Memorandum vychádzalo tak v ústrety všetkým skupinám, ktoré sa tesne pred vojnou a v prvých jej mesiacoch vyhranili (nielen USA, ale napríklad aj v Rusku) v náhľadoch na možné riešenie:
1. široká autonómia v rámci nejakého Uhorska;
2. federalizácia habsburskej monarchie, pri ktorej by Slovensko spolu s českými krajinami tvorilo jednu časť rakúsko-maďarskej-slovanskej federácie;
3. pripojenie Slovenska k cárskemu Rusku;
4. spojenie Slovenska s utvoriť sa majúcim poľským štátom.
Akékoľvek z týchto riešení bolo však späté s myšlienkou slovenskej autonómie. Od konca roku 1914 začali medzi poprednými americkými Slovákmi prevládať náhľady, že najvýhodnejším riešením štátoprávneho postavenia Slovenska bude spojenie s českými krajinami. Pravda, u mnohých popredných amerických Slovákov sa ešte aj v prvých mesiacoch roku 1915 objavovali úvahy, či spojenie Slovenska s českými krajinami je naozaj reálne; či čechoslovakizmus nebude (resp. do akej miery bude) novým nebezpečenstvom samobytného vývinu slovenského národa a pod. Tieto úvahy živila skutočnosť, že mnohí americkí Česi už vtedy (napríklad 17. januára 1915 na spoločnej schôdzke popredných newyorských Čechov a čechoslovakisticky orientovaných Slovákov) nezakryto vyhlasovali „uhorských Slovákov“ iba za vetvu českého národa a hovorili o potrebe utvoriť aj „jednotný československý národ“.
V priebehu roku 1915 doznievali medzi americkými Slovákmi aj iné predstavy o štátoprávnom postavení Slovenska po vojne, postupne začala prevládať mienka o najvýhodnejšom riešení slovenskej otázky štátnym zjednotením českého a slovenského národa pri rešpektovaní národnej nezávislosti.
Ukázalo sa to aj pri prvej dohode medzi americkými Čechmi a Slovákmi, ku ktorej došlo o rok po vypuknutí prvej svetovej vojny. Po niekoľkomesačných predchádzajúcich rokovaniach uzavrelo České zhromaždenie a Slovenská liga v meste Cleveland (štát Ohio) dňa 22. októbra 1915 dohodu, v ktorej sa za cieľ národnooslobodzovacieho boja Čechov a Slovákov označilo:
„spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou , úplnou kultúrnou slobodou, teda aj s plným právom užívania jazyka slovenského, vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským“.
Ako vidieť, prvá oficiálna dohoda medzi vrcholnými organizáciami vtedy najslobodnejších Čechov a Slovákov, cítiacich sa vtedy oprávnenými hovoriť aj v mene svojich utláčaných národov v Rakúsko – Uhorsku, hovorila o potrebe federatívnej úpravy štátoprávnych vzťahov medzi dvoma národmi. Pravda, to bolo necelý mesiac pred prvým verejným Vyhlásením Českého komitétu zahraničného proti Rakúsko – Uhorku, pre spojencov a pre boj o samostatný československý štát po ich boku zo 14. septembra 1915, podpísaný T. G.