Pittsburghskú dohodu , v ktorej za cieľ národnooslobodzovacieho boja označil „spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z českých zemí a Slovenska“ s vlastnou slovenskou administratívou, so slovenským snemom, atď. t.j. fakticky s autonómiou Slovenska.
Pittsburghská dohoda je vlastne ústupkom amerických Slovákov Masarykovmu čechoslovakizmu: Masaryk sa v nej vyhol tak termínom „český národ“ a „slovenský národ“, ako aj termínu „československý národ“, hovoriac v nej iba o Čechoch a Slovákoch, o českých zemiach a Slovensku, a ponechajúc si tak úplne otvorené dvere pre slobodné formulácie v budúcich dokumentoch zahraničného odboja.
Po uzavretí Pittsburghskej dohody sa už všetky dokumenty nielen oficiálneho zahraničného odboja, ale aj dokumenty ostatných zahraničných českých i slovenských organizacií, ba pod ich vplyvom aj dokumenty domáceho českého i slovenského odboja niesli už v duchu fiktívnej československej národnej jednoty. Radosť z národného vyslobodenia Slovákov a Čechov z rakúsko-uhorského žalára národov bola taká veľká, že zatieňovala pohľad na ďalšie negatívne dôsledky čechoslovakizmu pre spoločný štátny život obidvoch národov. A tak proti predstavám drvivej väčšiny Slovákov sa nový buržoázny štát aj z týchto dôvodov začal budovať ako štát centralistický, opierajúci sa pritom o fikciu jednotného československého národa. Najväčšou prekážkou úspešnej práce, teda aj úsilia o to, aby sa raz aj Slováci na svojom etnickom území stali moderným národom, boli dve skutočnosti:
1. štátnici všetkých dohodových mocností otvorene dávali najavo, že cieľom ich vojnového úsilia nebolo zničiť Rakúsko – Uhorsko;
2. až do roku 1917 sa verejne nikto neozval doma, t.j. v českých krajinách a na Slovensku; nikto tak, aby prejavil, že súhlasí s cieľmi zahraničného odboja.
Iba dva týždne po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcií, ktorá vysoko vyzdvihla zásadu sebaurčovacieho práva všetkých národov, práve v robotníckej tlači sa výslovne vykríklo:
„Naučme sa - preboha – niečo z historického vývinu a všeeurópskych udalostí: demokratická rovnosť, sociálna spravodlivosť a sebaurčovacie právo buďže naším heslom.“
Až obdobie po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcií bolo v istom zmysle zavŕšením národného obrodenia Slovákov, nehovoriac už o dobudovaní slovenského národného trhu, o rozšírení slovenskej národnej kultúry o celé – teraz už presne ohraničené územie Slovenska, o vybudovaní slovenského národného centra v Bratislave atď.