Československá republika

ČSR

O ČSR


ČSR vznikla 28. októbra 1918 ako nástupnícky štát Rakúsko – Uhorskej monarchie. 30. októbra 1918 sa začal štát politicky a hospodársky konsolidovať. Prezidentom bol zvolený 14. novembra 1918 Tomáš Gariggue Masaryk. Bol ním do roku 1935, kedy odišiel zo zdravotných dôvodov. Spravovanie Slovenska mal na starosti Vavro Šrobár, ktorý bol menovaný zvláštnym ministrom s plnou mocou pre Slovensko. Dočasná slovenská vláda mala sídlo v Skalici. Ministerstvo s plnou mocou pre Slovensko sídlilo od 12. 12. 1918 v Žiline a od 4. 2. 1919 v Bratislave. O PARLAMENTNEJ DEMOKRACII

Forma štátu bola parlamentná demokracia t. j. existuje volebné právo a do štátnych orgánov sa volí. Parlament bol dvojkomorový. Prvú komoru – snemovňu tvorilo 300 poslancov. Tí boli do nej volení vo všeobecných, priamych a tajných voľbách. Voliť do snemovne mohli len občania starší ako 21 rokov. Poslanci museli byť starší ako 30 rokov. Druhú komoru – senát tvorilo 150 senátorov. Voliť senátorov mohol každý, kto mal viac ako 26 rokov a senátorom mohol byť každý, kto mal viac ako 45 rokov. Senát zákony len pripomienkoval. Parlament volil prezidenta, ktorý mal veľké právomoci a vymenúval vládu. Typy vlád boli úradnícke a koaličné s nadpolovičnou vačšinou. Za čias ČSR bolo 15 koaličných a 3 úradnícke vlády. Členovia vlády usporadúvali interné porady, kde sa schádzalo mocenské centrum, ktoré tvorila vládna päťka alebo trojka členov vlády, ktorí boli tou skutočnou vládou. Zaujímavosťou bolo, že rečníci nemohli prejavy čítať, ale museli ich ovládať spamäti, čím sa rečníctvu dostalo zadosť. Nezávislí kandidáti sa mohli účastniť len obecných volieb, nie do parlamentu. Volebný systém do parlamentu bol proporčný. Predvolebná kampaň sa konala štvrť roka vopred a ohlasovali ju tzv. trubafóny. Politická orientácia závisela od sociálneho postavenia, národnosti, konfesije a kultúrnej úrovne. V decembri 1920 vznikla tzv. päťka ( mimoústavný orgán ). Bol to zbor lídrov najdôležitejších politických strán bez ohľadu na ich príslušnosť k opozícii či koalícii. Cieľom bola koordinácia činnosti piatich najsilnejších strán. 1. Agrárna strana. Roku 1922 premenovaná na Republikánsku stranu lidu zemědělského a rolnického. Bola najsilnešou stranou. Členskú základňu tvorili prevažne vidiečania. Jej program vychádzal z agrarizmu ® podpora a rozvoj poľnohospodárstva. ( iniciovala pozemkovú reformu, čím si zabezpečila podporu aj medzi nemajetnými ).

V čele stáli Antonín Švehla a Milan Hodža – centralistickí politici.
2. Československá strana lidová. Jej program vychádzal z učenia kresť. solidarizmu, bola za súčinnosť všetkých zložiek a vrstiev obyvateľstva, sociálnu spravodlivosť, práva menšín a rozvoj vzdelanosti a kultúry v kresť. duchu. Oporu mala u drobných poľnohospodárov, robotníkov a postupne aj u mestskej inteligencie.
3. Národnosociolistická strana. Sústreďovala časť robotníckych a živnostenských vrstiev, úradníkov a inteligenciu. V popredí stála národnostná otázka a rovné práva národných minorít. Bola proti štátnemu socializmu. Hl. predstavitelia boli Edvard Beneš a Ivan Dérer.
4. Národnodemokratická strana. Vychádzala z liberalistickej ideológie. Odmietavo sa stavala k nemeckej menšine, jej prioritou bol konzervatívny nacionalizmus. Základňu mala v podnikateľoch a štátnej byrokracii.
5. Sociálnodemokratická strana. Pôsobila celoštátne. Oporu mala hlavne u inteligencie, príslušníkov voľných povolaní a mestských pracujúcich. Odmietala radikálne zmeny a vyslovovala sa pre postupné politické a hospodárske reformy.

Na Slovensku pôsobili:

1. Slovenská ľudová strana. Vznikla v decembri 1918 ako frakcia z katolíckeho krídla Národnej strany. Roku 1925 sa premenovala na Hlinkovu Slovenskú ľudovú stranu. Na jej čele stál Andrej Hlinka. Viedla národné zápasy o automómnu samosprávu ® opierala sa Pittsburgskú dohodu.
2. Slovenská národná strana. Tvorili ju evanjelici M. Rázus a E. Stodola.

K českým stranám patrili ďalej Živnostenská strana, Lidová strana, Národní demokracie a Komunistická strana.


O ÚSTAVE

Ústavu ČSR prijalo prijalo Národné zhromaždenie 29. 2. 1920. Platila do roku 1938. Jej vzorom bola francúzska ústava z roku 1875, okrem toho obsahovala ešte aj prvky z iných ústav. Štátnu moc delila na tri časti:

1. Výkonná moc – vládu tvorili zástupcovia strán, ktoré získali väčšinu.
2. Zákonodárna moc – najvyšším zákonodárnym orgánom bolo Národné zhromaždenie
3. Súdna moc – zabezpečovala dodržiavanie zákonov

Ústava potvrdila všetky slobody vydobité už za Rakúsko – Uhorska a rozšírila ich o tajné hlasovacie právo a o volebné právo do miestnych a okresných zastupiteľstiev. Zakotvila hlavu štátu. Tú volilo Národné zhromaždenie a prezident vymenovával vládu. Republika sa budovala ako buržoáznodemokratický štát založený na 3 zásadách T. G. Masaryka:

· DEMOKRACIA – hl. triedou bola buržoázia.

Občania mali právo zúčastňovať sa na riadení a organizácii štátu.
· HUMANITA – človek má určité morálne zásady, ktoré uplatňuje v morálnom živote.
· POKROK – treba vytvárať také hospodárstvo, ktoré by zabezpečovalo rast životnej úrovne.

O HOSPODÁRSTVE

Na Slovensku bola 1/3 priemyslu, robotníci pracovali zväčša na sezónnych prácach, veľká časť ich bola nekvalifikovaná. Hospodárstvo utrpelo pomerne veľké škody a malo nedostatkom surovín. V roku 1919 dosahovalo len 40 – 50% úroveň spred roku 1914. Mena – československá koruna – sa stabilizovala a bola konvertibilná. V zahranično – colnej politike sa odstraňovali kvôty a zavádzali sa nové colné tarify. Zahraničný kapitál sa z 20% podieľal len na rozvoji ťažkého priemyslu. Zadĺženosť štátu bola 8 mld Kč. Ako nástupnícky štát zdedila ČSR 66 – 70% priemyslu. Zahraničný export dosahoval 60% ( väčšinou spotrebný tovar ). Roku 1928 to bolo 21,2 mld. Kč, roku 1933 6 mld. Kč a roku 1937 11 mld. Kč. Národný dôchodok mal tiež klesajúcu tendenciu. Medzi najväčších impotérov čs. výrobkov patrili: USA, VB, Nemecko, Švajčiarsko, Dánsko, Nórsko, Holandsko, Kanada, Austrália ( !), Taliansko. Väčšie hospodárske krízy nastaly v rokoch 1921 – 1923 a 1929 – 1933. Na Slovensku bolo 17,4% zamestnaných v priemysle a 60,7% v poľnohospodárstve (čo bolo dvakrát viac ako v Čechách). Infraštruktúra a urbanizácia zaostávali za Čechami, ale Podkarpatská Rus zaostávala aj za Slovenskom. Existovali Živnostenská, Agrárna, Moravská, Legio- , Česká eskomptná banka. Hutné a železiarske koncerny boli exploatovaná a likvidované. Nekontroľovatelný konkurenčný boj spôsobil odbúravanie priemyslu, čo na jednej strane prinieslo racionalizáciu a modernizáciu, ale na druhej strane to bolo nekompenzované, čím došlo k vzniku hladových dolín. Tie vznikali aj kvôli vyšším mzdám v Čechách ( o 18% percent viac ako na Slovensku ). V prípade vojny hrozilo bombardovanie okrajových častí republiky, preto sa nové podniky stavali vo vnútrozemí, strategickými miestami sa stali Ostravsko (dostatok nerastných surovín) a miesta v centre železničných ťahov. Štrukturálna prestavba ekonomiky sa začala industrializáciou a existenciou prebytkov po kríze. Pozemkova reforma: 507 ha pôdy bolo zhabaných po procesoch. V súvislosti s tým sa objavila aj korupčná aféra do ktorej bola zapletená aj Agrárna strana, ktorá túto reformu iniciovala. Chcela si totišto ponechať zvyškové majetky. Ekonomická situácia a hospodárska vyspelosť nebola rovnomerná na celom území. Na jednej strane priemyselne vyspelé krajiny Čiech a na druhej priemyselne zaostalé a prevažne poľnohospodárske Slovensko. Slovenský priemysel s nedostatkom surovín a kapitálu i zastaralým strojovým zariadením, nebol schopný konkurovať čes. priemyslu. Prvá povojnová kríza znamenala odvážanie strojového zariadenia zo Slovenska a jeho sústreďovanie v Čechách.

Odbúravaním sa ešte viac prehĺbil nerovnomerný vývoj čes. krajín a Slovenska. Veľká hosp. kríza v r. 1929 sa nevyhla ani ČSR. Na území Slovenska bol citeľný pokles i tak málo rozvinutej priemyselnej výroby a stále sa zvyšujúca AL mala na obyvateľstvo katastofálny dopad. Situácia v poľnohospodárstve na Slovensku bola omnoho horšia jako v Čechách, v dôsledku krízy nastal hladomor. Daná situácia podmienila vysťahovalectvo. V priebehhu hosp. krízy dochádzalo často ku krvavým zrážkam medzi štrajkujúcimi a četníctvom.

O MENŠINÁCH

ČSR vznikla na troskách rozbitej Rakúsko-Uhorskej monarchie a základným rysom, ktorý po nej zdedila bolo spolunažívanie viacerých národov v jednom štátnom celku. Okrem štátotvorných národov, podľa ktorých republika dostala názov - Česko-slovenská, v nej počas celej existencie prvého československého štátu spolunažívali aj veľké národnostné skupiny Nemcov, Poliakov, Maďarov, Ukrajincov a Rusínov, Židov a Rómov. V celkovom pomere bol ich počet nasledovný. S celkového počtu 13,6 milióna obyvateľov bolo 6,8 milióna Čechov, 3,5 milióna Nemcov, 1,8 milióna Slovákov, po 700tisíc Poliakov a Maďarov, asi 560tisíc Ukrajincov a Rusínov, do 100tisíc Židov a Rómov.
Napriek mnohoetnickosti vnútorného súžitia v štáte bola Československá republika navonok vnímaná ako jednotný štát formou i obsahom.Vo vzťahu k národnostnej problematike sa to prejavilo v politickej, administratívnej i zákonodarnej oblasti už hneď v prvých rokoch po vzniku Československej republiky.
Už samotný vznik Československého štátu bol politicky zdôvoďnovaný ideou tzv. čechoslovakizmu. Ten v svojej pôvodnej verzii sa zrodil z príbuzného snaženia národno-obrodeneckých skupín Čechov i Slovákov v 19. storočí, ktorého hlavnou myšlienkov sa stala idea československej vzájomnosti, vnímaná ako základ národného i kultúrneho spojenectva v boji proti národnej diskriminácii jedného i druhého národa v rakúsko-uhorskom súštátí. Postupne sa pretavila aj do politickej podoby, napr.

už v prvom desaťročí 20.storočia v politických prejavoch amerických Čechov a Slovákov, ktorý skôr ako samotná slovenská politická scéna dospeli k myšlienke o možnej spoločnej štátnosti.
Už hneď po vzniku samostatného československého štátu sa politický čechoslovakizmus stáva "nevyhnutným" pre českú politickú reprezentáciu v súvislosti so strachom pred možnou politickou prevahou Nemcou a iných národov v štáte.
Prvotný obsah čechoslovakizmu v politickom ponímaní ako politickej spolupráce Čechov a Slovákov v jednotnom štáte vznikol aj z potreby presadiť sa na medzinárodnej scéne. Keď v r.1916 vznikla v Paríží československá rada, boli jej predstavitelia - Masaryk, Štefánik, Durych, boli vnímaní západnými diplomatmi a politikmi ako predstavitelia jediného národného snaženia a keď ich úsilie spolu s úsilím domáceho politického odboja vyústilo do vyhlásenia samostatného Československa, bolo by pravdepodobne diplomaticky i politicky trieštiť svoje sily a vyhlasovať ešte ďalej potrebu osamostatnovať sa jednotlivých národných skupín v rámci ledva dosiahnutej mladej československej štátnosti. Navyše, mnohoetnickosť štátov strednej a východnej Európy, či už bývalého Rakúsko-Uhorska, alebo nástupníckych štátov bola svojou odlišnosťou vo forme a obsahu štátu nepochopiteľná a nezrozumiteľná pre západné veľmoci (Francúzsko, Veľká Británia), ktoré v tomto zmysle formu a obsah štátnosti nerozlišujú. To znamená, že francúzsky občan je automaticky Francúzom, občan Veľkej Británie Britom.
Politický čechoslovakizmus prvej republiky sa však veľmi skoro dostal na "nesprávnu koľaj" pretože ani vyhlásenie Československej republiky, a ani prvé zákonodarné akty, vrátane ústavy z 29.2.1920 nerešpektovali politické dohody medzi Čechmi a Slovákmi z predchádzajúceho obdobia, t.j. Clevlendskú a Pittsburgskú dohodu. Slovensko a slovenský národ v ČSR nevytváral samostatný štátoprávny politický prvok ani vo forme federácie (Clevlendská dohoda) ani vo forme autonómie (Pittsburgská dohoda). Politický čechoslovakizmus bol navyše zavŕšený prijatím zákona o tzv. československom jazyku, ktorý mal byť v predstavách zákonodarcov oficiálnym úradným jazykom v ČSR, hoci v skutočnosti žiaden takýto jazyk neexistoval.
Lepšie ako Slováci v tomto ohľade dopadli Rusíni a Ukrajinci, ktorým politickú autonómiu vydobili svojou dôraznou aktivitou ich americký súkmeňovci a Rusíni a Ukrajinci získali 10. septembra 1919 autonómiu Podkarpatskej Rusi, ktorá im vydržala až do roku 1928. Rozbilo ju až prijatie zákona o tzv. krajinskom zriadení v ČSR, kedy sa síce celkový charakter Československa nezmenil, ale Československo bolo rozdelené na štyri tzv. krajiny - Česká, Moravsko-sliezka, Slovensko a Podkarpatská Rus.
Čechoslovakizmus sa v 1. ČSR prejavil veľmi negatívne predovšetkým v ekonomickej a sociálnej oblasti. Už v 20. rokoch sa začalo s výrazným odbúravaním priemysľu zo Slovenska, čoho dôsledkom bola nezamestnanosť, chudoba, hlad a vysťahovalectvo.
Strach s nemeckého etnika v rámci Československa nebol neopodstatnený.

Hneď pri vzniku ČSR sa ozvali aj český Nemci, ktorí odmietli nárok československého štátu na nemecké územia a ohlásili vznik autonómneho útvaru v rámci nemeckého Rakúska pod názvom Deustchebohmen s centrom v Liberci. Hneď nato Nemci z Moravy a Sliezka vytvorili vlastnú provinciu s názvom Sudetenland a vzápätí ich nasledovali Nemci z južnej Moravy a Šumavy. Všetci vyjadrovali prianie stať sa súčasťov nemecko-rakúskeho štátu, a v tomto zmysle požiadali o podporu amerického prezidenta Wilsona. Hoci ten na ich žiadosť nijako nereagoval a českým úradom a armáde sa do roku 1918 podarilo všetky uvedené územia spacifikovať a dostať pod jednu spoločnú správu, aktivita nemeckého etnika počas 1.ČSR tým nebola zažehnaná. Napr. už v roku 1926 sa dostávajú jeho predstavitelia do vlády, ale oveľa vážnejším do budúcnosti sa stal vznik sudetonemeckého národného hnutia, ktoré sa r. 1933 sformovalo do politickej Sudetonemeckej strany vedenej Konradom Henleinom. Tejto strane sa vo volebnej spolúpráci so slovenskom karpatonemeckou stranou podarilo volebné víťazstvo.
Podobné úsilie ako Nemci vyvýjalo aj maďarské etnikum, ktoré sa prejavilo predovšetkým v 30.rokoch už ako výrazne iredentistické. Ich snaha o revíziu Trianonskej zmluvy a rozbitie stability československého štátu smerom do vnútra i navonok (malá dohoda) bolo až okate riadené z Budapešti. Maďarské strany počas celého obdobia existencie 1.ČSR získavali stabilný a pomerne vysoký počet volebných hlasov v každom volebnom období. Po r. 1935, keď sa zjednotili do Maďarskej národnej strany (Esterházy) sa svojím napojením na Budapešť ani netajili a hoci na prvý pohľad paradoxne, podporovali program HSĽS a SNS s cieľom vytvorenia autonómie Slovenska, ich konečným cieľom zjavne nebola politická samostatnosť Slovenska, ale rozbitie československého štátu a vďaka tomu opätovné pripútanie Slovenska k tzv. veľkému Maďarsku. V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že tak isto ako aj český a slovenský národ, ani nemecký a maďarský nebol politicky jednoliaty a všetky národnostné zoskupenia v sebe zahŕňali celú škálu politického spektra od krajnej ľavice (komunisti) po krajnú pravicu (fašisti). Špecifickú skupinu tvorili obyvatelia Podkarpadskej Rusi, ktorí sa počas celej existencie 1.ČSR nijako výraznejšie politicky neprejavovali.
Židia spolunažívali na našom území v pokoji viacmenej už dlhé stáročia a hoci prvá polovica 20.storočia priniesla niekoľko vĺn antisemitizmu, na Slovensku sa tvrdo a výrazne prejavil až po mníchovskom diktáte v r.1938, resp. po vzniku slovenského štátu 14.3.1939 prebratím ideológie árijskej výlučnosti a antisemitizmu z nacistického Nemecka, v praxi presadzovanej prijímaním protižidovských zákonov až po tzv.

Židovský kódex r.1940, čo následne vyvrcholilo v deportáciách židov do koncentračných a likvidačných táborov v marci až októbri 1942. Ešte pred židmi sa podobným diskriminačným spôsobom vysporiadal slovenský štát s rómskym etnikom nepokladal za potrebné ani formálne presadiť cestou zákonov.