Ako ideový a politický prúd sa sformoval koncom 19. storočia. Našiel odozvu medzi hlasistami (skupina slovenských politikov združená okolo časopisu “Hlas”, ktorý vychádzal v r. 1898 – 1904). Zo Slovákov však čechoslovakizmus obhajoval len málokto, najčastejšie to boli politici, ktorí zastávali funkcie v štátnych úradoch: T. G. Masaryk, E. Beneš a jeho najznámejšími prívržencami na Slovensku boli V. Šrobár a I. Dérer. Najviac medzi sebou spolupracovali T. G. Masaryk a V. Šrobár.
Čechoslovakizmus však v štátoprávnom systéme, v zastúpení v ústredných orgánoch, v diplomacii ani v ekonomickej politike neodrážal adekvátne existenciu dvoch národných subjektov – Čechov a Slovákov. Čechoslovakizmus prispieval k vzniku slovenského nacionalizmu, autonómneho hnutia ovládaného HSĽS, a neskôr k separatizmu. Po roku 1918 už existenciu Slovenska nikto nespochybňoval. Česko – Slovenské zákony presne vymedzovali jeho územie, ktoré vyzeralo takto:

Slovenská hymna, vlajka, znak sa stali súčasťou štátnych symbolov, slovenčina štátnym a vyučovacím jazykom, Bratislava hlavným mestom Slovenska. Slováci mali zastúpenie v parlamente aj vo vláde. Princípy fungovania politického systému ČSR vymedzila Ústava ČSR, ktorú Národné zhromaždenie prijalo 29.2.1920. Slovenská spoločnosť sa rýchlo zbavovala záťaží maďarizácie a duchovnej zaostalosti. Najmä v kultúre, školstve a umení Slovensko míľovými krokmi dobiehalo zameškané. Vznikla Univerzita Komenského (študovať na nej mohli aj ženy), Slovenské národné divadlo, viaceré múzeá, činnosť obnovila Matica slovenská. Republika zaviedla všeobecné volebné právo, a to aj pre ženy, povinnú školskú dochádzku predĺžila zo šesť na osem rokov. Na Slovensko prichádzali tisíce českých učiteľov, úradníkov, profesorov, vojakov. Ich pomoc bola spočiatku veľmi potrebná a vítaná, vďaka nej rýchlo vyrastala slovenská inteligencia a odborníci. No tí teraz zostávali bez práce. Vinníka často hľadali v Čechách na Slovensku. Pocit krívd prerastal aj do vzájomnej nedôvery a nevraživosti.
Ďalšie prvorepublikové spory vyplynuli z toho, že sa spojili dva odlišné svety. České krajiny boli hospodársky oveľa vyspelejšie. Hlavne vďaka nim patrilo Česko – Slovensko medzi desať najvyspelejších štátov sveta. Väčšina Čechov pracovala už v priemysle a žila v mestách. Slováci boli zasa oveľa silnejšie duchovne spojení s tradíciou ľudovej kultúry a náboženstvom. Väčšinou žili na dedinách. Na Slovensku (aj v Podkarpatskej Rusi) malo prevahu poľnohospodárstvo.