Staroveký Rím

Osídlenie

Na konci 2.tis.p.n.l. osídlilo Apeninský polostrov viacero kmeňov. Indoeurópske kmene Italikov žili prevažne v strednej časti polostrova a usadzovali sa ako pastieri a roľníci. Na severozápade Apeninského polostrova žili Etruskovia (neboli Indoeurópania). Na začiatku 1.tis.p.n.l. prenikli do východnej časti polostrova z Balkánu Ilýri. V severovýchodnom cípe žili Venéti. Od 8.st.p.n.l. sa v južnej Itálií a na Sicílií usadzovali Gréci. V západnej časti Sicílie sídlili Feničania, ktorých osady sa stali opornými bodmi Kartága. Od 5.st.p.n.l. prenikli do nížiny rieky Pád Kelti. Na začiatku 1.tisícročia p.n.l. sa v Itálií rozšírila znalosť výroby železa, bronzové nástroje sa používali celkom bežne. Jednoduché poľnohospodárstvo a jednoduchý život italických kmeňov (Latinov, Umbrov, Samnitov, Sabinov) sa rýchle menili pod vplyvom vyššej kultúry Etruskov, Grékov, i Kartágincov, národov, ktoré si v 8.-5.st.p.n.l. podmanili celé západné Stredomorie.

Etruskovia

Výrazným znakom etruskej civilizácie bola existencia vyspelých miest (každé mesto bolo vlastne mestský štát na čele s úradníkmi z vyšších vrstiev,tzv. lukumoni). Mestá boli strediskom remesiel a mestského obchodu. Z etruských miest vynikli Veje, Caere, Tarquinia v južnej Etrúrií, Vulci v stredoetruskej oblasti Vulci, a mestá Vetulonia a prístav Populonium v severnom cípe Toskánska. Poľnohospodárstvo Etruskov bolo veľmi vyspelé, napr.vysúšali bažiny alebo zavádzali vodu do suchých oblastí. Jadrom etruskej moci bolo dnešné Toskánsko. V dobe svojho najväčšieho rozmachu (7.-6.st.p.n.l.) ovládali severnú oblasť až k Pádu, rozšírili svoje panstvo v strednej Itálií a na juhu sa v 6.st. zmocnili Kampánie. V dobe rozmachu sa rozvíjal i námorný obchod. Etruskovia
získavali z Hispánie meď a z Británie sa dovážal cín. Po súši prichádzal z Balkánu jantár. Roku 540 p.n.l.porazili Grékov v námornej bitke pri Alalii na Korzike a tým sa stali na určitý čas pánmi tohto ostrova. Na dolnom toku Tiberu sa začala rozvíjať osada, ktorá dostala meno Roma. Etruskovia Rím ovládli, je dokonca pravdepodobné, že založili Rím ako mesto. Etruská dynastia vládla v Ríme podľa povesti až do vyhnania Tarquinia Superba v r.510.
Strata etruskej kontroly nad Rímom znamenala oslabenie v oblasti, ktorá bola pre nich strategicky dôležitá, pretože im umožňovala spojenie s dŕžavou v Kampánii. Od polovice 5.st.p.n.l. prestali byť námornou veľmocou. V r.

396 stratili Veje, ktoré získali Rimania. V r.265 p.n.l.sa do rímskeho područia dostalo posledné nezávislé mesto Volsinii. Koncom rímskej republiky bola etruská oblasť romanizovaná. Gréci

Gréci si od 8.st.p.n.l.zakladali osady na pobreží južnej Itálie (Kumy, Krotón, Neapol, Tarent), osídlili Sicíliu (Syrakúzy) pobrežie dnešného Francúzska (oblasť Massilia – Marseille) i východné pobrežie dnešného Španielska. Z kultúrneho hľadiska tu vynikli diela učencov, ako boli Pythagoras, Empedokles, syrakúzsky Archimedes. Kartágo

Kartágo bola osada, ktorú založili podľa tradície v r.814 Feničania na pobreží severnej Afriky. Kartáginci ovládli časť Sicílie a prenikli na Korziku.

Vznik Ríma

Podľa rímskej tradície bol považovaný za praotca rímskeho národa trójsky hrdina Aeneas, ktorý sa po páde Tróje a po dlhom strastiplnom blúdení dostal do italského Latia. Podľa povesti bola Aeneovou matkou bohyňa Venuša. Aeneovým synom bol Ascanius, nazývaný tiež Iulus, a ten sa pokladal za zakladateľa jedného z najslávnejších rímskych rodov (juliovský), z ktorého pochádzal i Gaius Julius Caesar a adopciou aj prvý rímsky cisár Augustus. Vzdialenými Ascaniovými potomkami boli bratia Romulus a Remus, synovia kňažky Rhey Silvie a boha vojny Marsa. Podľa rozšírenej tradície bol Rím založený v r.753 p.n.l. a bol pomenovaný podľa Romula. Romulus sa dostal do ostrého sporu s Remom, keď sa rozhodovalo o tom, po kom má byť mesto pomenované. Romulus v tomto spore Rema zabil a stal sa tak prvým rímskym kráľom. Po ňom vládlo ešte ďalších šesť kráľov, z ktorých poslední traja (Tarquinius Priscus, Servius Tullius, Tarquinius Superbus) boli Etruskovia. Roku 510 bol Tarquinius Superbus z Ríma vyhnaný a jeho pád znamenal koniec kráľovskej doby a stal sa i počiatkom rímskej republikánskej epochy.
Mesto bolo azda založené po spojení osád Palatine a Esquiline do jednej osady, ktorá sa stala základom mesta Ríma.
Etruskovia sa podieľali na budovaní Ríma. Odvodnili bažiny medzi jednotlivými pahorkami v priestore neskoršieho Rímskeho fóra. Takisto aj mohutná stoka, tzv.“cloaca maxima“ je etruského pôvodu. Obdobie kráľovstva (8.-6.st.p.n.l.)

Obdobie kráľovstva bolo obdobím rozkladu rodovej spoločnosti a prechodu k triednej spoločnosti. Príslušníci najstarších rodov – patricijovia – mali právo zúčastňovať sa na ľudovom zhromaždení – komitia curiata. Desať rodov tvorilo kúriu, desať kúrií tvorilo jeden kmeň – tribus. Rodové tribusi sa nazývali Titienses, Ramnes, Luceres.

Kráľ mal zvrchovanú administratívnu, vojenskú i náboženskú moc. Jeho poradným zborom bol senát. Slobodné obyvateľstvo sa delilo na príslušníkov urodzených otcov – patricijov, a na plebejcov s obmedzenými občianskymi právami. Otroctvo existovalo, ale malo len nerozvinutý, patriarchálny charakter. Chudobní patricijovia i plebejci boli nútení hľadať hospodársku podporu a ochranu u bohatých patricijov a stávali sa ich klientami (cliens – poslušný, chránenec). Klienti mali voči svojim ochrancom mali rozmanité povinnosti – napr.boli nútení ich podporovať, keď sa ocitli v tiesni alebo prispievať na veno ich dcéram. Klientela sa rozvinula hlavne za republiky, kde vplyvní občania využívali klientov v politickom boji a konali ich prostredníctvom rôzne transakcie, v ktorých nechceli alebo nemohli priamo vystupovať. Podobný vzťah ako medzi klientom a patrónom sa vytváral medzi otrokom prepusteným na slobodu (libertus) a jeho bývalým pánom.

Reforma Servia Tullia

Servius Tullius rozdelil obyvateľstvo do piatich majetkových tried a podľa miesta bydliska do štyroch miestnych okresov. Povinnosťou tried bolo postaviť určitý počet stotín vojakov. Koľko stotín (centúrií) jedna trieda postavila, toľko hlasov mala v sneme (comitia centuriata). Armáda mala vyslovene peší ráz. Špeciálnych oddielov (jazda, hudobníci, tesári) mali Rimania málo. Centurijný snem, ktorý sa utvoril v dôsledku reformy Servia Tullia, zatlačil koncom kráľovskej doby staršie kúrijné zhromaždenie, ktoré naďalej formálne existovalo, ale nemalo vážnejšej právomoci.

Rané obdobie rímskej republiky

Na čele Ríma stáli dvaja konzuli, ktorí boli najvyššími vojenskými veliteľmi, najvyšší správcovia štátu a sudcovia. Šiesti prétori mali súdnu moc. Kvestori sa starali o financie. Edilovia mali na starosť poriadok a bezpečnosť. Všetci títo boli volení na 1 rok. Cenzori boli volení na 5 rokov, ohodnocovali majetok rímskych občanov, ktorých podľa veľkosti majetku začleňovali do tried, zostavovali zoznam senátorov. Diktátor bol volený v mimoriadnych situáciách, mal neobmedzené právomoci. Vládol 6 mesiacov. Ovládnutie Itálie

Na sklonku 5. a na začiatku 4.st.p.n.l. prenikli do severoitalskej oblasti alpskými priesmykmi Kelti. Z kmeňov, ktoré prišli na územie Itálie, boli najvýznamnejšími Taurinovia a Bojovia (Čechy- Boiohaemum). Prvými obeťami ničivých nájazdov bolo Toskánsko a niektoré etruské mestá. V r.387 sa podarilo Keltom zmocniť Ríma.

Povesť hovorí o tom, že nočnému vpádu Keltov do mesta sa ubránil jedine Kapitol, ktorého obrancovia boli upozornení na hroziace nebezpečenstvo krikom posvätných husí bohyne Junony. Kelti si od Rimanov vynútili vysoké výkupné a čoskoro z mesta odišli.Kelti sa ešte niekoľko krát ukázali na území Latia, ale ich útoky existenciu Ríma ohroziť nemohli. Vážnym nepriateľom Ríma sa stal zväz samnitských kmeňov, ktorý získal významné postavenie v stredoitalskej oblasti, najmä v Kampánií. Protiklad medzi Samnitmi a Rimanmi viedol v druhej polovici 4.storočia a na zač. 3.st.p.n.l. k trom tzv. samnitským vojnám (343-341, 327-304, 298-290). V r.321 utrpeli Rimania nečakanú porážku v Caudiu (východne od Capuy), kde Rimania boli donútení kapitulovať. Tradícia hovorí, že senát túto kapituláciu nepotvrdil a vydal konzulov, ktorí ju uzavreli, Samnitom. Dlhý konflikt sa skončil porážkou Samnitov. Stredoitalské kmene sa buď pridali na stranu Rimanov alebo si ich Rím podrobil vojensky. Krátko nato získali Rimania prevahu aj nad Keltmi a získali tak politickú kontrolu nad veľkou časťou Itálie.
Posledným činiteľom, ktorý bol v Itálií stále nezávislý na Ríme, boli niektoré grécke osady juhoitalskom pobreží. Víťazstvo Rimanov v Kampanii zmenilo i tu mocenské vzťahy v prospech Ríma. Posledným gréckym mestom, ktoré si udržalo samostatnosť, bol Tarent. V roku 282 p.n.l. došlo medzi Rimanmi a Tarentom k boju, pretože rímske lode zakotvili v tarentskom prístave, čím porušili staršiu dohodu medzi Rimanmi a Tarentom, podľa ktorého Tarentský záliv bol pre rímske vojnové lode uzavretý. Konflikt nadobudol nebezpečné rozmery. Z podnetu Tarentu sa doň zapojil kráľ Pyrrhos z balkánskeho Epiru. Pyrrhovým hlavným politickým cieľom bolo zjednotenie západných Grékov pod epirskú nadvládu, po ktorom malo dôjsť ku gréckej expanzii v Afrike a dokonca proti mocnému Kartágu. Pyrrhos najprv išiel v r.280 p.n.l. do Itálie, ale po čase zistil, že nemôže čakať s priaznivým vývojom udalostí. Preto odišiel na Sicíliu, ale aj tam sa ocitol v vojenskej a politickej izolácií. Vrátil sa do Itálie, ale v r.275 bol pri Benevente Rimanmi porazený. Pyrrhos opustil Itáliu. V r.272 Tarent kapituloval. Vnútorný vývoj Rímskej republiky

Serviovská ústava formálne odstránila rodové zriadenie, avšak nelikvidovala dôsledné rodové privilégiá. Patricijovia (patricius-príslušník urodzenej rodiny) mali väčšie práva ako plebejci (plebs-ľud,dav): právo zastávať určité úradnícke funckie v Ríme, právo uzatvárať plnoprávny občiansky sobáš (patricius+patricius), právo hlasovať v sneme o jednotlivých kandidátoch na úradné hodnosti.

Plebejci nemali právo zastávať všerímske úrady ani sobášne právo s patricijmi, hlasovacie právo bolo len formálnou poctou. Vlastnícke právo plebejcov sa postupne vyrovnalo vlastníckemu právu patricijov. Je prirodzené, že plebejci sa snažili, aby sa im dostalo rovnakých občianskych práv ako patricijom. Preto dochádzalo k ostrým konfliktom medzi nimi. Silnou zbraňou plebejcov bola ich pevná organizácia a jednotný prístup. Plebejci mali vlastné tributné plebejské zhromaždenie. Prostriedkom krajného nátlaku na patricijov sa stali tzv. plebejské secesie. Slovom secessio sa označoval odchod plebejcov z Ríma, ktorý bol spojený s hrozbou, že sa plebejci odtrhnú od Ríma a založia si vlastné autonómne mesto (podľa tradície došlo k secesii celkom trikrát: v r.494, 449, a 287 p.n.l.).
Prvým úspechom plebejcov bolo presadenie plebejských úradníkov, tzv. tribúnov ľudu (494 p.n.l.). Od r.447 boli tribúni na 1 rok volení ľuďom, dovtedy konzulmi. Tribún využíval právo veto (zakazujem), čím rušil opatrenia poškodzujúce plebejcov. Avšak aj toto právo bolo určitým spôsobom obmedzené, lebo sa vzťahovalo len na územie mesta a nevzťahovalo sa na súdne výroky, pretože sudcovia sa nepokladali za súčasť rímskeho úradníckeho systému. V tej dobe súdili patricijský sudcovia podľa zvykového práva, preto si plebejci vynútili kodifikáciu tohto práva a sprístupnenie jeho textu širokej verejnosti. Ku kodifikácii práva došlo v r.449 p.n.l.Zákony boli napísané na dvanástich doskách a podľa toho sa im hovorilo leges XII (duodecim) tabularum. Na dlhú dobu sa stali zdrojom rímskeho súkromného i verejného práva, vyučovalo sa vo školách, kontrola súdnych úradníkov. V r.445 si plebejci presadili sobášne právo s patricijmi. Zákonom z r.367 mohol občan zo štátnej pokladnice získať max.500 jutár a jeden z konzulov musel mať plebejský pôvod. V r.300 p.n.l. získali právo zastávať kňazské funkcie, v r.287 p.n.l. dostalo plebejské tributné zhromaždenie právo vynášať zákony platné pre celý rímsky štát.

Vznik rímskeho impéria

Prvá punská vojna (264-241 p.n.l.)

Podmanenie juhoitalského gréckeho mesta Rhégia v r.270 p.n.l. priblížilo Rimanom na dosah ruky Sicíliu. Sicília sa pre svoju strategickú polohu a pre svoje bohaté hospodárstvo (námorný obchod) a vyspelé poľnohospodárstvo stala príčinou prvého veľkého konfliktu medzi Kartágom a Rimanmi. Podnet k vojne dali Mamertini, kampaňskí žoldnieri, ktorí boli pôvodne v službách syrakúzskeho kráľa Agathokla.

Po jeho smrti (289 p.n.l.) sa zmocnili značnej časti sicílskeho územia a učinili z mesta Messany centrum svojej moci, ktorá ohrozovala grécke postavenie na ostrove. Hierón II. podnikol proti Mamertinom ozbrojený zákrok a podarilo sa mu prejsť až k Messane. Mamertini považovali za potrebné obrátiť sa na cudziu pomoc, niektorí sa obrátili na Rimanov, iní na Kartágincov. Zatiaľ čo Rimania rozvažovali, ako sa majú zachovať, Kartáginčania vyslali do Messany vojenskú posádku. Kartágske vojská sa ocitli v tesnej blízkosti italského územia. Až vtedy si Rimania začali uvedomovať nebezpečie, ktoré pre nich znamenala kartáginská aktivita na Sicílií. Aj napriek tomu musel rímsky ľud vyvinúť silný tlak na konzervatívnych senátnych politikov. Až potom vstúpili rímske vojská na Sicíliu a vytlačili Kartágincov z Messany. V tom okamihu sa však pridal na kartáginskú stranu kráľ Hierón, ktorý žiadal o stiahnutie rímskej posádky z mesta. Napätú situáciu vyriešilo v roku 264 p.n.l. rímske rozhodnutie vyhlásiť Kartágu vojnu ako hlavnému rímskemu nepriateľovi. Takto začala prvá púnska vojna, ktorá bola prvým krokom k nastoleniu hegemónie v Stredomorí (264-241 p.n.l.). K vojenským akciám dochádzalo prevažne v messanskej oblasti, boje sa však rozšírili i na ďalšie sicílske územie. Pod dojmom úspechov Ríma sa na pridáva Hierón II. k Rímu. Rimania vybudovali flotilu, ktorá dokonca získala prevahu nad kartáginskou flotilou. Pod vedením konzula Gaia Duilia docielili v r.260 p.n.l. prvé námorné víťazstvo pri Mylai na severozápadnom pobreží Sicílie.V roku 256 p.n.l. preplavili konzuli Atilius Regulus a Lucius manlius Vulso do Afriky 15 000 mužov, ktorí mali zasadiť Kartágu rozhodujúcu ranu priamo na africkej pôde. Sparťan Xanthippos, ktorý stál vtedy na čele kartáginských vojsk, Rimanov roku 255 p.n.l.porazil a spôsobil im také straty, že od ďalších akcií v Afrike upustili. V r.241 Rimania vedení konzulom Gaiem Lutatiem Catulem dosiahli rozhodujúceho víťazstva pri Aegatských ostrovoch. Kartáginci sa snažili čo najrýchlejšie ukončiť vojnu. Podľa uzavrenej mierovej zmluvy stratili územie na Sicílií a Liparských ostrovoch, a boli nútení platiť Rímu vysoké vojenské odškodné desať rokov. Kartágo po vojne malo problém so vzburou žoldnierov, ktorým pokladnica nemohla vyplatiť žold. Vzbura nadobudla veľké rozmery (241-238 p.n.l. a len tvrdý zákrok Hamilkara Barky zlomil nakoniec odpor vzbúrencov. Keď Kartáginci chceli obnoviť poriadok i na Sardínii, vystúpili Rimania proti Kartágu a prinútili ich, aby sa zriekli v prospech Ríma Sardínie,ale aj susednej Korziky (roku 237).

Druhá púnska vojna (218-201 p.n.l.)

Od roku 237 p.n.l.

zaujal vedúce postavenie v politike Kartága Hamilkar Barkas. Snažil sa obnoviť veľmocenskú pozíciu Kartágu a usiloval sa o vojenské i hospodárske ovládnutie Hispánie (striebro, meď). Roku 229 však Hamilkar v boji proti jednému hispánskemu kmeňu zahynul a jeho nástupcom sa stal jeho zať Hasdrubal. Hasdrubal sa stal zakladateľom mesta Carthago nova. V roku 226 uzavrel zmluvu s Rímom, ktorá vymedzovala sféry kartáginskeho a rímskeho vplyvu v Hispánii tak, že hraničná čiara medzi nimi tvorila rieka Ebro. Po jeho smrti sa stal veliteľom kartáginskeho vojska v Hispánií Hamilkarov syn Hannibal. Hannibal patrí medzi najznámejšie osobnosti starovekých dejín. Prvou Hannibalovou akciou, ktorá mala vážne medzinárodne dôsledky, bol útok na Saguntum (obyvateľmi boli helenizovaní Iberovia, dôležitý obchodný prístav, svoje postavenie si posilnili priateľskými vzťahmi s Rímom).Hannibal na mesto zaútočil v r.220 a po osemmesačnom obliehaní ho r.219 dobyl.Rimania žiadali, aby im Hannibala vydali, Kartáginci túto žiadosť odmietli a tak dali poslednú príčinu k vojenskému konfliktu. V počiatočnej fáze druhej punskej vojny bola iniciatíva v rukách Hannibala. Vyvrátil Sagunt, kartáginské armády prešli cez Iberus (Ebro), Pyreneje a Alpy, ťažké údery Rimanom na italskej pôde pri Trasimenskom jazere (217 p.n.l.) a u Kann (216). V 216 prenikli Kartáginci do mesta Kann (Cannae), kde mali Rimania bohaté skladisko potravín. Za krátku dobu sa pri Kannách objavila rímska armáda vedená konzulmi Luciom Aemiliom Paulom a Markom Terentiom Varronom, ktorý svojim postupom dali podnet k rozpútaniu bitky. Varro nepochyboval o rímskom úspechu, pretože Rimania mali 80 000 pešiakov a 6 000 jazdcov, avšak Hannibal disponoval len 40 000 pešiakmi a 10 000 jazdcami. Tomuto Hannibal prispôsobil svoj taktický plán. Závažným úspechom Kartágincov bolo vyradenie podstatnej časti rímskej jazdy z ďalších bojových akcií. Hannibalovi sa podarilo obkľúčiť Rimanov. V boji zahynulo 50 000 Rimanov, Hannibal stratil 6000 vojakov. Hannibal dokonca prenikol až k Rímu v r.211, no neodvážil sa zaútočiť. Chcel rozložiť rímsky spojenecký zväz. Rimania sa však dokázali vzchopiť, zakročili proti odpadlíkom v Itálií a podnikli výpravu do Afriky. Hannibal sa vrátil na pomoc Kartágu, ale utrpel porážku v bitke pri Zame roku 202 p.n.l., kde ho porazil Publius Cornelius Scipio st.

Kartágo stratilo všetky územia okrem Afriky, všetko loďstvo a zaplatili 260 ton striebra vojnovej náhrady.
Rimania r.212 dobyli Syrakúzy, ovládli celú Sicíliu, Hispánia sa stala z väčšej časti rímskou provinciou.
Hannibal najprv žil na dvore Seleukovcov, potom u bitýnskeho panovníka. Keďže ho chceli vydať Rimanom, v r. 183 p.n.l. spáchal samovraždu.
V rokoch 171-168 p.n.l. bola 3.macedónska vojna, čím skončila ríša Antigonovcov, Rimania porazili macedónskeho kráľa Persea pri Pydne v r.168.

Tretia púnska vojna (148-146p.n.l.)

Tretiu púnsku vojnu vyvolali Rimania zámerne, aby definitívne zničili Kartágo. Po trojročnom obliehaní ho dobyl Publius Cornelius Scipio a zrovnali so zemou. Africké pobrežie sa zmenilo na „provinciu Afrika“.
V r.146 Rimania zvíťazili nad achájskym spolkom, zničili Korint a Grécko sa stalo závislým na Ríme. Súčasťou Ríma sa stal Pergamon podľa poslednej vôle kráľa Attala III. Kríza rímskej republiky

Z provincií prichádzalo do Ríma obrovské bohatstvo (slonovina, otroci, obilie), z ktorého patriciát neúmerne zbohatol. Prísun lacného obilia ničil domácich pestovateľov. Poľnohospodárska malovýroba sa prestala vyplácať. Postupne chudobneli, až sa z roľníkov stali bezzemkovia. Prichádzali do Ríma, kde vytvárali vrstvu lumpenproletariátu. Tiberius Sempronius Gracchus (133-132 p.n.l.) si ako jeden z prvých uvedomil dôležitosť pozemkovej reformy. Stanovil pozemkové maximum na 500 jutár, ak mal statkár dvoch synov, pozemkové maximum mal 1000 jutár. Pôda, ktorá presahovala 1000 jutár, sa mala rozdeliť na pozemky po 30 jutár, ktoré mali byť pridelené bezzemkom. Opozícia ho zavraždila. Jeho brat, Gaius Sempronius Gracchus, tribún ľudu v 123 p.n.l.,pokračoval v snahách o pozemkovú reformu. Presadil zákon o lacnejšom predávaní obilia chudobnému obyvateľstvu. Gaius Gracchus navrhoval, aby spojenci dostali rímske občianstvo. Návrh však vyvolal v Ríme ostrý nesúhlas. Chcel vytvoriť novú kolóniu na území zničeného Kartága, avšak medzi Rimanmi narazil na ostrý odpor. Podobne ako jeho brat sa ocitol v izolácií, pri nepokojoch bol v r.121 p.n.l. zabitý.
Konzervatívne zložky rímskej spoločnosti, veľkí pozemkoví vlastníci, vytvorili skupinu optimátov (optimus=najlepší). Ich politickým cieľom bolo obmedzenie počtu ľudí podieľajúcich sa aktívne na správe štátu. Hlavnou oporou tejto skupiny bol senát. Druhú skupinu tvorili populári (popularis-ľudový). Ich cieľom boli hospodárske a politické reformy. Ako aj optimáti, tak aj populári, sa opierali o armádu, v ktorej slúžili nemajetní Rimania slúžiaci za žold (zdroj obživy). Túto reformu presadil Gaius Marius. Do armády prišli chudobní Rimania, ktorý dostali výzbroj, pravidelne sa im vyplácal žold.

Po skončení vojenskej služby, ktorá mohla trvať až 16 rokov, mali veteráni dostávať prídel pôdy, aby boli hospodársky zabezpečení. V r.105 pr.Kr. germánske kmene Teutónov a Kimrov prenikli od Severného mora do severnej Itálie a porazili rímske vojsko v bitke pri Araussi. Gaius Marius poráža Teutónov v bitke pri Aquae Sextiae. V rokoch 90-88 prebehla tzv. spojenecká vojna. Italikovia (rímsky spojenci v Itálií) sa dožadovali plných občianskych práv. Podnetom bola vražda Marca Livia Drusa v r.91, obhajcu záujmov Italikov. Rimania boli prinútení Italikom práva priznať. Italikovia vytvorili vlastný štát s vlastnými úradníkmi, senátom i vojskom.
Prvá vojna medzi Rímom a pontským kráľom Mitridatom (89-85 p.n.l.) priniesla rýchle úspehy Mitridatovi. Zmocnil sa celej západnej časti Malej Ázie. Vyvraždil 80 000 ľudí italského pôvodu. Z Malej Ázie prenikli Mithridatove vojská do Egejského mora, zmocnili sa ostrova Délu a väčšiny územia vlastného Grécka vrátane Atén.
Udalosti na východe spôsobili konflikt medzi optimátmi vedenými Sullom a populármi na čele s Mariom. Senát rozhodol, že velenie proti Mitridatovi bude zverené Sullovi. Sulla dosahoval v gréckej oblasti i v Malej Ázií stále viac úspechov a prinútil Mitridata, aby roku 85 p.n.l. uzavrel mier v Dardane. Rím však bol v rukách Mariových stúpencov. Sulla sa vrátil do Ríma a v roku 82 p.n.l. pri Collinskej bráne vybojoval vládu nad Rímom. Stal sa prvým diktátorom v rímskej ríši. Prvým opatrením bolo vydanie tzv.proskripcií (zoznamy nepohodlných politických odporcov), ktoré boli verejne vyvesené. Rímsky občan mohol človeka, ktorý bol napísaný na proskripciách beztrestne zabiť. Ich majetok bol skonfiškovaný a rozdelil sa medzi vplyvných Sullových prívržencov. Počet senátorov zvýšil na 600, pričom do senátu uviedol jazdcov, ktorí mu zachovali vernosť. Vládol v rokoch 82-79 p.n.l. V r.79 p.n.l. sa ku všeobecnému prekvapeniu dobrovoľne vzdal diktatúry a o rok zomrel. Tretia vojna s Mitridatom sa odohrala v rokoch 74-64 p.n.l., kde proti Mitridatovi bojoval najprv Lucius Licinius Luculus, neskôr Pompeius. V roku 64 Pompeius porazil Mitridata a jeho územie pripojil k Rímskej ríši ako provinciu Sýria. Spartakovo povstanie 73-71p.n.l.

Masový rozsah Spartakovho povstania bol dôsledkom rýchleho zvyšovania počtu otrokov v Itálií behom 1.st.p.n.l. Podnet k vzbure vyšiel z juhoitalskej Capuy,z ktorej pod Spartakovým vedením ušla skupina gladiátorov. Ku vzbúrencom sa postupne pridávali otroci a v malej miere i slobodná chudoba. Markus Licinius Crassus ich zovrel v južnom cípe Itálie tak, že nemali možnosť ani k obrane, ani k úniku.

V roku 71 došlo k rozhodujúcej bitke, v ktorej boli otroci porazení.6000 otrokov bolo ukrižovaných pozdĺž tzv. Appiovej cesty (via appia) spojujúcej Rím s Capuou. Stalo sa tak na výstrahu všetkým italským otrokom, aby sa v nich potlačili snahy búriť sa proti Rímu. V roku 63 konzul Marcus Tullius Cicero odhalil tzv.Catilinovo sprisahanie, ktorým chcela skupina aristokratov odstrániť konzulov a nastoliť osobitnú moc v Ríme.

Gaius Julius Caesar.Prvý triumvirát

Caesar bol vzdialeným príbuzným Gaia Maria a vo svojich politických počiatkoch sa snažil vystupovať ako jeho nástupca. U rímskeho obyvateľstva si tým získal sympatia, avšak k politickej dráhe mu chýbali peniaze. Z tohto dôvodu si požičiaval peniaze, až sa tak zadĺžil, že za neho musel ručiť sám Marcus Licinius Crassus. V roku 62 bol Caesar prétorom a o rok neskôr proprétorom v Hispánií, kde sa mu podarilo získať väčšie imanie, takže po návrate do Ríma mohol rozvíjať politickú činnosť. Nepružná politika senátu, ktorý stále nechcel brať na vedomie, že nie je jediným rozhodujúcim činiteľom v rímskej ríši, viedlo nakoniec k tomu, že traja muži, v ktorých bola skutočná moc nad impériom – Pompeius, Caesar a Crassus, uzavreli roku 60 p.n.l. z Caesarovho podnetu tajnú dohodu, tzv. triumvirát (pôvodne sa chceli spojiť aj s Ciceronom, ale on to pre neústavnosť odmietol). Touto cestou presadili svoje politické požiadavky voči senátu a rozdelili si medzi sebou sféry vplyvu v rímskej ríši. Praktické dôsledky triumvirátu nedali na seba dlho čakať: boli schválené Pompeiove opatrenia na východe a Caesar sa stal konzulom na rok 59 p.n.l.Caesar za svojho konzulátu presadil agrárny zákon, podľa ktorého došlo k deleniu pôdy v Kampánií, vystúpil proti vydieraniu provinciálov Po skončení svojho konzulátu sa Caesar odobral do Galie, kde mu bolo zverené vrchné velenie na 5 rokov. Predtým ako odišiel sa postaral o to, aby boli odstránení z Ríma hlavní republikánsky politikovia – Marcus Tullius Cicero a Marcus Porcius Cato mladší. Z iniciatívy tribúna ľudu Publia Clodia Pulchra bol prijatý zákon, že každý, kto bez riadneho súdu dá popraviť rímskeho občana, sa má odobrať do vyhnanstva. Tento zákon postihoval Cicerona, ktorý dal bez súdu popraviť Catilinových stúpencov. Cicero teda odišiel do Grécka, čím nemohol ovplyvňovať rímsku politiku. Takisto aj posledný republikán Marcus Porcius Cato opustil Rím, lebo mu bolo zverené diplomatické poslanie na Cypre. V r.52 po vražde Publia Clodia Pulchra nastali veľké nepokoje v Ríme, upokojenie nastalo, keď za jedného z konzulov bol vymenovaný generál Pompeius.
V r. 50p.n.l.

bola celá Galia podrobená Rímu. Pompeius spravoval Hispániu, Caesarovi bolo ponechané vedenie v Galii a Crassus sa vybral na východ proti Parthom, kde však v bitke pri Carrhách v 53 p.n.l.bol porazený a zabitý. Crassova smrť znamenala koniec prvého triumvirátu. Pompeius sa obával Caesarovho vplyvu v Ríme, a preto sa snažil, aby Caesar bol definitívne zbavený vojenského velenia. Caesar prekročil rieku Rubikon a začal ťaženie proti senátu a Pompeiovi. Caesar navrhol Pompeiovi, že je ochotný vzdať sa armády, ak to učiní aj on.Pompeius návrh odmietol a to bol podnet k občianskej vojne (49-45p.n.l.) v ktorej Caesar zvíťazil a vybojoval si moc nad celým impériom. Pompeius utiekol do Grécka a potom do Egypta, kde bol úkladne zavraždený Egypťanmi, ktorí nechceli riskovať konflikt s Caesarom. S Caesarovou podporou sa vládkyňou Egypta stala Kleopatra. Jeho počin viedol k alexandrijskej vojne, ktorá viedla k porazeniu kráľovniných odporcov (zvíťazil Caesar). Posledných Pompeiových prívržencov porazil v r.45p.n.l. pri Munde v Hispánií a stal sa tak samovládcom v rímskej ríši. Caesarovou samovládou vrcholí kríza rímskej republiky. Kolonizoval hlavne západné časti, ustanovil, že statkári sú povinní zamestnať určitý počet slobodných pracovníkov, čím sa malo zabrániť rastu počtu otrokov a zbedačovaniu italských bezzemkov. Reformoval kalendár (juliánsky), ktorý sa v Európe bez akejkoľvek zmeny udržal do roku 1582 a v Rusku dokonca do roku 1918. Podľa Caesarovho kalendára trval rok 365 dní a štvrť dňa. Neváhal niektorým svojim protivníkom obsadiť vysoké miesta v rímskej politickej správe, upustil od proskripcií. Caesar bol zavraždený na sviatok tzv.marcové idy, 15.marca 44 v senáte fanatickými republikánmi. Do spiknutia bolo zapletených 60 senátorov, ktorí sa nedokázali zmieriť s faktickým odstránením republikánskeho zriadenia. V čele ich hnutia stáli Marcus Iunius Brutus a Gaius Cassius Longinus, ktorí sa domnievali, že Caesarova smrť povedie automaticky k obnoveniu vlády senátu a celého republikánskeho zriadenia.

Rímske pamiatky. V Ríme sa roku 300 nachádzali tieto architektonické objekty: Hadrianovo a Augustovo mauzóleum, Lucullove záhrady, Víťazný oblúk cisára Klaudia, Domicianov štadión, Hadriánov pantéon, Diokleciánove kúpele, Forum Traianum, Forum Romanum, Koloseum, Traianove kúpele, Chrám božského Klaudia, Circus Maximus, Caracallove kúpele.

Význam antiky

Začiatky rímskej kultúry sa utvárali pod etruským a gréckym vplyvom.

Etruskovia poznali organizáciu výroby a výmenu, organizáciu mestskej správy, výstavbu miest. Od Grékov sa naučili písmo a jeho veľkú abecedu prispôsobili svojej reči. V období krízy republiky silnel vplyv gréckej kultúry, kam prenikali rímske vojská. Rimania sa vtedy nezmocňovali iba krajín, ale aj umeleckých diel. V období cisárstva bol významným kult panovníka, sústavné vojny aj silnejúci vplyv provincií. Charakteristickým architektonickým prvkom, ktorý prevzali už v najstaršom období od Etruskov, bola klenba. Najstaršia úžitková stavba bol kanál, ktorý odvodňoval rímske zhromaždisko (neskôr forum), tzv.cloaca maxima. Mestá spájali hradské, z ktorých sa napríklad ešte dnes používa via Appia zo 4.st. Rimania veľa umeleckých diel brali z Grécka, príp.kopírovali grécke sochy. . Rimania si zvonka budovy nezdobili, ale zvnútra si ich zdobili výjavmi z mytológie alebo krajinkami. Rímska mládež získavala základné vzdelanie v rodine alebo vo verejných školách. V školách sa kládol dôraz na rečnícke a filozofické vzdelanie. Významné strediská vzdelanosti boli Rím, Atény a Alexandria. Rímske filozofické spisy svedčia o tom, že väčšina ich myšlienok sa prevzala z diel gréckych filozofov. V prvých storočiach cisárstva najvplyvnejšou filozofiou bola stoická filozofia (Lucius Annacus Seneca riešil otázky morálky a praktického života). Rimania mimoriadne vynikli v práve, ktoré súviselo s potrebami mestského štátu i ríše. V r.450 p.n.l. sa spísali zákony dvanástich tabúl. Dôležitým zdrojom poznania sú súpisy zákonov,tzv. kódexy, ktoré dávali zhotovovať cisári Východorímskej ríše. Rečníctvo úzko súviselo s právom a s akoukoľvek politickou činnosťou, dôkazom tejto spätosti sú napr. i reči najslávnejšieho rímskeho rečníka Marka Tullia Cicerona. Za najslávnejšieho historika sa považuje Publius Cornelius Tacitus.Básnictvo sa vyvíjalo pod vplyvom gréckej tvorby. Rozvíjala sa komédia (Plautus – Nič nie je biednejšieho ako zlé svedomie.), satira. Pribudla aj lyrická poézia, ktorej predstaviteľom bol Gaius Valerius Catullus. Zlatým obdobím rímskej literatúry bolo obdobie Augustovej vlády, vtedajšie básne oslavovali rímske mravy, bohov a cisársky rod. Najväčšími básnikmi tohto obdobia boli Vergilius, Ovidius (Kto nie je pripravený dnes, zajtra bude ešte menej.) a Horatius. V nazeraní na prírodný svet prevládal geocentrický názor alexandrijského astronóma a geografa Ptolemaia z 2.st.n.l.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rím - osídlenie Talianska, Rímska republika, po roku 44 p.n.l.; kultúra