Zmeny, ku ktorým dochádzalo v Poľsku a Maďarsku, podporili aktivitu opozičného hnutia tiež v NDR. Východné Nemecko bolo oproti ostatným sovietskym satelitom vo výhodnom postavení, spočívajúcom v existencii SRN, demokratického štátu s neporovnateľne vyššou životnou úrovňou. Spojení spoločným jazykom i častými príbuzenskými väzbami mohli nespokojní občania NDR využiť celkom špecifické právo, ktoré nemôže svojmu občanovi odobrať ani najväčší totalitný režim - práva „hlasovanie nohami“.
Hlavnými osobnosťami opozície boli väčšinou spisovatelia, evanjelickí farári, vysokoškolskí profesori, maliari. Vymenujem len niektorých z nich. Robert Havemann, Rudolf Bahro, Christa Wolf, Stefan Heym a mnoho ďalších ľudí sa snažilo „zbúrať“ Berlínsky múr po cely čas jeho 28 ročnej existencie. Predstavitelia opozície boli sledovaní východonemeckou tajnou službou Stasi, často predvolávaní na výsluchy, ale aj zatýkaní a vo vykonštruovaných procesoch odsudzovaní a posielaní do väzenia. V roku 1963 došlo v Berlíne k dvom významným udalostiam. 26.júna 1963 navštívil bývalý americký prezident John Fitzgerald Kennedy mesto Berlín. Vtedy povedal známy výrok: „Som Berlínčan“. Týmito dvoma slovami jasne vyjadril súcit s Berlínčanmi, so všetkými tými rodinami, ktoré ostali po výstavbe Berlínskeho múru
rozdelené.
Druhá významná udalosť sa konala 17. decembra, keď obyvatelia západného Berlína mohli po prvýkrát od výstavby múru navštíviť svojich príbuzných vo východnej časti. 3. septembra 1971 priniesla dohoda o Berlíne zjednodušenie tranzitnej dopravy a návštevy východného Berlína západnými Berlínčanmi a Nemcami.

V roku 1974 bol vybudovaný takzvaný Zadný múr. Napriek tomu, pokusy o útek na Západ nezastavuje. Pri týchto útekoch často prichádza ku konfliktom na múre medzi pohraničníkmi z NDR a NSR. Obyvateľstvo NDR nebolo v žiadnom prípade zajedno s politikou vtedajšieho režimu.

V roku 1976 opozícia ožíva. Dovtedy bola opozícia skôr pasívna, svoje urobil aj strach. Kritika zo strany opozície sa stupňuje. Skladateľ a spevák Wolf Biermann, ktorý 16. novembra vystupoval v Kolíne, bol zbavený „práva na pokračovanie pobytu v NDR“. Proti odobratiu občianskeho práva protestovali v petícii spisovatelia Sarah Kirsch, Christa Wolf, Stephan Hermlin, Günther Kunert a Heiner Müller. Na pokračujúce protesty v NDR reagovala strana a vedenie štátu v ďalších mesiacoch s pribúdajúcimi zatýkaniami, výsluchmi a masívnym tlakom na opozíciu.

Mnoho spisovateľov a umelcov, ale aj evanjelických farárov, ktorí kritizovali režim, krátko nato opustilo NDR, medzi inými aj Günther Kunert, Nina Hagen, jej matka Eva-Maria, Angelica Domröse, Armin Müller-Stahl, Bettina Wegner, alebo diakon Thomas Auerbach. Vo východnom Berlíne sa hovorilo: „Posledný zhasne svetlo“. 7.apríla 1977 bol vo východnom Berlíne zatknutý profesor germanistiky Dr.Hellmuth Nitsche a jeho žena Ursula. Spolu napísali list prezidentovi USA Carterovi, v ktorom upozorňovali na porušovanie ľudských práv v NDR.
V roku 1977 sa rozšírila v NDR sieť obchodov Intershops, ktoré boli veľmi podobné nášmu Tuzexu, v ktorých mohli občania východného Nemecka nakupovať za devízy tovar zo Západu. V Karl-Marx-Stadt prišlo pri stavbe Intershopu ku spontánnym štrajkom: robotníci hrozili, že nedokončia stavbu, pokiaľ sa v Intershopoch nebude môcť nakupovať tovar za východonemeckú marku.
Na jazzovom koncerte, ktorý sa konal 7. októbra v Deň republiky na Alexanderplatz vo východnom Berlíne, došlo k stretu medzi mladými ľuďmi a ľudovou políciou. Mladí ľudia vytrhávali kusy dlažby a hádzali ich na priľahlé obchody s výkrikmi „Múr musí preč!“, alebo „Slobodu, slobodu!“.

30. júna 1978 bol Rudolf Bahro odsúdený na osem rokov väzenia za „antisocialistickú a protištátnu činnosť“. V ten istý deň bol zatknutý maliar plagátov Ralf Schmidt. Dôvod? Dvanásťkrát zbytočne podal žiadosť o presídlenie. Schmidt predtým odmietol vylepiť plagát s portrétom Honeckera na Dom Elektrotechniky na Alexanderplatz. 7.júna bol dvadsaťdvaročný Nico Hübner odsúdený za odmietnutie vojenskej služby na päť rokov väzenia. Vyslovil sa za demilitarizáciu Berlína.

4.-8. októbra 1979 prebiehajú vo východnom Nemecku oslavy 30. výročia založenia štátu. Režim vyhlásil masové amnestie. Z väzby boli okrem iných prepustený aj Rudolf Bahro a Nico Hübner, ktorí 11.októbra smeli vycestovať do NSR.

3.marca 1980 v Karl-Marx-Stadt bol tridsaťpäťročný Frank Nötzold, pohraničník a psovod, ktorý pracoval pri Berlínskom múre, zatknutý a odsúdený na dvadsaťdva mesiacov. Frank Nötzold predvádzal svojim priateľom a známym drámu od Biermanna-Liederna, ktorá však nebola na zozname „zakázaných“ diel. Krajský súd v Potsdame odsúdil dvadsaťjeden ročného Andreasa Koburga 12.augusta na štyri roky väzenia. Andreas Koburg napísal Medzinárodnému Červenému krížu v Ženeve o svojej skúsenosti s východonemeckým väzením, v ktorom bol od augusta 1978 do jesene 1979.

10.apríla 1981 bol dvadsaťštyriročný Matthias Domaschk z Jeny vyvlečený z vlaku na železničnej stanici v Jütenbogu a uväznený v Gere. Zomrel v cele predbežného zadržania.

Podľa verzie tajnej služby Stasi sa mal obesiť na svojom tričku.
3.augusta sa vo východnom Berlíne objavil leták, ktorý okrem iného hlásal „Slobodu svedomia, prejavu a zhromažďovania“, „Slobodu pre všetkých politických väzňov a všeobecnú amnestiu“, ako aj „Slobodné, tajné a okamžité voľby“.
11-13 decembra navštívil Spolkový kancelár Helmut Schmidt Berlína, kde rokoval s generálnym tajomníkom strany Erichom Honeckerom. Zdokonaľovanie vzťahov bolo zatienené vyhlásením stanného práva v Poľsku.

24.decembra, na Štedrý večer, sa v kostole v meste Jena zhromaždilo dvesto ľudí, ktorí mlčanlivo demonštrovali za mier. Nasledovali zatýkania a vypočúvania.

17.marca 1982 sa v Jene konala spomienková slávnosť pri príležitosti výročia bombardovania mesta skupinou „Jenské mierové spoločenstvo“. Demonštranti rozvinuli transparenty s nápismi „Meče za radlice“.
11.apríla v evanjelických kostoloch v NDR bol prečítaný pastiersky list Magdeburgského biskupa Günthera Kruscheho v ktorom kritizoval štátne konanie proti nositeľom mierových symbolov „Meče za radlice“.

Júl. V Jene bol zatknutý sochár Michael Blumhagen za odoprenie vojenskej služby a odsúdený na šesť mesiacov väzenia. Jeho dom bol prehľadaný, jeho sochy obrátené v trosky. V NDR kolovali pohľadnice, na ktorých boli zobrazené zvyšky týchto sôch. V decembri bol Blumhagen odsunutý do západného Berlína. September. Stasi prenasleduje kritických mladých ľudí z Jeny, ktorí debatujú vo svojich príbytkoch, krčmách, alebo v halách kostolov o demokracii a socializme, ekológii a mieri. Zatknutý bol okrem iných dopravný robotník Roland Jahn, ktorý prebehol cez mesto s poľskou vlajkou a heslom „solidarita s poľským ľudom“, fotograf Manfred Hildebrandt, ktorý fotkami kritizoval vojenskú výchovu v NDR. Obaja boli odsúdený na osemnásť mesiacov väzenia. Na protest rozosielali občania Jeny pohľadnice s porekadlom „Kde nespravodlivosť je každodenná, odpor je povinnosťou“. Svokra spisovateľa Jürgena Fuchsa, pani Dorothea Uschkoreit, spáchala cez výsluch samovraždu. Vypočúvala ju tajná služba Stasi.
Polovica novembra. Vo viacerých mestách, ako aj v Drážďanoch a Potsdame, prichádza na základe horšieho zásobovania základnými potravinami ku divokým štrajkom. Pred podnikmi v Böhlen a Espenheinme pri Lipsku pochodovala Ľudová polícia, ktorá mala ako prvé na práci ukončiť štrajk. Ľudová polícia registrovala radu vlámaní do obchodov s potravinami. Politické byro sa rozhodlo utlmiť poľnohospodársky vývoz na Západ a zväčšiť dovoz do obchodov s potravinami. 29.September 1983. Spolková republika poskytla pomoc NDR v hodnote jednej miliardy mariek.
25.November. Egon Krenz, kandidát politického byra, bol zvolený za člena a sekretára ústredného výboru pre bezpečnosť. Krenz sa stal mužom číslo dva v NDR. Mužom číslo jedna ostáva Erich Honecker. 22.Január 1984.

Šiesti občania NDR, ktorí 20.januára žiadali o politický azyl na americkom veľvyslanectve vo východnom Berlíne, smeli vycestovať do západného Berlína.
21-25 September. Synoda Federácie evanjelických kostolov v NDR pritvrdila kritiku na západnú „Nachrüstung“ a východnú „Nach-nachrüstung“.
31.December. Ročná bilancia: najvyššie číslo odsúhlasených presťahovaní do NSR (cca.40 000) od podpísania Helsinskej dohody. (1.August 1975)

2.Január 1985. Na sedem rokov väzenia bol odsúdený atómový fyzik Rolf držiaci hladovku. Pri domovej prehliadky boli u neho nájdené knihy od Alexandra Solschenizyna, Wolfganga Leonharda a Heindricha Bölla. Od jeho vylúčenia zo strany pracoval ako prekladateľ.
Na jar, 11. marca roku 1985 sa stáva Michaiel Gorbačov generálnym sekretárom KSSZ a politikou Glasnost a Perestrojka chce zreformovať choré hospodárstvo a spoločenský systém v ZSSR. Vedenie NDR na čele s Erichom Honeckerom naproti tomu nevidí žiadnu potrebu pre reformy. Nehľadiac na to, že NDR stojí na pokraji štátneho bankrotu.
2.Apríl. Stasi zobrala do Biesenthalu blízko Berlína klampiara Uda Zeitza, ktorý minulý rok založil pokrokovú ekologickú iniciatívu. Keď Honecker nereagoval na jeho oznámenia o znečistení životného prostredia, podal na neho trestné oznámenie o kvôli priestupku o oznamovacej povinnosti -o mesiac neskôr stratil jeho zamestnanie.

1986. Tiež v NDR sa tvorí v posledných rokoch stále viac a viac mierových a ekologických skupín, ktoré prirodzene musia pracovať v podzemí a byť prenasledovaní a šikanovaní tajnou službou. Veľa cirkevných obcí je zárodkom mierových hnutí. K vedúcim osobnostiam patrí režisérka Freya Klier, ktorá má zakázané vystupovanie na verejnosti, spevák Stephan Krawczyk a farár Rainer Eppelmann. Evanjelickí teológovia ponúkajú populárne bluesové omše a umožňujú v priestoroch kostola vystúpenia spisovateľov, spevákov a kabaretistov, ktorí mali zákaz vykonávať povolanie. Tiež v iných mestách diskutujú mierové skupiny o voľnej, demokratickej ústave, právnych istotách, odopretí vojenskej služby, odzbrojení, o životnom prostredí a pracovnom práve. Ako reakciu na Glasnost a Perestrojku veľa ľudí dúfa v prastarý slogan vedenia NDR: „Učenie Sovietského zväzu znamená víťazné učenie“.
Začiatok septembra. Viachodinovým sedacím štrajkom skúšajú zamestnanci v továrni na výrobu stoličiek v Karl-Marx Stadt, čiastočné zaplatenie práce v západonemeckých markách- len za túto menu a devízy sa dal kúpiť kvalitnejší tovar. Úrady sa zriekli tresnoprávnej zodpovednosti a stíhania pracovníkov, ktorí konali proti socialistickému štátu.

7.Jún 1987.

V západnom Berlíne sa konal trojdňový „Koncert pre Berlín“, na ktorom o.i. vystúpili David Bowie, Bruce Hornsby, Eurythmics a Paul Young. Vo východnom Berlíne prišlo na ulici „Unter den Linden“ prišlo ku sporu medzi tisíckou mladých poslucháčov ,políciou a Štátnou bezpečnosťou. Ľudia kričali: „Múr musí preč!“
V septembri 1987 sa Honeckerovi splnil dlhoročný sen: v západnom Nemecku ho 11.-13. septembra prijali so všetkými poctami, ktoré náležia hlave suverénneho štátu. Spolková republika Nemecko uznala NDR za rovnoprávny štát.
10.November. Freya Klier a Stephan Krawczyk žiadali v otvorenom liste pre podpredsedu SED pre ideológiu Kurta Hagera o reformy v spoločenskom systéme podľa vzoru Michaila Gorbačova. 8.December. Generálny sekretár KSSZ Michail Gorbačov a americký prezident Ronald Reagan podpísali vo Washingtone zmluvu o obmedzení počtov medzikontinentálnych rakiet.

Migrácia vlastných občanov sprevádzala „prvý štát robotníkov a roľníkov na území Nemecka“ po celú dobu jeho štyridsaťročnej existencie. Stále viac a viac občanov NDR nebolo viac ochotných nekonečne dlho čakať na reformy v krajine, slobodu hľadali vonku. Jedinou krajinou, do ktorej sa dalo odísť, bolo západné Nemecko, kam sa východní Nemci dostávali všetkými možnými legálnymi aj nelegálnymi cestami, len aby obišli prísne strážené hranice svojho štátu. Západné Nemecko bolo svojou ústavou zaviazané prijímať utečencov z Východu. Celkový počet východných Nemcov, ktorí prichádzali okľukou cez susedné krajiny, sa stále zvyšoval: zatiaľ čo v roku 1987 tak odišlo 19 000 emigrantov, v roku 1988 už ich počet vzrástol na 40 000.
Posledná vlna, predznamenávajúca agóniu Honeckerovho komunistického režimu, začala obsadením veľvyslanectva SRN vo východnom Berlíne v januári 1989. Veľmi mladí kandidáti na exil opustili komplex budov až s prísľubom beztrestnosti a prednostného vyriadenia svojich žiadostí o vycestovanie.
V lete 1989 sa prax úteku na pôdu zastupiteľských úradov opakovala vo Varšave, Budapešti a Prahe. Stovky ľudí nocovali v stanoch v záhradách veľvyslanectiev, ulice v okolí boli upchaté opustenými wartburgmi, záporožcami a predovšetkým symbolmi východonemeckého komunistického režimu - trabantmi s karosériami z umelej hmoty. Nebolo hmatateľnejšieho dôkazu krachu komunizmu v NDR nad tieto vozy, zakúpené z celoživotných úspor, trpezlivo vyčkané v najrôznejších legálnych i ilegálnych poradovníkoch, zo zúfalou starostlivosťou udržované až do rozpadnutia a teraz často s kľúčmi vo spínacích skrinkách opustené, vydané napospas chamtivým domorodcom.

Týmto „diplomatickým tunelom“ emigrovalo cca 150 000 ľudí. Možnosti žiť na Západe obetovali všetko: zamestnanie, byty, vybavenie domácnosti. Väčšina týchto utečencov bola dvadsať až štyridsaťročná. Predstavovali hospodársku a intelektuálnu elitu.

Prúd utečencov prerástol v lavínu potom, čo v septembri 1989 Maďarsko strhlo zátarasy z ostnatého drôtu na hranici s Rakúskom. Východní Nemci sa dostávali cez Československo do Maďarska, kde začali ilegálne prechádzať hranice. Po sprísnení ostrahy bolo nutné pre utečencov zriadiť tábory. Napätie rástlo, a tak západné Nemecko s Maďarskom zahájili jednanie o tom, ako tento problém vyriešiť. Maďarsko, ktorému záležalo na upevnení hospodárskych zväzkov zo Západom, v septembri pozastavilo platnosť dohody s východným Nemeckom, v ktorej za zaväzovalo zabrániť nedovoleným odchodom. Utečencom sa tak otvorila cesta na Západ. Naviac o povolenie vycestovať požiadalo 1,8 milióna občanov - desatina východonemeckého obyvateľstva.

V minulosti sa východné Nemecko mohlo spoľahnúť, že Sovieti nepokoje násilne potlačia, ale tento krát sa Sovietskemu zväzu do podobnej akcie nechcelo.
Na rozdiel od iných štátov východného bloku nemalo východné Nemecko vlastné, odlišné národné korene. Koniec komunizmu mohol znamenať koniec celého štátu. Východonemecká elita by tak prišla o svoje privilegované postavenie. Komunistický vodca Erich Honecker sa rozhodol, že z problémov svojej krajiny obviní západonemeckú propagandu, avšak nikto mu už nevenoval pozornosť. Dokonca aj štátom povolené organizácie chceli skoncovať s byrokratickým policajným štátom.

Vedenie Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED) ako by tento vývoj ani neregistrovalo, oslávilo 7. októbra s patričnou pompou 40. výročie vzniku NDR.
Spontánne antikomunistické demonštrácie zachvátili Lipsko, Berlín i ďalšie východonemecké mestá. Demonštranti s výkrikmi „My sme ľud, my sme národ!“ požadovali demokratické reformy systému. Od základov. Proti demonštrantom boli nasadene štátno-bezpečnostné a policajné zložky, postupujúce s obvyklou brutalitou. ento postup viedol k definitívnej strate posledných zbytkov prestíže Honeckerovho vedenia v očiach svetovej verejnosti. Pondelňajšie demonštrácie v Lipsku vytvorili mýtus o Lipsku- hrdinskom meste. Dva dni po nevydarených „narodeninách“ NDR zaplavili východonemecké mestá znovu stotisíce ľudí, tento krát už bez policajnej asistencie. Konečne nastal obrat: proti tlaku stotisícov ľudí na uliciach je vedenie NDR napokon bezmocné.

Hneď po skončení osláv odišli utečenci z Prahy a Varšavy cez východonemecké územie na západ. Vláda tvrdila, že ich „vyhostila“, avšak to boli priehľadné lži. Pozdĺž tratí, kadiaľ vlaky prechádzali, sa pokúšali naskočiť tisíce ľudí. Zabránili im v tom policajné obušky a vodné delá.

Vedenie SED sa v polovici októbra 1989 zišlo k niekoľkým krízovým jednaniam, nesúcich sa v znamení vnútrostraníckej kritiky na adresu Ericha Honeckera. Dňa 18. októbra bol sedemdesiatročný vodca zbavený všetkých funkcií a obvinený z korupcie, respektíve zneužitia moci. Nové vedenie strany, pod vedením nového generálneho sekretára Egona Krenza sa ešte pokúšalo zachrániť, čo sa dalo, vyhlásením robotníckych reforiem a odpustkov, ale aj nové vedenie strany sa však postavilo tvárou v tvár k realite stotisícových protirežimových demonštrácií.

Za tejto situácie siahla vláda k prekvapivému kroku. Dňa 9. novembra 1989 otvorila západnú hranicu, ako aj prechody medzi západným a východným Berlínom. „Povoľujú sa súkromné cesty do zahraničia bez akýchkoľvek výnimiek. Príslušným pasovým orgánom ľudovej polície NDR bolo nariadené vystavovať potrebné víza na počkanie.. Je možno používať všetky hraničné prechody medzi NDR a SRN, takisto ako cesty, vedúce do západného Berlína“, oznámil člen politického byra SED Günter Schabowski na tlačovej konferencii, ktorú o 19:00 vysielala TV v priamom prenose. Vo východnom Berlíne spočiatku nik nepochopil podstatu tohto vyhlásenia. Západoberlínske hraničné priechody zívali takou istou prázdnotou ako predtým. Pomaličky, asi o 20:00, sa rozšírili správy, že priechod na Bornhollmer Strasse je otvorený. Obraz sa zmenil akoby šibnutím čarovného prútika. Neprehľadné davy sa zhromaždili o 21:00 na hraničných priechodoch na Invaliden Strasse, Bornhollmer Strasse a Sonnen Alee v úsilí ísť na Západ. Ľudí, ktorí mali platné cestovné doklady, prepustili cez tzv. checkpointy, kontrolné body. Pohraničníci sa už ani nepokúšali zastaviť masu ľudí. Jeden dôstojník vydal dokonca rozkaz na otvorenie hraničných závor. Na západoberlínske územie prúdili tisíce ľudí. Na priechodoch medzi sektormi sa odohrávali neopakovateľné scény. Neznámi lúdia sa vzájomne objímali. Automobilisti z NDR prechádzali špalierom nadšených občanov západného Berlína. V krátkom čase sa ulice mesta načisto zaplnili. Západonemeckí policajti a východonemeckí pohraničníci uzavreli o 3:30 cesty vedúce k Brandenburskej bráne, cez ktorú Východoberlínčania mohli nerušene prechádzať niekoľko hodín.

Pomaličky sa všetkých 500 000 návštevníkov vrátilo do východného Berlína. Prvý raz sa stalo, že trabanty spôsobili na západoberlínskom území kolaps. Udalosti tejto noci prispeli k nezvratnosti vedúcej k zbúraniu múru. Múr bol symbolom: jeho zbúranie otvorilo cesty k zjednoteniu a jeho kúsky sa stali suvenírom symbolizujúcim slobodu.
V nasledujúcich dňoch sa rozbehla diskusia o budúcnosti Nemecka. Helmut Kohl v nej predložil v Spolkovom sneme plán zapojenia východného Nemecka do NSR cez prechodnú konfederáciu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Pád berlínskeho múru