Týmto „diplomatickým tunelom“ emigrovalo cca 150 000 ľudí. Možnosti žiť na Západe obetovali všetko: zamestnanie, byty, vybavenie domácnosti. Väčšina týchto utečencov bola dvadsať až štyridsaťročná. Predstavovali hospodársku a intelektuálnu elitu.


Prúd utečencov prerástol v lavínu potom, čo v septembri 1989 Maďarsko strhlo zátarasy z ostnatého drôtu na hranici s Rakúskom. Východní Nemci sa dostávali cez Československo do Maďarska, kde začali ilegálne prechádzať hranice. Po sprísnení ostrahy bolo nutné pre utečencov zriadiť tábory. Napätie rástlo, a tak západné Nemecko s Maďarskom zahájili jednanie o tom, ako tento problém vyriešiť. Maďarsko, ktorému záležalo na upevnení hospodárskych zväzkov zo Západom, v septembri pozastavilo platnosť dohody s východným Nemeckom, v ktorej za zaväzovalo zabrániť nedovoleným odchodom. Utečencom sa tak otvorila cesta na Západ. Naviac o povolenie vycestovať požiadalo 1,8 milióna občanov - desatina východonemeckého obyvateľstva.


V minulosti sa východné Nemecko mohlo spoľahnúť, že Sovieti nepokoje násilne potlačia, ale tento krát sa Sovietskemu zväzu do podobnej akcie nechcelo.
Na rozdiel od iných štátov východného bloku nemalo východné Nemecko vlastné, odlišné národné korene. Koniec komunizmu mohol znamenať koniec celého štátu. Východonemecká elita by tak prišla o svoje privilegované postavenie. Komunistický vodca Erich Honecker sa rozhodol, že z problémov svojej krajiny obviní západonemeckú propagandu, avšak nikto mu už nevenoval pozornosť. Dokonca aj štátom povolené organizácie chceli skoncovať s byrokratickým policajným štátom.

Vedenie Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED) ako by tento vývoj ani neregistrovalo, oslávilo 7. októbra s patričnou pompou 40. výročie vzniku NDR.
Spontánne antikomunistické demonštrácie zachvátili Lipsko, Berlín i ďalšie východonemecké mestá. Demonštranti s výkrikmi „My sme ľud, my sme národ!“ požadovali demokratické reformy systému. Od základov. Proti demonštrantom boli nasadene štátno-bezpečnostné a policajné zložky, postupujúce s obvyklou brutalitou. ento postup viedol k definitívnej strate posledných zbytkov prestíže Honeckerovho vedenia v očiach svetovej verejnosti. Pondelňajšie demonštrácie v Lipsku vytvorili mýtus o Lipsku- hrdinskom meste. Dva dni po nevydarených „narodeninách“ NDR zaplavili východonemecké mestá znovu stotisíce ľudí, tento krát už bez policajnej asistencie. Konečne nastal obrat: proti tlaku stotisícov ľudí na uliciach je vedenie NDR napokon bezmocné.