V júli 1952 bol v Egypte uskutočnený prevrat. Týmto prevratom bol zvrhnutý prozápadne orientovaný režim, ktorý nahradila diktatúra dvoch mužov - generála Nagiba a plukovníka Nasira. Nasir bol prívržencom nacionalistickej politiky, a preto poslal arabských bojovníkov proti Izraelu. Boje sa odohrali v oblasti Gazy, kde izraelská armáda zabila 38 egyptských vojakov. Nasir pociťoval túto porážku veľmi intenzívne, a preto požiadal o pomoc ZSSR. Myslel si totiž ,že týmto získa rozhodujúcu prevahu nad Izraelom. Taktiež vyhlásil dzihad (svätú vojnu), ktorým chcel vyburcovať arabské obyvateľstvo k aktivite. Prestíž Egypta a antiizraelská propaganda v tom čase začali silnieť, čo viedlo izraelskú vládu k tomu, aby začala vojnu s Egyptom. Ako dodávateľ leteckých technológií poslúžilo Francúzsko, ktoré pomohlo vybudovaniu leteckého priemyslu v Izraeli. V roku 1954 uzavrel Egypt morskú úžinu pri meste Tiran, ktorú izraelské lode používali pri plavbe z Ejlatu do Červeného mora (už v roku 1951 odhlasovala BR OSN rezolúciu, že takýto akt odporuje medzinárodnému právu). Nasir (už ako prezident) v roku 1956 nariadil znárodniť Spoločnosť Suezského prieplavu a jej správou poveril nezávislý orgán podliehajúci vláde. Znárodnenie tejto spoločnosti podnietilo západné veľmoci k vojensko-politickým činom. 24. septembra 1956 uzavrelo Francúzsko s Izraelom zmluvu o spoločnej akcii proti Egyptu v Sevres. Francúzske záujmy vysvetľujú to, že Nasir podporoval národnooslobodzovací boj v Alžírsku. V noci z 29. na 30. septembra obsadili izraelskí parašutisti priesmyk Mitla na Sinajskom polostrove, ktorý sa nachádza 38 km východne od mesta Suez. Izraelská armáda vytvorila tri útočné prúdy. Jeden prúd smeroval okolo Akabského zálivu na juh a dobyl osadu Sarm-al-Seik na Sinajskom polostrove. Druhy prúd mal dobiť mesto Ismailija. Tretí prúd postupoval okolo Stredozemného mora na mesto Kantara. Izraelské vojsko sa (podľa dohody s Britmi a Francúzmi) zastavilo 16 kilometrov východne od Suezského prieplavu a čakalo na ultimátum. Plánom Veľkej Británie a Francúzska bolo oddeliť bojujúce strany, aby sa zaručil slobodný prechod cez Suezsky prieplav. Tento plán bol pripravovaný vo vzájomnej tajnej spolupráci s Izraelom. V ultimáte vyzvali Veľká Británia a Francúzsko agresora (Izrael) a obe agresie (Egypt) na okamžité zastavenie bojov, vojenských akcii, demilitarizáciu pásma od Suezskeho prieplavu a súhlas s okupáciou miest Port Said, Ismailija a Suez najneskôr do dvanástich hodín.