Vznik 1. Československej republiky

Vznik 1. ČSR
Roku 1914 odišiel do Anglicka profesor Karlovej univerzity v Prahe Tomáš Garrique Masaryk. Už pred vojnou spolu so slovenskými priateľmi premýšľali o možnosti spojiť Čechov a Slovákov do spoločného štátu. V emigrácii Masaryk pracoval na zániku Rakúsko – Uhorska a utvorení samostatného Česko – Slovenska, v ktorom videl záruku slobody Čechov a Slovákov. Aj poľský a juhoslovanský emigranti sa chceli odtrhnúť od monarchie a založiť vlastné štáty. Sociálni demokrati zorganizovali v Liptovskom Svätom Mikuláši prvomájovú demonštráciu, na ktorej sa zišlo asi tritisíc osôb. Slávnostným rečníkom bol Vavro Šrobár. Žiadal uplatniť sebaurčovacie právo pre budúci Česko – slovenský národ. Za toto vystúpenie dostal Vavro Šrobár dva mesiace väzenia, pretože maďarská vláda starostlivo striehla na ľudí, čo sa prehrešia proti myšlienke územnej integrity Uhorska. Masaryk zorganizoval spoločný Česko – slovenský zahraničný odboj. Popri ňom ho reprezentoval Edvard Beneš a Slováci Milan Rastislav Štefánik (Dňa 4.4.1919 havaroval pri Vajnorskom letisku so svojim lietadlom, keď sa vracal domov z Francúzska. Dodnes však nieje známa pravá príčina jeho smrti. Bolo to za podozrivých okolností, lebo na lietadlo sa vraj aj strieľalo. Už vtedy bol vážne chorý. V posledných týždňoch života sa dostal do ťažkých konfliktov s Benešom, zrazu preňho nebolo vo vláde miesta, naraz mnohým prekážalo, že bol francúzskym štátnym občanom.) a Štefan Osuský. Dôležitú úlohu zohrával hlavne Štefánik, ktorý v mladosti odišiel z Uhorska. Dúfalo sa, že Slovensko bude v novom štáte tvoriť autonómiu. Vyjadrená bola aj v Pittsburskej dohode, ktorá bola podpísaná 31. 5. 1918. Pittsburská dohoda bola uzavretá medzi českými a slovenskými krajanskými spolkami v USA. Podpísal ju tiež T. G. Masaryk ako predseda Československej národnej rady. Požadovala vznik samostatného československého štátu s republikánskou formou a autonómnym Slovenskom (s vlastnou administratívou, snemom a súdnictvom). Dňa 24. mája. 1918 sa v Martine zišla porada, ktorej sa zúčastnil aj Andrej Hlinka a vyslovil sa, že „manželstvo s Maďarmi skrachovalo, treba ho rozviesť a uskutočniť nové s Čechmi. Program samostatného Česko – Slovenska vítali aj českí a slovenskí politici doma. Roku 1918 začali aj oni vystupovať aktívnejšie. 19. 10.

1918 vystúpil na Uhorskom sneme slovenský poslanec Ferdiš Juriga s vyhlásením, že slovenský národ neuznáva Uhorský snem za svojho reprezentanta, pretože právo zastupovať Slovákov má iba Slovenská národná rada, ktorá mala viesť zápas za oslobodenie Slovenska. V júli 1918 vytvorila česká politická reprezentácia Národný výbor československý, ktorý dňa 28. októbra 1918 vyhlásil na obrovskom zhromaždení v Prahe vznik Česko – Slovenska a vykonal podstatné kroky na prevzatie moci, kým sa vytvorilo Revolučné Národné zhromaždenie. O dva dni zasadla v Martine Slovenská národná rada, ktorej predsedom sa stal Matúš Dula. Prítomní ešte nevedeli o udalostiach v Prahe, predsa však prijali Martinskú Deklaráciu slovenského národa, ktorou sa aj Slováci prihlásili k Česko – Slovensku. Martinská deklarácia vyhlásila Slovenskú národnú radu za jediného oprávneného zástupcu Slovákov a žiadala pre nich sebaurčovacie právo.
Na Slovensku neboli vhodné podmienky na rozvoj diskusií o politickom programe (perzekúcie, politická pasivita SNS). Česko – Slovensko prinieslo do života Slovákov veľmi priaznivý obrat. Bolo republikou v čele s prezidentom. Za prvého prezidenta bol zvolený Tomáš Garrique Masaryk (vo funkcii zostal až do roku 1935), ministrom zahraničných vecí sa stal neskorší druhý prezident Eduard Beneš. V 1. vláde ČSR, sa stal 1. ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska (niečo ako minister Slovenska) Vavro Šrobár. Nový štát mal demokratický režim, zákony zaručovali slobodu rôznym názorom. Voľby do poslaneckej snemovne sa uskutočnili v roku 1920. Slobodne tiež účinkoval parlament, rôzne politické strany, kultúrne spolky i tlač. Hlavne v tridsiatych rokoch na Česko – Slovensko utekali ľudia zo susedných fašistických a totalitných štátov, kde boli za názory prenasledovaní. Česko – Slovensko sa skladalo z územia Čiech, Moravy, časti Sliezska, Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Žilo tu viac ako 13.5 milióna obyvateľov (Česi, Nemci, Slováci, Maďari, Rusíni – Ukrajinci, Židia, Poliaci a početné rómske obyvateľstvo), avšak Česi a Slováci tvorili iba 65 % obyvateľov.
Územie spred neskoršie vzniknutého Československa vyzeralo približne nejako takto:


Keďže na tomto území nemali prevahu ani Česi ani Slováci, na to aby mohli získať také veľké územie sa museli spojiť. Slovensko vlastne nebolo veľmi veľké, rovnako tak ani Čechy, takže aby získali také veľké územie Československa, museli sa tváriť, správať, že sú jeden národ. Takejto idee sa hovorí Čechoslovakizmus. Čechoslovakizmus ako idea československej národnej jednoty bol oficiálnou štátnou ideou 1. ČSR. Stúpenci čechoslovakizmu nesúhlasili so Štúrovou koncepciou národnej emancipácie Slovákov, vychádzali z presvedčenia, že Česi a Slováci tvoria jeden národ.

Ako ideový a politický prúd sa sformoval koncom 19. storočia. Našiel odozvu medzi hlasistami (skupina slovenských politikov združená okolo časopisu “Hlas”, ktorý vychádzal v r. 1898 – 1904). Zo Slovákov však čechoslovakizmus obhajoval len málokto, najčastejšie to boli politici, ktorí zastávali funkcie v štátnych úradoch: T. G. Masaryk, E. Beneš a jeho najznámejšími prívržencami na Slovensku boli V. Šrobár a I. Dérer. Najviac medzi sebou spolupracovali T. G. Masaryk a V. Šrobár.
Čechoslovakizmus však v štátoprávnom systéme, v zastúpení v ústredných orgánoch, v diplomacii ani v ekonomickej politike neodrážal adekvátne existenciu dvoch národných subjektov – Čechov a Slovákov. Čechoslovakizmus prispieval k vzniku slovenského nacionalizmu, autonómneho hnutia ovládaného HSĽS, a neskôr k separatizmu. Po roku 1918 už existenciu Slovenska nikto nespochybňoval. Česko – Slovenské zákony presne vymedzovali jeho územie, ktoré vyzeralo takto:

Slovenská hymna, vlajka, znak sa stali súčasťou štátnych symbolov, slovenčina štátnym a vyučovacím jazykom, Bratislava hlavným mestom Slovenska. Slováci mali zastúpenie v parlamente aj vo vláde. Princípy fungovania politického systému ČSR vymedzila Ústava ČSR, ktorú Národné zhromaždenie prijalo 29.2.1920. Slovenská spoločnosť sa rýchlo zbavovala záťaží maďarizácie a duchovnej zaostalosti. Najmä v kultúre, školstve a umení Slovensko míľovými krokmi dobiehalo zameškané. Vznikla Univerzita Komenského (študovať na nej mohli aj ženy), Slovenské národné divadlo, viaceré múzeá, činnosť obnovila Matica slovenská. Republika zaviedla všeobecné volebné právo, a to aj pre ženy, povinnú školskú dochádzku predĺžila zo šesť na osem rokov. Na Slovensko prichádzali tisíce českých učiteľov, úradníkov, profesorov, vojakov. Ich pomoc bola spočiatku veľmi potrebná a vítaná, vďaka nej rýchlo vyrastala slovenská inteligencia a odborníci. No tí teraz zostávali bez práce. Vinníka často hľadali v Čechách na Slovensku. Pocit krívd prerastal aj do vzájomnej nedôvery a nevraživosti.
Ďalšie prvorepublikové spory vyplynuli z toho, že sa spojili dva odlišné svety. České krajiny boli hospodársky oveľa vyspelejšie. Hlavne vďaka nim patrilo Česko – Slovensko medzi desať najvyspelejších štátov sveta. Väčšina Čechov pracovala už v priemysle a žila v mestách. Slováci boli zasa oveľa silnejšie duchovne spojení s tradíciou ľudovej kultúry a náboženstvom. Väčšinou žili na dedinách. Na Slovensku (aj v Podkarpatskej Rusi) malo prevahu poľnohospodárstvo.

Slabý slovenský priemysel nevládal konkurovať modernejšiemu českému. Veľa tovární zatváralo výrobu a tak vznikla veľká nezamestnanosť. Ľudia opäť hľadali obživu v zahraničí. Odchádzali do hút a baní USA, Kanady, do Francúzska a Belgicka. Aj v politike hrali prvé husle českí politici. V ČSR sa vytvorili dva subjekty, ktoré sa nachádzali v rozličnom štádiu vývoja. Odlišný charakter oboch častí republiky si vyžadoval rešpektovanie špecifík a odlišností. Hlavne česká politická reprezentácia nebola tejto myšlienke naklonená. Nový štát podľa jej predstáv nemal byť oslabovaný delením moci a drobením správy na menšie celky. 1. ČSR bola preto formovaná ako unitárny štát s výraznými prvkami centralizmu. Na Slovensku sa začalo začiatkom 20. rokov formovať autonomistické hnutie požadujúce pre Slovensko nejakú formu samosprávy. Jeho reprezentantkou bola Slovenská ľudová strana (SĽS) (od roku 1925 Hlinkova slovenská ľudová strana – HSĽS), ktorá presadzovala rešpektovanie Pittsburskej dohody. Jej poslanci v r. 1922 predložili návrh na prijatie zákona o autonómii Slovenska, ale neprijali ho. Čo sa týka hraníc 1. Česko – Slovenskej republiky, o nich rozhodovali veľmoci na Parížskej mierovej konferencii. Na Slovensku bola situácia veľmi zložitá, oveľa zložitejšia než v Čechách, kde sa bili s Poľskom o Těšínsko, ktoré sa medzi nich nakoniec rozdelilo. Ďalej tu bola časť Nemcov v českom pohraničí, ktorí nechceli akceptovať vznik ČSR a snažili sa pripojiť k Nemecku alebo Rakúsku. Na Slovensko si však nárokovalo Maďarsko a boli problémy so stanovením Slovensko – maďarskej hranice. Českí vojaci a slovenskí dobrovoľníci z jeho územia len postupne vytláčali maďarské jednotky, ktoré neopustili územie Slovenska do stanoveného dátumu 25.12.1918. Nakoniec Česko – slovenské vojsko oslobodilo územie Slovenska koncom januára 1919. S nimi odchádzalo aj veľa úradníkov a iných ľudí, ktorí nechceli alebo sa báli žiť v novom štáte. Neboli však ešte určené hranice. A tak k 1.1. 1919 pripadla ČSR Bratislava. K ČSR bola pripojená aj podkarpatská Rus, čím ČSR získala spoločnú hranicu s Rumunskom. Podobný problém ako Těšínsko predstavovala na Slovensku oblasť Spiša a Oravy, kde sa ČSR opäť doťahovala s Poľskom. Stredná Európa sa zmenila.
20.4.1919 Maďari prekročili hranice a obsadili mestá na Slovensku. 16.6.1919 sa konalo ľudové zhromaždenie v Prešove, ktorý bol obsadený Maďarmi vyhlásilo Slovenskú Republiku Rád, ktorá bola úplne závislá od Budapešti. Na jej čele stál český komunista Antonín Janoušek.

Jej úlohou bolo snažiť sa o obnovenie jednoty Uhorska so zámerom ovplyvniť rozhodnutie mierovej konferencie. Maďari sa dostali až na Poľsko – slovenskú hranicu. Keď nastúpila Česko- slovenská armáda do protiofenzívy, začala Maďarov tlačiť domov. 24. júna 1919 sa uzavrelo prímerie a potom museli Maďari naše územie definitívne vyprázdniť. Slovenská Republika Rád zanikla po odchode Maďarov 5.7.1919
Dňa 4. júna 1920 bola v zámku Grand Trianon pri Paríži prijatá Trianonská dohoda. Tvorila súčasť Versaillesko – Washingtonského mierového systému. Potvrdila rozpad Rakúsko – Uhorska a vznik Maďarska na približne tretine územia bývalého Uhorska. Pre Československo mala význam predovšetkým v tom, že vymedzením Maďarsko – slovenskej hranice bolo konečné uznanie jej hraníc.