácia cirkevného súdnictva. V roku 1281 pápež Gregor IX. vyňal inkvizíciu z právomoci biskupských súdov, a to údajne pre ich miernosť a nedostatok iniciatívy, a zaviedol centrálnu pápežskú inkvizíciu.

Funkciu vyhľadávania a trestania kacírov zveril dvom reholiam – františkánskej a dominikánskej, a tým z nich vytvoril akési cirkevné bezpečnostné orgány. Príslušníci týchto dvoch reholí sa stali stálymi pápežskými inkvizítormi. Jednak tajne pátrali po heretikoch, t. j. vykonávali spravodajstvo, a jednak obsadzovali inkvizičné súdy. Cirkevné súdy však vykonávali iba tú časť procesu, ktorá sa končila usvedčením obvineného z kacírstva, t. j. vyslovovali vinu. Na vyslovenie trestu už bola oprávnená a povolaná svetská vrchnosť. Keď niekoho cirkevný inkvizičný súd uznal vinným, odovzdal ho svetskej vrchnosti na potrestanie a tá vtedy pre usvedčených kacírov poznala jediný druh trestu: upálenie. Hlavnou zásadou inkvizičného procesu bola tajnosť konania, a to nielen utajenie dôkazných prameňov. Inkvizičný proces nepoznal riadne opravné prostriedky, konanie bolo písomné (platila zásada, čo sa nenachádza v spisoch, nie je na svete, t. j. neexistuje), bola predpísaná záväznosť niektorých dôkazov, takže sudca ich nesmel hodnotiť podľa svojho subjektívneho presvedčenia. Obvinený bol inkvizít, bol iba objektom konania, a hoci vo všeobecnosti platila zásada, že obvinený má v inkvizičnom konaní povinnosť dokázať svoju nevinu, v skutočnosti to nebolo možné. Nepoznal mená osôb, ktoré ho udali, ani meno žalobcu a mohli mu zatajiť aj mená svedkov. Ak bol v inkvizičnom konaní niekto obvinený z kacírstva, za svedkov mohli použiť aj exkomunikované osoby a krivoprísažníkov. A napriek tomu, že obvinený bol v inkvizičnom procese oslobodený, mohol byť iba za samo podozrenie z kacírstva, hoci nedokázané, odsúdený na trest doživotného väzenia. To bola prezumpcia viny bez ohľadu na rozsudok. Neplatila zásada – nie dvakrát za to isté; pri opätovnom podozrení z toho istého činu mohol byť znovu postavený pred inkvizičný súd. Dôsledky odsúdenia kacíra inkvizíciou postihovali aj jeho nevinné príbuzenstvo. Smrťou nezanikala trestnosť kacírstva, lebo aj osoba, ktorá zomrela, mohla byť inkvizíciou odsúdená ako kacír. Motívom boli zrejme dôsledky, ktoré inak vždy postihovali na smrť odsúdeného a popraveného kacíra: zhabanie celého jeho majetku. Najpovestnejšia inkvizícia bola v Španielsku. Dokonca kedykoľvek sa o inkvizícii hovorí hanlivo, vždy sa používa epiteton „španielska“. Na jej čele stál tzv. Veľký inkvizítor. Vymenúval ho kráľ a pápež musel vymenovanie potvrdiť. Španieli zaviedli inkvizíciu aj v Holandsku. V Španielsku trvala inkvizícia až do roku 1834. V Čechách bola inkvizícia sústredená pri pražskom biskupstve. V Nemecku sa pokúšali zavádzať inkvizíciu až v 13.

storočí.
Pri feudálnej zmiešanosti cirkevnej moci s mocou svetskou, bolo takmer nerozoznateľné, či jej hlavným vykonávateľom bola cirkev, alebo svetská vrchnosť. Tortúra sa začala používať v takých prípadoch, keď obvinený nebol schopný rozptýliť všetky pochybnosti sudcov o svojej nevine alebo keď nebolo dosť usvedčujúcich svedeckých výpovedí. Mučenie obvineného v takom prípade nebolo obmedzené, takže niekedy ho aj zmrzačili alebo následkom týrania zomrel. Kacírom sa vymeriavali buď cirkevné, alebo svetské tresty. Cirkevné tresty boli: interdikt, exkomunikácia, konanie púti alebo pokánie. Hlavnými svetskými trestami boli smrť a väzenie. Kacírov obyčajne trestali upálením, a to buď za živa, alebo ich vopred uškrtili. Výkon trestu smrti upálením zmierňovali len v prípade, keď sa obvinený pri tortúre zmieril s cirkvou, t. j. keď na otázky inkvizítora vypovedal tak, ako sa od neho žiadalo, a oni potom mohli jeho kajúcnu výpoveď a priznanie propagačne využiť. Zmiernenie trestu spočívalo v tom, že odsúdeného vopred uškrtili a len potom upálili. Nazývalo sa to výnimočné zmiernenie trestu. Často sa používali zariadenia, ktoré na smrť odsúdenému kacírovi znemožňovali pri poprave kričať. Ani nie preto, aby zhromaždení prítomní nepočuli jeho zúfalé výkriky, ale skôr preto, aby z jeho úst nepočuli „bludy, kliatby“ a pod. Na ten cieľ používali tzv. škrtiacu hrušku alebo mučiacu masku. V stredovekom Uhorsku bolo omnoho menej kacírov ako v južných a západoeurópskych štátoch a omnoho menej ako napríklad v susedných Čechách alebo v balkánskych krajinách. Odpor k feudalizmu po založení uhorského štátu sa po istý čas prejavoval pridržiavaním sa pohanstva alebo návratom k nemu, preto tam pohanstvo dlho prežívalo. Okrem katolíkov v ňom žilo pomerne dosť grékovýchodných kresťanov. Odpor proti feudalizmu mal v Uhorsku len zriedka formu kacírskeho hnutia. Preto tu ani inkvizícia nebola taká činná. Uhorské pramene sa až do polovice 13. storočia nezmieňujú o rozširovaní kacírstva. Nesporne išlo o flagelantské hnutie. Ľudí ovládla horúčka kajúcnosti. Deti, mládež, starci, ženy, muži plačúc kráčali v pároch ulicami miest v pomalom sviatočnom sprievode, odprosovali nebesá za svoje hriechy a do krvi sa bičovali. Flagelantské hnutie sa premenilo na epidémiu, a nečudo, že sa vyskytlo aj v Uhorsku. Cirkev zo začiatku neskrývala svoju radosť nad hlbokou kajúcnosťou veriacich, lebo v nej videla upevňovanie nábožnosti. Neskôr sa však situácia zmenila. Falgelanti zaviedli verejnú spoveď a rozhrešenie si dávali navzájom, bez kňazov. Tak sa dostal do tohto masového hnutia proticirkevný prvok – jednoduchí ľudia sa povyšovali nad klérus, nad pánov.

Preto cirkevné i svetské vrchnosti vydali proti tejto sekte prísne nariadenia a jej členov ničili ohňom a železom ako nebezpečných blúznivcov. Bula pápeža Gregora X. z roku 1272 vyzýva záhrebského päťkostolného biskupa, aby zorganizoval inkvizíciu proti kacírom. Pravda, znenie buly neuvádza, akých kacírov a na ktorom území má pápež na mysli. Je možné, že bulou Svätá stolica chystala vlastne pohon na bogomilských kacírov, ktorí žili na území týchto dvoch diecéz, pokiaľ toto územie bolo južne od Uhorska. V tom istom čase aj olomoucký arcibiskup pripomína, že v Uhorsku žijú kacíri. Dokonca pápež poslal do Uhorska svojho legáta so špeciálnym poverením proti kacírom. Toto proticirkevné hnutie čoskoro prerástlo do otvoreného povstania, ktoré bolo len s ťažkosťami potlačené. Na uľahčenie boja proti kacírstvu na ohrozených územiach krajiny bolo založených niekoľko františkánskych a dominikánskych kláštorov.
Od polovice 13. storočia stáli príslušníci františkánskej rehole pred ťažkou dilemou. Časť mníchov sa usilovala ostať verná učeniu zakladateľa rádu Františka z Assisi, žila v úplnej chudobe, z práce svojich rúk alebo zo žobrania, a bola presvedčená, že ani cirkev nemá disponovať majetkom. Samozrejme, pápež i cirkevné kruhy a väčšina františkánov sa s hnevom postavili proti týmto radikálnym skupinám, ktoré útočili práve na najcitlivejšie miesto cirkvi a vlastne celej vládnúcej triedy. Preto vstúpila do akcie inkvizícia. Chmúrne žaláre kláštorov sa zaplnili, vzbĺkli plamene hraníc. Pápež Ján XXII. prikázal, aby aj v Uhorsku inkvizícia prenasledovala radikálnych františkánov. Nevie sa však, čo títo inkvizítori vykonali.
Pramene zo 14. storočia sa už častejšie zmieňujú o uhorských kacíroch. Poukazujú na to, že uhorskí kacíri boli v spojení s nemeckými a poľskými skupinami podobných názorov. Pápež očakával, že proti týmto sektám vystúpia práve príslušníci žobravých reholí, a preto vyzval uhorského kráľa Karola Róberta, aby tieto rehole podporoval, a zároveň splnomocnil predstaveného dominikánskej rehole v Uhorsku, aby proti kacírom vyhlásil križiacku výpravu a vymenoval inkvizítorov. Ako pápežov splnomocnenec prišiel do Uhorska dominikánsky mních Matej. Z konca 14. storočia však už vieme o uhorských kacíroch viac, lebo sa zachovali doklady o tom, že tak ako po celej Európe, aj sem sa rozšírila sekta valdéncov,
ktorú založil Prierre Valdo, bohatý obchodník, ktorý po preštudovaní biblie rozdelil svoj majetok medzi chudobných, opustil rodinu, obliekol si plstenú
kutňu a šiel po žobrote a kázal o svojich názoroch. Jeho prívrženci sa nazývali valdénci.

Cirkevná vrchnosť ich prenasledovala a zakazovala ich učenie, pretože v nich videla nebezpečenstvo a ohrozenie svojej moci. Popierali totiž pápežský primát, neuznávali organizáciu cirkvi, učili že každý nábožný kresťan bez rozdielu pohlavia sa môže stať kňazom a môže kázať, spovedať a vysluhovať sviatosti, najmä však učili, že koho ťaží hriech, nemôže platne vysluhovať sviatosti. Bibliu pretlmočili do jazyka ľudu, zádušné omše a modlitby za zomretých vyhlasovali za bezcenné a všetky druhy krviprelievania, prísahu a lož za smrteľné hriechy. Tým v podstate napadli nielen cirkev, ale aj svetskú vrchnosť. V listine z roku 1391 sa ako valdénske centrá spomínajú Poľsko, Uhorsko, Bavorsko, Švábsko a Sasko. V tom istom roku sa do rúk rakúskej inkvizície dostali aj dvaja kacíri z Uhorska: istý krajčír Šimon a obuvník Gottfried. Z konca 14. storočia poznáme mená ešte dvoch uhorských valdéncov – Jakuba Budaya a Petra Erdélyho. Ako inkvizítor v Uhorsku a Rakúsku v tom čase pôsobil Peter Zwicker, vedúca osobnosť nemeckej rehole celestínov. Nemilosrdnosť jeho pôsobenia dosvedčuje nielen veľký počet odsúdených, ale aj skutočnosť, že na listine obetí sa objavuje aj desaťročné dieťa. Verdikt vo veci šopronských valdéncov bol vynesený roku 1401. Tresty boli rozmanité: niektorých prijali späť do lona cirkvi, ale nariadili im nosiť na šatách kríž modrej farby, iní sa museli kajať, na omši museli byť oddelení od ostatných veriacich, denne museli odriekať určitý počet modlitieb k Panne Márii a iným svätým. V rozsudku sa nariadilo zbúrať domy, v ktorých sa predtým kacíri schádzali, cintoríny, na ktorých boli kacíri pochovaní znova vysvätiť, telesné pozostatky kacírov vykopať z hrobov a spáliť. Miernosť týchto rozsudkov je očividná, ale zrejme len preto, že išlo o obyčajných príslušníkov kacírskeho hnutia, kým väčšina jeho vedúcich predstaviteľov zavčasu ušla a niektorí boli súdení osobitne.
Všeobecná mienka je taká, že v Uhorsku sa podarilo cirkevným súdom vyhubiť všetky sekty. Nesúhlasí to však so skutočnosťou, lebo aj v neskorších obdobiach sa objavujú stopy po kacíroch. V Uhorsku sa totiž veľmi rýchlo rozšírilo aj husitské hnutie, ktoré malo veľa spoločného s učením valdéncov. V Nitrianskom biskupstve už v roku 1418 pôsobila inkvizícia proti husitským kacírom. V dvadsiatych rokoch 15. storočia vypukli otvorené povstania v oblastiach Jasova, Medzeva a Trnavy. Husitské hnutie sa rozšírilo dokonca aj do južných častí Uhorska, za rieku Tisu. Po skončení husitských vojen sa uhorská vládnúca trieda obrátila na pápežský dvor s prosbou, aby do ich kacírskym hnutím nakazenej krajiny poslal inkvizítora.

Pápež im ochotne vyhovel a poslal skúseného františkánskeho kňaza Jakuba Marchiaya, ktorý si svojou ukrutnosťou vyslúžil spokojnosť najvyšších cirkevných kruhov. Sám o sebe pyšne vyhlasoval, že kacíri všade pred ním bezhlavo utekali, ale aj tak ich vždy dostal na hranicu. Úlohu si plnil s takou horlivosťou, že o správnosti jeho
činnosti začal pochybovať nielen ľud, ale aj nižšie kňažstvo. Jeho inkvizítorskú činnosť veriaci v tejto oblasti sabotovali. Nakoniec Jakuba z diecézy vyhnali, on však poslal písomnú sťažnosť kráľovi Žigmundovi a Svätej stolici. Nato sa však pápež dôsledne postavil za Jakuba a prikázal zrevidovať kliatbu. Keďže inkvizítorskú činnosť vykonával ešte horlivejšie, ešte väčšmi proti sebe pobúril obyvateľstvo. Dokonca kráľ vyhlásil, že Jakub vo svojej činnosti postupoval „podľa práva, spravodlivo a sväto“. Potom už inkvizícia v južných oblastiach Uhorska postupovala bez prekážok až do roku 1439 – v tom roku sa totiž páter Jakub vrátil do Itálie. Nepoznáme počet jeho obetí v Uhorsku, on sám sa však chválil, že priviedol na cestu pravej viery 25 000 kacírov. Jakubovu prácu si cirkev cenila tak, že ho v roku 1726 vyhlásila za svätého. Inkvizícia však vyvíjala činnosť aj v iných krajinách. Pojem kacírstvo bol definovaný skôr negatívne; kacírske bolo všetko, čo sa akokoľvek odlišovalo od oficiálneho učenia cirkvi. Inkvizícia okamžite zaútočila na každého pokrokového jedinca, na každú pokrokovú myšlienku. V Ríme sa okrem iných dostal na popravisko aj veľký mysliteľ Giordano Bruno. Žaláre inkvizície okúsil aj Galileo Galilei, zakladateľ mechaniky. Do plameňov hraníc vrhali nielen ľudí, ale aj výtvory ľudského rozumu, všetky písomnosti, ktoré hlásali niečo iné ako cirkev. Beda bolo tomu, u koho našli zakázanú knihu. Bol to vecný dôkaz o jeho kacírstve a nebolo už ťažké obvineného mučením donútiť, aby sa ku kacírstvu priznal. Trýznenie, t. j. spôsobovanie fyzických alebo duševných bolestí inému človeku, sa nekryje s pojmom tortúra. Na dnešnom stupni vývoja ľudskej spoločnosti je však nevyhnutné z trestného konania tortúru dôsledne vylúčiť, lebo nemožno hovoriť o objektívnej pravde tam, kde sa používajú čo len stopy tortúry. Pravda, okrem tortúry pozná trestné konanie aj iné inkvizičné prvky. Niektoré z nich v trestnom procese ostanú aj v budúcnosti: vypátranie, t. j. vyhľadanie trestného činu a vypátranie jeho páchateľa.

Do tohto okamihu totiž prevláda verejný záujem na ochrane spoločnosti proti páchateľom trestných činov, avšak od okamihu vznesenia obvinenia pristupuje nemenej závažný individuálny záujem, a to právo obrany a obhajoby, ktoré zásadne musíme priznať každému obvinenému bez ohľadu na to, aký trestný čin vykonal. Obvinenému sa musí oznámiť skutok, z ktorého je obviňovaný, nesmú sa pred ním zatajovať vykonané dôkazy, musí dostať príležitosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a právo navrhovať iné dôkazy, a najmä nesmie byť nijakým spôsobom donucovaný k výpovedi vo vlastnej veci, predovšetkým k priznaniu. Vždy pôjde o jeho donútenie k určitému konaniu, o donútenie, aby niečo konal alebo strpel. No všetci vieme, že nanešťastie ľudský tvor je nevyspytateľný, tak ako sa v ňom skrýva dobro, tak aj zlo a preto je nevyhnutne dôležité, aby sa donucovanie používalo, aby dobro čo najviac premohlo zlo a spravodlivosť intrigy. Donucovanie sa má vykonávať tak aby bolo čo najmenej trýznivé a čo najviac účinné.







Literatúra:

Rašla, A.: Inkvizícia nezomiera. 1. vyd. Bratislava, Obzor 1991. 224s.
Hroch, M. – Skýbová, A.: Králové, kacíři, inkvizitoři. Praha, Československý spisovatel 1987. 328s.