Sinajská vojna

V júli 1952 bol v Egypte uskutočnený prevrat. Týmto prevratom bol zvrhnutý prozápadne orientovaný režim, ktorý nahradila diktatúra dvoch mužov - generála Nagiba a plukovníka Nasira. Nasir bol prívržencom nacionalistickej politiky, a preto poslal arabských bojovníkov proti Izraelu. Boje sa odohrali v oblasti Gazy, kde izraelská armáda zabila 38 egyptských vojakov. Nasir pociťoval túto porážku veľmi intenzívne, a preto požiadal o pomoc ZSSR. Myslel si totiž ,že týmto získa rozhodujúcu prevahu nad Izraelom. Taktiež vyhlásil dzihad (svätú vojnu), ktorým chcel vyburcovať arabské obyvateľstvo k aktivite. Prestíž Egypta a antiizraelská propaganda v tom čase začali silnieť, čo viedlo izraelskú vládu k tomu, aby začala vojnu s Egyptom. Ako dodávateľ leteckých technológií poslúžilo Francúzsko, ktoré pomohlo vybudovaniu leteckého priemyslu v Izraeli. V roku 1954 uzavrel Egypt morskú úžinu pri meste Tiran, ktorú izraelské lode používali pri plavbe z Ejlatu do Červeného mora (už v roku 1951 odhlasovala BR OSN rezolúciu, že takýto akt odporuje medzinárodnému právu). Nasir (už ako prezident) v roku 1956 nariadil znárodniť Spoločnosť Suezského prieplavu a jej správou poveril nezávislý orgán podliehajúci vláde. Znárodnenie tejto spoločnosti podnietilo západné veľmoci k vojensko-politickým činom. 24. septembra 1956 uzavrelo Francúzsko s Izraelom zmluvu o spoločnej akcii proti Egyptu v Sevres. Francúzske záujmy vysvetľujú to, že Nasir podporoval národnooslobodzovací boj v Alžírsku. V noci z 29. na 30. septembra obsadili izraelskí parašutisti priesmyk Mitla na Sinajskom polostrove, ktorý sa nachádza 38 km východne od mesta Suez. Izraelská armáda vytvorila tri útočné prúdy. Jeden prúd smeroval okolo Akabského zálivu na juh a dobyl osadu Sarm-al-Seik na Sinajskom polostrove. Druhy prúd mal dobiť mesto Ismailija. Tretí prúd postupoval okolo Stredozemného mora na mesto Kantara. Izraelské vojsko sa (podľa dohody s Britmi a Francúzmi) zastavilo 16 kilometrov východne od Suezského prieplavu a čakalo na ultimátum. Plánom Veľkej Británie a Francúzska bolo oddeliť bojujúce strany, aby sa zaručil slobodný prechod cez Suezsky prieplav. Tento plán bol pripravovaný vo vzájomnej tajnej spolupráci s Izraelom. V ultimáte vyzvali Veľká Británia a Francúzsko agresora (Izrael) a obe agresie (Egypt) na okamžité zastavenie bojov, vojenských akcii, demilitarizáciu pásma od Suezskeho prieplavu a súhlas s okupáciou miest Port Said, Ismailija a Suez najneskôr do dvanástich hodín.

Izrael ultimátum prijal, Egypt odmietol. Dvanásť hodín po uplynutí ultimáta začali britské a francúzske lietadla bombardovať egyptské letiska v delte Nílu a oblastiach okolo Suezského prieplavu. Nasir prikázal zablokovať Suezsky prieplav a to potopením 47 lodi. Francúzski a britskí parašutisti zaútočili na prístav Port Said a 6. novembra do neho priplávalo vojnové loďstvo. Mesto bolo obkľúčené a bombardované. Nálety boli podniknuté na Ka- hiru, Alexandriu, Ismailiju a ďalšie egyptské mesta. Časť armád Veľkej Británie a Francúzska potom postupovala na juh. 1. novembra sa zišlo mimoriadne zasadanie Valného zhromaždenia OSN k prejednaniu agresie Británie, Francúzska a Izraelu proti Egyptu. USA reagovali na agresiu podráždene, ale aj napriek tomu dodávali svojim spojencom naftu a Veľkej Británii poskytli pôžičku vo výške 500 miliónov dolárov. 2. novembra vyzvalo Valné zhromaždenie OSN (VZ OSN) Izrael, Egypt, Veľkú Britániu a Francúzsko, aby stiahli svoje vojska za demarkačnú zónu dohody o prímerí. Francúzi a Briti toto odmietli a vyhlásili, že budú v akciách proti Egyptu pokračovať. 4. novembra 1956 schválilo VZ OSN návrh rezolúcie, ktorý potvrdzoval rezolúciu z 2. novembra a obsahoval novu výzvu k okamžitému zastaveniu bojov proti Egyptu. 5. novembra Kanada navrhla vytvorenie ozbrojených jednotiek OSN, ktoré by boli vyslané do oblasti vojnového konfliktu. 6. novembra sa armády Veľkej Británie a Francúzska vylodili v Port Said a začali s okupáciou pásma Suezskeho prieplavu. Vlada ZSSR zaslala v tento deň výzvu, aby boli zastavené akcie proti Egyptu. Ak by požiadavky neboli splnene, vláda ZSSR požadovala, aby bola Egyptu poskytnutá vojenská a finančná pomoc. Vo svete vyvolala tato vojna obrovské rozhorčenie, ktoré sa zosilnilo po zistení, že vojenské akcie nemali dostatočne finančne krytie. Dá sa povedať , že táto vojna sa skončila fiaskom. Veľká Británia a Francúzsko zastavili boje po vyzve OSN, Izrael po vyzve ZSSR. Ozbrojené jednotky OSN boli do oblasti vyslane v počte 6000 mužov, neskôr zredukovane na 3500 mužov. Dôsledky tejto vojny mali obrovsky hospodársky a politicky dopad na Francúzsko aj Veľkú Britániu. Päť arabských štátov prerušilo styky s Francúzskom a tri s Veľkou Britániou. Ropovod vedúci z Iraku k Stredozemnému moru bol vyhodený do povetria, v Kuvajte horeli ropne polia a Saudská Arábia prerušila dodavky ropy pre britskú rafinériu v Bahrajne. Dodávky ropy do Západnej Európy poklesli celkovo o 30 %.

Suezsky prieplav sa dostal do rúk Egyptskej republiky, náhrady za znárodnenie boli riešené až do roku 1959.