V západnom Berlíne sa konal trojdňový „Koncert pre Berlín“, na ktorom o.i. vystúpili David Bowie, Bruce Hornsby, Eurythmics a Paul Young. Vo východnom Berlíne prišlo na ulici „Unter den Linden“ prišlo ku sporu medzi tisíckou mladých poslucháčov ,políciou a Štátnou bezpečnosťou. Ľudia kričali: „Múr musí preč!“
V septembri 1987 sa Honeckerovi splnil dlhoročný sen: v západnom Nemecku ho 11.-13. septembra prijali so všetkými poctami, ktoré náležia hlave suverénneho štátu. Spolková republika Nemecko uznala NDR za rovnoprávny štát.
10.November. Freya Klier a Stephan Krawczyk žiadali v otvorenom liste pre podpredsedu SED pre ideológiu Kurta Hagera o reformy v spoločenskom systéme podľa vzoru Michaila Gorbačova. 8.December. Generálny sekretár KSSZ Michail Gorbačov a americký prezident Ronald Reagan podpísali vo Washingtone zmluvu o obmedzení počtov medzikontinentálnych rakiet.

Migrácia vlastných občanov sprevádzala „prvý štát robotníkov a roľníkov na území Nemecka“ po celú dobu jeho štyridsaťročnej existencie. Stále viac a viac občanov NDR nebolo viac ochotných nekonečne dlho čakať na reformy v krajine, slobodu hľadali vonku. Jedinou krajinou, do ktorej sa dalo odísť, bolo západné Nemecko, kam sa východní Nemci dostávali všetkými možnými legálnymi aj nelegálnymi cestami, len aby obišli prísne strážené hranice svojho štátu. Západné Nemecko bolo svojou ústavou zaviazané prijímať utečencov z Východu. Celkový počet východných Nemcov, ktorí prichádzali okľukou cez susedné krajiny, sa stále zvyšoval: zatiaľ čo v roku 1987 tak odišlo 19 000 emigrantov, v roku 1988 už ich počet vzrástol na 40 000.
Posledná vlna, predznamenávajúca agóniu Honeckerovho komunistického režimu, začala obsadením veľvyslanectva SRN vo východnom Berlíne v januári 1989. Veľmi mladí kandidáti na exil opustili komplex budov až s prísľubom beztrestnosti a prednostného vyriadenia svojich žiadostí o vycestovanie.
V lete 1989 sa prax úteku na pôdu zastupiteľských úradov opakovala vo Varšave, Budapešti a Prahe. Stovky ľudí nocovali v stanoch v záhradách veľvyslanectiev, ulice v okolí boli upchaté opustenými wartburgmi, záporožcami a predovšetkým symbolmi východonemeckého komunistického režimu - trabantmi s karosériami z umelej hmoty. Nebolo hmatateľnejšieho dôkazu krachu komunizmu v NDR nad tieto vozy, zakúpené z celoživotných úspor, trpezlivo vyčkané v najrôznejších legálnych i ilegálnych poradovníkoch, zo zúfalou starostlivosťou udržované až do rozpadnutia a teraz často s kľúčmi vo spínacích skrinkách opustené, vydané napospas chamtivým domorodcom.