Úvod:

Príčiny vypuknutia prvej svetovej vojny tkveli v množstve protichodných záujmov a v napätí medzi európskymi mocnosťami. Tento stav bol spôsobený hospodárskou rivalitou vedúcich priemyslových národov, bojom o suroviny a kapitálové trhy v neuindustializovaných zemiach, snahou o získanie kolónií a vzrastajúcim nacionalizmom.
Nemecká ríša vstúpila do súťaže o rozdelenie sveta až vtedy, keď európske veľmoci Veľká Británia a Francúzsko malo svoje diely už zabezpečené. S ohľadom na svoju hospodársku moc sa Nemecko cítilo odstrčené a naliehalo na zmenu. Protiklady záujmu sa od r. 1900 prejavovali radou kríz a obmedzených vojen, ako bola námorná rivalita medzi Veľkou Britániou a Nemeckou ríšou od r. 1898, marokské krízy v r. 1905 až 1906 a 1911 medzi Nemeckou ríšou a Francúzkom, kríza pri anexii Bosny v r. 1908/09, behom nej došlo ku konfliktu medzi expandujúcim Rakusko-Uhosrskom a Ruskom, balkánske vojny v r. 1912 a 1913, ktoré demonštrovali vzrastajúce slovanské národné uvedomenie a snahou po nezávislosti.
Napätie medzi veľkými evrópskými mocnosťami viedlo k uzavretiu množstva defenzívnych spojenectiev, avšak stále viac sa presadzoval názor, že existujúce napätie sa dá odstrániť iba vojnou. Tento názor viedol k silnejšiemu zbrojeniu, a tým k pripravenosti na vojnu.
V priebehu vojny bola strategická iniciatíva najprv na strane mocnosti, neskôr prevažne na strane Dohody. Na východnom a juhovýchodnom fronte sa ústredným mocnostiam darili prelomy, na západe fronty ustali v pozičnej vojne prinášajúce veľké ztráty. Neobmedzená ponorková vojna Nemeckej ríši, ktorá mala prelomiť a zlikvidovať britskú námornú blokádu, sa stala dôvodom vstupu USA do vojny. Tým sa pomer síl na západnom fronte jednoznačne zmenil v prospech Dohody. Revolúcia v Rusku a brestlitovský mier (1918) síce pre ústredné mocnosti znamenali uľahčenie na východnom fronte, nemohli však zabrániť ich vojenskej porážke. Vzbury vojakov na západnom fronte (1916-1918), tak Nemcov ako aj Francúzov, proti pozičnej vojne povzbudili národy k organizovaniu vlastných odbojových skupín.

Osobnosti československého zahraničného odboja a medzinárodné dohody:

Množstvo osobností sa pričinilo o osamostatnenie česká a slovenská a o vytvorenie samostatného štátu. Najvýznamnejšie osobnosti tohto obdobia boli Tomáš Garigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Eduard Beneš. Ich práca a život sa navždy vryl do pamäti národa.