Úvod:

Príčiny vypuknutia prvej svetovej vojny tkveli v množstve protichodných záujmov a v napätí medzi európskymi mocnosťami. Tento stav bol spôsobený hospodárskou rivalitou vedúcich priemyslových národov, bojom o suroviny a kapitálové trhy v neuindustializovaných zemiach, snahou o získanie kolónií a vzrastajúcim nacionalizmom.
Nemecká ríša vstúpila do súťaže o rozdelenie sveta až vtedy, keď európske veľmoci Veľká Británia a Francúzsko malo svoje diely už zabezpečené. S ohľadom na svoju hospodársku moc sa Nemecko cítilo odstrčené a naliehalo na zmenu. Protiklady záujmu sa od r. 1900 prejavovali radou kríz a obmedzených vojen, ako bola námorná rivalita medzi Veľkou Britániou a Nemeckou ríšou od r. 1898, marokské krízy v r. 1905 až 1906 a 1911 medzi Nemeckou ríšou a Francúzkom, kríza pri anexii Bosny v r. 1908/09, behom nej došlo ku konfliktu medzi expandujúcim Rakusko-Uhosrskom a Ruskom, balkánske vojny v r. 1912 a 1913, ktoré demonštrovali vzrastajúce slovanské národné uvedomenie a snahou po nezávislosti.
Napätie medzi veľkými evrópskými mocnosťami viedlo k uzavretiu množstva defenzívnych spojenectiev, avšak stále viac sa presadzoval názor, že existujúce napätie sa dá odstrániť iba vojnou. Tento názor viedol k silnejšiemu zbrojeniu, a tým k pripravenosti na vojnu.
V priebehu vojny bola strategická iniciatíva najprv na strane mocnosti, neskôr prevažne na strane Dohody. Na východnom a juhovýchodnom fronte sa ústredným mocnostiam darili prelomy, na západe fronty ustali v pozičnej vojne prinášajúce veľké ztráty. Neobmedzená ponorková vojna Nemeckej ríši, ktorá mala prelomiť a zlikvidovať britskú námornú blokádu, sa stala dôvodom vstupu USA do vojny. Tým sa pomer síl na západnom fronte jednoznačne zmenil v prospech Dohody. Revolúcia v Rusku a brestlitovský mier (1918) síce pre ústredné mocnosti znamenali uľahčenie na východnom fronte, nemohli však zabrániť ich vojenskej porážke. Vzbury vojakov na západnom fronte (1916-1918), tak Nemcov ako aj Francúzov, proti pozičnej vojne povzbudili národy k organizovaniu vlastných odbojových skupín.

Osobnosti československého zahraničného odboja a medzinárodné dohody:

Množstvo osobností sa pričinilo o osamostatnenie česká a slovenská a o vytvorenie samostatného štátu. Najvýznamnejšie osobnosti tohto obdobia boli Tomáš Garigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Eduard Beneš. Ich práca a život sa navždy vryl do pamäti národa.

Dohody, uzatvárané väčšinou za hranicami územia, prispeli k vzniku samostatného Československého štátu. Boli podpísané 3 najvýznamnejšie dohody: Pittsburská dohoda (30.05.1918), na ňu naväzujúca Clevelandská dohoda (22.10.1918) a Trianónska mierová zmluva ktorá stanovila hranice Československého štátu.

Tomáš Garigue Masaryk:

český politik, filozof, prvý prezident Československa. Narodil sa v Hodoníne v rodine chudobného kočiša. Jeho otec bol Slovák. Po vychodení obecnej školy sa krátko učil za zámočníka a kováča. Na príhovor bývalých učiteľov ho napokon rodičia poslali na gymnázium do Brna a neskôr do Viedne, kde aj zmaturoval. Po maturite študoval na filozofickej fakulte viedenskej univerzity. R. 1882 sa stal profesorom pražskej univerzity, kde prednášal filozofiu. Medzi jeho poslucháčmi boli aj slovenskí študenti študujúci v Prahe a združení v spolku Detvan. Patrili k nim aj Vavro Šrobár a Milan Rastislav Štefánik. Masaryk podnietil slovenských študentov, aby vydávali časopis Hlas a pustili sa do drobnej práce na pozdvihnutie hmotnej a duchovnej úrovne slovenského ľudu. R. 1889 založil časopis Čas, čo bol začiatok Masarykovej politickej činnosti ako hlavného predstaviteľa smeru, ktorý dostal názov politický realizmus. Na začiatku svojej politickej dráhy Masaryk obhajoval existenciu Rakúsko-Uhorska. Chcel ho však reformovať tak, aby sa z neho stal štát poskytujúci ochranu svojim národom. Postupne sa však presvedčil, že táto reforma nie je v Rakúsko-Uhorsku možná Preto po vypuknutí prvej svetovej vojny emigroval a v zahraničí sa postavil na čelo boja za likvidáciu Rakúsko-Uhorska a za vytvorenie samostatného česko-slovenského štátu. Po jeho vzniku (28.10.1918) sa stal prvým prezidentom Československej republiky. Vystupoval ako rozhodný stúpenec Spoločnosti národov, podporoval rozvoj priateľských vzťahov s Francúzskom, ale i s weimarským Nemeckom a Rakúskom. Napísal viacero knižných prác, v ktorých obhajoval princípy humanizmu a demokracie. Patril k zástancom národnej jednoty Čechov a Slovákov.

Milan Rastislav Štefánik:

slovenský politik a diplomat. Už počas svojich štúdií v Prahe sa stal stúpencom úzkej československej spolupráce. Po skončení štúdia astronómie na pražskej univerzite odišiel do Francúzka, kde pod vedením známeho astronóma profesora Janssena pracoval v observatóriu v Meudone. Desať rokov sa venoval vedeckej práci, podnikol výskumné cesty do Turkménska, na Tahiti, do Ekvádoru. Získal francúzske občianstvo. Za svoje vedecké výsledky dostal od francúzskej vlády kríž rytiera Čestnej légie. Po vypuknutí 1.

svetovej vojny narukoval a prihlásil sa do francúzskeho letectva. Za štyri roky sa stal z obyčajného vojaka generálom francúzskej armády. Po zranení na srbskom fronte sa vrátil do Paríža. Tam sa zoznámil s Eduardom Benešom. Prostredníctvom svojich vplyvných známych vo francúzskych diplomatických kruhoch umožnil Masarykovi rozhovory s francúzskym ministerským predsedom Briandom. Štefánik bol jedným zo zakladateľov Československej národnej rady v Paríži (1916) a potom jej podpredsedom. Zaslúžil sa o jej diplomatické uznanie západnými veľmocami. Pomáhal organizovať česko-slovenské vojsko. V r. 1916 a 1917 absolvoval cesty do Ruska a USA, kde pomáhal organizovať nábor dobrovoľníkov i získavať finančné prostriedky. Výsledkom jeho aktivít bolo založenie československej armády vo Francúzku, vzápätí sformoval česko-slovenské jednotky v Rusku a Taliansku. Vznik Československa ho zastihol pri légiách na Sibíri. V novej republike sa stal generál Štefánik ministrom vojny. 4. mája 1919, keď sa vracal na Slovensko, zahynul pri havárii lietadla. Keďže okolnosti havária neboli nikdy objasnené, o Štefánikovej smrti sa dodnes rozprávajú rôzne legendy. Pochovaný je v mohyle na Bradle, ktoré leží nad jeho rodnou obcou Košariská (pri Brezovej pod Bradlom.)Táto mohyla je dielom Dušana Jurkoviča a patrí medzi umelecký najhodnotnejšie pamätníky v strednej Európe.

Eduard Beneš:

Československý politik a druhý československý prezident. Počas 1. svetovej vojny emigroval, v Paríži sa stal členom Československej národnej rady, usilujúcej sa o zánik Rakúsko-Uhorska. Spolu s T. G. Masarykom a Milanom Rastislavom Štefánikom sa zaslúžil o vznik samostatného Československa r. 1918 a ešte v tom istom roku sa stal jeho ministrom zahraničných vecí. V snahe udržať vo východnej Európe rovnováhu síl uzavrel v rokoch 1920 a 1921 malú dohodu s Kráľovstvom SHS (Juhosláviou) a Rumunskom, aby presadil dodržiavanie Parížskych mierových zmlúv s Maďarskom, čím by Československo mohlo lepšie čeliť prípadným pokusom o znovunastolenie Habsburgovcov.

Pittsburská dohoda:

Uzavretím Pittsburskej dohody vrcholí úsilie vytvoriť samostatný štát. V apríli 1918 T. G. Masaryk pricestoval do USA. Inicioval tu novú dohodu medzi americkými Slovákmi a Čechmi, ktorú podpísali obe strany. Dohoda žiadal vznik spoločného demokratického štátu, v ktorom Slovensko malo mať autonómne postavenie.

Pittsburská dohoda dala Masarykovi dôležitý argument pre americkú vládu, aby prijala definitívne rozhodnutie v prospech česko-slovenského štátu.

Clevelandská dohoda:

Táto dohoda predstavuje program "spojenia českého a slovenského národa s úplnou národnou autonómiou Slovenska, vlastným snemom a slovenskou štátnou správou ..."Clevelandská dohoda je aj vyjadrením podpory aktivite T. G. Masaryka, ktorý so svojimi spolupracovníkmi v zahraničí v r. 1914-1915 predložil vedúcim politikom Veľkej Británie a Francúzska plán na vytvorenie česko-slovenského štátu.

Trianónska mierová zmluva:

Trianonská mierová zmluva tvorila súčasť versaillského mierového systému po 1. svetovej vojne. Medzinárodnoprávne potvrdila zánik starého Uhorska a vznik nového Maďarska ako národného štátu v nových hraniciach. Kodifikovala tiež utvorenie susedných nástupníckych štátov v nových hraniciach. Aj Česko-slovensko tvorilo neoddeliteľnú súčasť versaillského systému a len v jeho stabilite a nenarušiteľnosti mohlo hľadať záruky vlastnej bezpečnosti. Preto odpor voči akýmkoľvek územným zmenám bol aj existenčnou otázkou prvej ČSR. Versaillský systém usporiadania sveta mal byť trvalý. Lenže trvalý zďaleka nebol a ani nemohol byť. Vo vývoji ľudskej spoločnosti sú trvalé iba základné zákonitosti a existencia zmien. Každé usporiadanie sveta, ktoré spočíva na rozdelení sfér moci, skrýva v sebe ďalšie konflikty. Tie viedli aj v prípade versaillského systému k jeho rozpadu a k vypuknutiu 2. svetovej vojny. Napriek tomu mierové usporiadanie z Versailles chcelo byť spravodlivejšie, demokratickejšie a pokrokovejšie ako predvojnový mierový poriadok. V mnohých smeroch to aj dokázalo, hoci porazené štáty mali, prirodzene, inú mienku.
Trianonská mierová zmluva potvrdila vyčlenenie Slovenska zo zaniknutého Uhorska a po prvý raz od základu stanovila hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom. Rovnako prvý raz vymedzila pojem Slovensko ako určitý historický, geografický a právny celok v medzinárodnoprávnom dokumente prvoradého významu. Z medzinárodnopolitického hľadiska v tom spočíva jej obrovský historický význam pre Slovensko. Tento akt historického významu potvrdila po 2. svetovej vojne aj Parížska mierová zmluva z roku 1947.

Záver:

Vznik Československej republiky:

Po oznámení o kapitulácii Rakúzska-Uhorska sa 28. októbra konali v Prahe demonštrácie, revolučný Národný výbor prevzal moc a vyhlásil Československú republiku. 30. októbra sa v Turčianskom Sv. Martine oficiálne ustanovila Slovenská národná rada, ktorá v mene slovenského ľudu vyhlásila pripojenie Slovenska k Československej republike (Deklarácia slovenského národa).
Od leta 1918 veľmoci Dohody postupne uznávali Československú národnú radu ako spojeneckú vládu. Nový štátny útvar na mape Európy sa stal demokratickou republikou.

Storočný národnostný útlak, ktorým bol slovenský i český národ ohrozovaný v samých základoch svojej národnej existencie, bol konečne zlomený.
Po dlhodobom odlúčení mohli Česi a Slováci začať budovať samostatnú štátnu pospolitosť ako prirodzenú základňu svojho ďalšieho rozvoja.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Československý odboj v zahraničí